Autor: Teresa Tyszkiewicz,
"Milujte sa!" 28/2012 → Večný život
Bol obyčajným devätnásťročným chlapcom, ktorý vyrastal v nábožnej rodine zo strednej spoločenskej vrstvy. Zaujímal sa o mnohé veci: o šport (medziiným o bejzbal) a predovšetkým o letectvo. Sníval o lietaní na stíhačkách, a preto sa už počas strednej školy učil pilotovať...
Dalovi rodičia podnikali a do zárobkovej činnosti zapájali aj svoje deti, a to už v mladom veku. Práca a predovšetkým letectvo boli príčinou Dalových neúspechov v škole. Nakoniec ho zo školy vyhodili... Rodičia dúfali, že ich syna vášeň pre lietadlá opustí, ale jeho nadšenie pre letectvo len rástlo.
Dňa 18. júla 1969 sa pozornosť celého sveta sústredila na kozmickú loď Apollo 11. Kozmonauti pripravovali pristávací modul na pristátie na povrchu Mesiaca. O niekoľko hodín sa mala ľudská noha postaviť na strieborný Mesiac.
V ten istý deň začínajúci pilot Dale Black, jeho učiteľ letectva a veľká autorita Chuck Barns a skúsený pilot Gene Bain nasadli do lietadla značky Piper PA-31 Navajo, aby si polietali nad severnou oblasťou štátu.
Už pri štarte obidvoch skúsených pilotov niečo znepokojilo, hoci všetky prístroje ukazovali správne hodnoty. Lietadlo vzlietlo. Motory, ktoré chvíľu fungovali harmonicky, začali zrazu zavýjať. Vtedy už všetci traja piloti cítili, že sa deje niečo zlé. Pokúsili sa pristáť na cintoríne, ale na tento manéver už bolo prineskoro. Lietadlo narazilo do pomníka padlých letcov, zvaného Portál sklopených krídel, ktorý sa tam nachádzal. Obaja starší piloti zahynuli. Dale prežil, ale bol ťažko ranený: mal veľkú ranu na hlave, prišiel o oko, mal zlomené ruky aj nohy, trojnásobnú zlomeninu chrbtice, poranený ľavý členok a vážne poškodený ľavý ramenný kĺb. Lekári sa obávali, že uňho došlo k ochrnutiu, k poškodeniu vnútorných orgánov a k poraneniu mozgu, ale aj napriek tomu robili všetko, čo sa dalo, aby chlapcov život zachránili.
Zranený Dale bol tri dni v kóme. Po tom, ako sa z nej prebral, si nepamätal nič z toho, čo sa stalo. Amnézia (strata pamäti) bola preňho veľmi bolestným stavom. Dale chcel vedieť, chcel pochopiť, čo sa stalo a čo sa s ním deje teraz. V nemocnici ho navštevovali príbuzní, známi aj kamaráti, ale on ich nespoznával a nevedel, prečo prišli. Túžil len po tichu a samote, aby si mohol pozbierať zvyšky spomienok, ktoré sa mu každý deň viac a viac vynárali, ale boli neuveriteľné...
Okrem toho Dale začal zisťovať, že sa v ňom nastala veľká zmena, že je iným človekom. Začal Boha klásť zásadnú otázku: „Prečo žijem ja, a nie druhí?“ Jeho myšlienky sa začali meniť na modlitbu: „Zachránil si ma preto, aby som ti slúžil? Som na invalidnom vozíku. Ako prežijem život s týmto bezvládnym telom a poškodenou mysľou? Bože, nikdy predtým som nezažil samotu. Nastal azda v mojom živote čas, keď chceš, aby sme boli spolu len ty a ja? Ak áno, povedz mi to. Naozaj to chceš? Prosím ťa, urob niečo, povedz niečo. Čokoľvek. Len ma nenechávaj samého.“
Takisto sa zmenil aj Dalov vzťah k iným ľuďom: známi aj neznámi boli preňho blízki, drahí, dôležití.
Pred ďalšou operáciou bol v nemocničnej izbe s dosť nepríjemným mužom, ktorý ustavične kričal na zdravotnícky personál. Dale nakoniec vstal, s námahou prišiel k jeho lôžku a svojho spolubývajúceho sa opýtal: „Pán Green, poznáte Ježia Krista? Ja žijem vďaka nemu. On mi dal radosť, akú som predtým nepoznal. Teraz viem, prečo žijem.“ Dostal nasledujúcu odpoveď: „Mám sedemdesiatsedem rokov a po celý svoj život som pred Bohom utekal. Pre mňa je už prineskoro, Dale...“
„Nikdy nie je príliš neskoro na to, aby ste dovolili Bohu, aby vzal váš život a premenil ho na niečo krásne. Pán Green, chceli by ste sa teraz pomodliť k Bohu a poprosiť ho, aby vám odpustil?“ – „Chcel by som...“ Prerozprávali celú noc.
Keď sa Dale po operácii vrátil do svojej izby, našiel lôžko svojho nového priateľa prázdne. Green zomrel... „Vtedy som si sľúbil,“ hovorí Dale, „že už nikdy nebudem nesmelý, ak budem mať hovoriť o Ježišovej radostnej zvesti.“
Amnézia začala ustupovať a postupne sa vracali rôzne roztratené úlomky udalostí. Dale mal pocit, že Boh riadi aj tento proces, že je to Boh, kto mu vracia pamäť.
Chvíľa nešťastia, zápach leteckého paliva, otrasy uháňajúcej sanitky, a potom... ležanie na operačnom stole a prechod cez niečo, čo sa podobalo na akúsi úzku cestu, ktorá bola ako jasný lúč svetla v tme.
„Čo sa teraz stane?... To, čo sa stalo, nedokážem opísať. Použijem najprimeranejšie slová, aké nájdem, ale aj najpriliehavejšie slová sú ničím v porovnaní s tým, čo som zažil.“
Dale sa približoval k nejakému svetlu, ale mal pocit, že to svetlo je zároveň v ňom. Sprevádzali ho dvaja muži v bielom odeve, ktorí ho viedli s veľkou radosťou. Spolu sa približovali k nádhernému mestu, kde bolo svetlo a hudba. Svetlo sa skladalo z najkrajších farieb a „hudba bola oveľa majestátnejšia, očarujúcejšia a krajšia než čokoľvek, čo som kedy počul. Ihneď som vedel, že toto miesto je úplne a dokonale sväté. Táto krása sa ma hlboko dotkla. Nádhera tohto miesta vyrážala dych a omamovala... Srdce mi naplnil silný pocit spolupatričnosti. Nechcel som opustiť toto miesto. Akosi som vedel, že som bol stvorený pre toto miesto a že ono bolo stvorené pre mňa. Nikdy a nikde som sa necítil tak ,dobre‘. Po prvý raz v živote som bol v ,úplnej‘ plnosti“.
Mesto, ktoré videl, osvecovalo najúžasnejšie svetlo. Dale sa chcel ustavične naňho pozerať, pretože bolo teplé a príťažlivé; priťahovalo. „Odkiaľsi som vedel, že svetlo, život a láska sú navzájom od seba neoddeliteľné. Mal som pocit, že v nebi je Božie srdce otvorené pre každého, aby sa mohol radovať v Božej sláve, zohrievať v Božej prítomnosti..., zakúšať život, obrodu a osvieženie.“
Dale si v strede mesta všimol obrovské zhromaždenie ľudí aj anjelov. „Boli ich milióny, nespočítateľné milióny,“ spomína. Priestor, na ktorom sa nachádzali, pripomínal vlniaci sa oceán ľudí, ktorí chválili Boha. Zvelebovanie Boha vyjadrovala hudba, ktorá „bola všade“. Táto hudba bola ustavičným súzvukom hlasov a nástrojov. „Cítil som sa ako súčasť tejto hudby. Zjednotený s ňou. Zakúsil som plnosť radosti, obdivu a zvelebovania... Všetko oslavovalo Boha.“
Keď Dale niečo nechápal, odpoveď prišla rovno do jeho srdca. Teraz už vedel, že poznanie získané na zemi je nedokonalé. Zato v nebi žiari pravda. V nebi pochopil, „že Božie slovo bolo a je základom všetkého. Boh je srdce neba, jeho láska, jeho vôľa, jeho poriadok. Akosi som pochopil, že Ježiš, Slovo, je akoby konštrukcia, ktorá toto všetko drží pohromade... Zástupy anjelov a ľudí odpovedali na Božiu vôľu a konali dokonalým spôsobom tak, aby ju vyplnili.“
Spôsob, akým Dale opisuje výzor mesta – ktorý vníma tým podrobnejšie, čím viac sa k nemu približuje –, pripomína to, čo svätý Ján píše o novom Jeruzaleme v Zjavení.
Keď sa Dale približoval k nebeskému mestu, stretol ľudí odetých do bielych šiat, ktorí ho akoby vyšli privítať s láskou, radosťou a prijatím. „Ich úsmevy boli žiarivejšie. Ich tváre živšie. Každý z týchto ľudí prekypoval životom večného bytia, vyžaroval z nich Boží život,“ spomína.
Ako ďalej putoval cez nebo, uvedomil si, že tam vládne bezhriešnosť. „Bol som natoľko privyknutý na hriech, že som si vôbec neuvedomoval jeho ďalekosiahle dôsledky v každej oblasti života,“ rozpráva. V nebi „bola neprítomnosť hriechu citeľná; nebola tam hanba, smútok, skrývanie sa. Všetko bolo zjavné, jasné a čisté“. Ničoho sa nebolo treba báť, pretože tam „neboli konflikty, rivalita, sarkazmus, zrada, klamstvo, vraždy, nevera, falošnosť. Nič tam neodporovalo svetlu, životu a láske. Zážitok svätosti a všemohúcnosti, akou je Božia láska, bol v nebi najúžasnejší“.
Dale sa približoval k bráne najkrajšieho mesta, aké si nedokážeme ani len predstaviť. Cítil, že si ide po nejaký úchvatný dar, ktorý presahuje aj najsmelšie sny, a ľudia, ktorých stretáva, sa tešia spolu s ním. Takto sa dostal pred neuveriteľne krásnu bránu. Pri nej stála majestátna postava anjela. „Cítil som sa, akoby som patril na toto miesto. Nechcel som ho opustiť. Nikdy. Mal som pocit, že je to miesto, ktoré som hľadal po celý život, a že teraz som ho našiel. Moje hľadanie dosiahlo svoj cieľ,“ spomína.
A vtedy sa Dale vrátil na zem...
Dotyk neba, aký Dale prežil, v ňom zanechal taký hlboký dojem, že pociťoval vnútorný rozpor a nevedel, ako má s týmto tajomstvom ďalej žiť: Má ho hlásať alebo si ho ponechať v srdci?
Naďalej sa liečil, podstúpil náročnú a bolestnú rehabilitáciu, ale stále nebolo isté, či sa podarí zachrániť jeho zničený ľavý členok. Profesor Graham, ktorý sa staral o mladého pacienta s veľkou obetavosťou, mu navrhol ďalšiu operáciu, pri ktorej by mu spojili kosť. Dalovi by to však znemožnilo návrat k letectvu, čo bolo pre mladíka nepredstaviteľné.
S týmto vnútorným rozporom sa vybral za svojím starým otcom, ktorý bol veľmi nábožný. Po dlhom rozhovore, pri ktorom sa Dale rozhodol, že sa bude modliť a hľadať svetlo vo Svätom písme, starý otec vycítil, že jeho vnuka niečo trápi. Vtedy sa mu Dale zdôveril so svojím zážitkom z neba aj so svojou neistotou, čo má s touto skúsenosťou urobiť. Dlho sa rozprávali a Dale nakoniec povedal, že nechce, aby sa to stalo korisťou lovcov senzácií, a preto sa rozhodol, že si túto skúsenosť ponechá v srdci dovtedy, kým mu Boh nedá znamenie, aby o tejto milosti začal rozprávať. Zatiaľ bude svojím životom svedčiť o veľkosti tejto milosti.
Teraz sa začal boj za záchranu Dalovho zničeného členka. Doktor Graham bol vydesený z pacientovho rozhodnutia nedať sa operovať a predstavil mu čierny scenár dôsledkov takého kroku. Dale sa však s čoraz väčšou vierou modlil za uzdravenie a spolu s ním sa modlili aj jeho blízki a priatelia, všetci, ktorí verili v Božiu všemohúcnosť. Každé nové röntgenové vyšetrenie chorej nohy bolo pre všetkých veľkou skúškou viery. Žiaľ, nič sa nezlepšovalo... Nakoniec doktor vyhlásil: „V členku máš už krv... Kosť je úplne mŕtva...“
Po tomto vyhlásení Dale pochopil, že sa pomýlil: hľadal uzdravenie, ale nie Boha, ktorý uzdravuje. Okrem toho sa nezriekol svojich hriešnych návykov. „Prečo som stále taký egocentrický, keď som už raz videl nebo?“ pýtal sa seba samého. Rozhodol sa všetko odovzdať Ježišovi: celý svoj život (na invalidnom vozíku alebo bez neho), zriekol sa športu, lietania, chodenia aj osobných plánov, ak je to Božia vôľa. „Naplnila ma radosť a pokoj,“ vyznal. Sľúbil, že bude Bohu slúžiť do konca života a v každej situácii, v akej sa ocitne.
Onedlho nato doktor Graham – potom, ako si pri ďalšej lekárskej prehliadke pozrel röntgenový snímok Dalovej nohy – povedal: „Tvoj členok sa uzdravuje. Nechápem to...“ Dalov rozmliaždený členok sa úplne uzdravil.
Dale sa vrátil k letectvu. Robil rôzne veci: učil nových pilotov, bdel nad bezpečnosťou letov, realizoval misijné lety alebo letecky prevážal humanitárnu pomoc, ale predovšetkým svojím životom a slovami vydával svedectvo o Božej láske a všemohúcnosti.
Až po štyridsiatich rokoch sa Dale Black rozhodol opísať svoju skúsenosť neba. K svojim spomienkam pripojil aj informáciu, ktorú málokto vie a ktorá hovorí, čo sa udialo v čase katastrofy a následného videnia neba, ktoré Dale prežil. Uvádzame tu jeho vlastné slová: „Keď som bol v kóme a videl som nebeskú nádheru, kozmonaut Bozz Aldrin sa pripravoval na prvý – možno nie celkom oficiálny – počin človeka na povrchu Mesiaca. Buzz prijal Eucharistiu. Chýry o tom, čo urobil, sa dlhé roky mnohí snažili umlčať, ale teraz je to verejne známe. Keď sa ešte nachádzali v pristávacom module, ktorý práve dosiahol povrch Mesiaca, Buzz Aldrin usúdil, že najlepším spôsobom, ako vyjadriť úctu, poklonu a poďakovať sa Bohu za bezpečný príchod, bude prijať Eucharistiu. Zároveň to mal byť prvý ľudský počin na povrchu Mesiaca. Rozhodol sa osláviť Boha za toto ľudské víťazstvo a urobil to aj napriek veľkému odporu. Od tej chvíle som cítil isté puto či akúsi príbuznosť s Buzzom Aldrinom.“
Teresa Tyszkiewiczová
Prameň: kapitán Dale Black: Lot do nieba. Radom, Polskie Wydawnictwo Encyklopedyczne 2010.
