Svätý od svätého Jozefa – brat André Bessette (1845 – 1937)
Autor: Lilla Danilecka,
"Milujte sa!" 20/2010 → Cirkev
17. októbra 2010 sa vo Vatikáne uskutočnilo svätorečenie brata Andrého (Alfréda Bessetta). Tento Kanaďan inicioval výstavbu Oratória sv. Jozefa v Montreale, ktoré je najväčším chrámom sv. Jozefa na svete.
Tento jednoduchý vrátnik z Kongregácie Svätého kríža (Congrégation de Sainte-Croix), ktorý bol celý život veľmi chorý, mal dar uzdravovať všetkých, ktorí súhlasili, že uzdravenie sa dotkne nielen ich tela, ale aj duše. Ak nesúhlasili, uzdravenie nenastalo. Prichádzali k nemu tisíce ľudí, za ktorých sa jednoducho pomodlil k sv. Jozefovi, povzbudil ich, aby nosili medailón a natierali sa olejom z lámp, ktoré predtým horeli pred sochou sv. Jozefa.
Sirota a emigrant za zárobkom
Alfréd Bessette sa narodil 9. augusta 1845 v dedinke Saint-Grégoire d’Iberville pri Montreale ako jedno z trinástich detí Izáka a Klotildy Bessettovcov. Keď mal deväť rokov, zahynul mu pri pracovnej nehode otec – drevorubač. O dva roky nato zomrela na tuberkulózu jeho mama. Vtedy sa u Alfréda prejavila žalúdočná nervozita, ktorá ho neopustila do konca života a spôsobovala mu bolesti a dávenie takmer po každom jedle. O jedenásťročného chlapca sa začali starať vzdialenejší príbuzní, ktorí boli veľmi chudobní. Nikto sa nestaral o jeho zdravie ani vzdelanie. Nechodil do školy. Naučil sa len podpisovať a jediné jedlo, ktoré mohol požiť bez bolestí, bol škrob uvarený vo vode. Pri príležitosti prvého svätého prijímania, ktoré prijal ako dvanásťročný, mu teta Nadeau podarovala maličký kríž, ktorý si zachoval po celý život.
Keď dovŕšil osemnásty rok života, opustil rodný kraj a vybral sa hľadať prácu do USA. Vzal si so sebou „niekoľko handier a kríž“, ako neskôr vyznal, a odišiel stavať železnicu. Ocitol sa vo svete namáhavej práce a vykorisťovania. Musel prijať nielen svoju fyzickú slabosť a nízky vzrast (meral trochu nad 150 cm), ale predovšetkým ťažké bremeno osirenia a chudoby. Vtedy poprosil o pomoc sv. Jozefa, aby bol jeho adoptívnym otcom.
Skrze kríž do Kongregácie Svätého kríža
V roku 1867, po štyroch rokoch práce na železnici, sa dvadsaťdvaročný Alfréd vrátil do rodného kraja, odkiaľ dostal správy o tom, že Kanada sa po zjednotení britských kolónii na sever od Rieky svätého Vavrinca a Veľkých jazier stala nezávislým federálnym štátom. Jeho batožinu tvorila ako zvyčajne trocha šatstva a kríž od tety Nadeau a vo vrecku trochu zarobených peňazí – dosť málo pre človeka, ktorý sa vracal z USA. Mládenec si nehľadal nevestu, ale obľuboval ticho kostolov, kde sa rád zdržiaval a modlil k svojmu adoptívnemu otcovi. Odišiel do Farnhamu, kde pracoval ako pomocník farára Edouarda Springera, ktorý sa obrátil z protestantstva a bol horlivým staviteľom kostolov.
Pomaly v ňom dozrievalo rozhodnutie vstúpiť do Kongregácie Svätého kríža, ktorá sídlila v neďalekom Saint-Césaire. Prihlásil sa tam 22. novembra 1870. Noviciát sa nachádzal v Côte-des-Neiges, ktorý v súčasnosti patrí k Montrealu. Nachádzalo sa tam Collège Notre-Dame, preslávená chlapčenská škola s internátom. Mesiac predtým dostal magister noviciátu, P. Julien-Pierre Gastineau, odporúčací list z farnosti, v ktorom sa dočítal, že do spoločenstva sa hlási „svätý chlapec“. 8. decembra toho istého roku vyhlásil pápež Pius IX. svätého Jozefa za patróna Katolíckej cirkvi, na čo brat André nikdy nezabudol. Súbežnosť týchto dátumov považoval za veľké znamenie.
Problémy sa začali hneď prvý deň. André – bolo to jeho rehoľné meno – bol fyzicky slabý a nevzdelaný. Nehodil sa do apoštolskej kongregácie. Jeho noviciát trval tri roky, počas ktorých musel na istú dobu opustiť spoločenstvo. Nezlomilo ho to. Neskôr vyznal, že v tom čase samoty mu robila duchovnú spoločnosť svätá Nazaretská rodina. Počas tohto obdobia sa od týchto najlepších učiteľov dozvedel viac o podstate spoločného života než vo veľkom dome noviciátu. Bolo to však bolestné utrpenie a nový pocit osirenia.
Nový predstavený nakoniec rozhodol: „Ak ten chlapec nebude schopný pracovať, bude sa aspoň dobre modliť.“ Vďaka nemu mohol brat André zložiť večné sľuby 2. februára 1874. Pridelili mu úlohu vrátnika, ktorú vykonával vyše tridsať rokov. O svojej službe v Kongregácii zvykol žartovať: „Ukázali mi dvere a tam som zostal” („On m’a mis à la porte et j’y suis resté“).
Pustovník v spoločenstve
Brat André viedol na vrátnici Collège Notre-Dame napoly pustovnícky život. Nocoval tam na ustlanej lavici, jedol tam svoj škrob, pretože jedlá podávané v refektári mu škodili, modlil sa tam a čítal tri knihy, ktoré mal vždy pri sebe: Nasledovanie Krista, Život svätej Gertrúdy a Štyri evanjeliá v jednom. Dozeral na žiakov, ktorým zapínal kabáty a uväzoval šále, prijímal ich rodičov, ktorí prichádzali na návštevy, a venoval sa prichádzajúcim žobrákom. Neskôr už nielen žobráci klopali na dvere brata Andrého. Začala sa šíriť zvesť, že rehoľník sa modlí za chorých a rozdáva im medailóniky sv. Jozefa s olejom, ktorý predtým horel pred sochou Ochrancu Svätej rodiny. Ľudia odchádzali potešení a niektorí aj uzdravení. Brata Andrého začali pozývať do domov chorých. Nebolo to preňho ľahké, lebo na vrátnici nemal zástupcu. Preto chorých navštevoval zvyčajne v noci.
Predstavených znepokojili správy, že ich brat vrátnik sa venuje šarlatánstvu, opúšťa vrátnicu, a čo bolo najhoršie, že do budovy, v ktorej bývajú deti, prichádzajú chorí s najrozličnejšími, aj nákazlivými chorobami. Lekári, ktorí sa obávali o svoje renomé, radili predstaveným, aby rehoľníkovi zakázali činnosť. Lekárov zahanbovalo, že drobný rehoľník bez diplomov s humorom hovorí ochrnutým, aby prestali predstierať, že sú chorí, a začali pracovať namiesto leňošenia. Žiakov so zápalom pľúc posielal na futbalové ihrisko a hnisavé rany oblieval olejom z kostolných lampičiek. Predstavení však prejavili viac zdravého rozumu než dobroprajní radcovia. „Ak je to ľudská vec, sama vyhasne a podvod skôr či neskôr vyjde najavo. Ale ak je to Božia vec, nechajme brata Andrého na pokoji, nikomu predsa neškodí,“ odpovedali. Bratovi Andrému však položili otázku, čo by robil, keby mu zakázali uzdravovať chorých. „Prestal by som,“ odpovedal bez váhania. A to ich presvedčilo. Jednak z ohľadu na bezpečnosť detí mu určili iné miesto prijímania chorých – neďalekú električkovú zastávku.
Sen o Oratóriu
Oproti Collège Notre-Dame, ktoré spravovali pátri z Kongregácie Svätého kríža, sa nachádza Mont Royal – kopec, podľa ktorého sa nazýva mesto Montreal postavené okolo neho. Brat André túžil, aby sa na tomto pahorku postavila kaplnka zasvätená sv. Jozefovi. Uskutočnilo sa to vďaka jeho neústupnosti a mnohým darcom, ktorí mu podarovali nielen peniaze, ale aj stavebný materiál a prácu svojich rúk.
Všetko sa začalo v zime roku 1903. Predstavení súhlasili s výstavbou malého oratória sv. Jozefa na pahorku Mont Royal. Vrátnik, predstavený a ešte jeden brat sa v snehu po kolená prebrodili až na vrchol. Predstavený určil miesto: „Tu to bude dobré. Tu postavíme kaplnku.“ Brat André pokrútil hlavou: „Bol by som radšej, keby to bolo tu.“ Predstavený nechápal čudný spor o pár metrov vpravo či vľavo. „Pretože som videl...,“ dodal ticho rehoľník. Predstavený ustúpil pred týmto nesmelým, vychádzajúcim z hĺbky srdca „videl som“.
Začalo sa stavať a už v októbri 1904 miestna tlač písala o prvom oratóriu sv. Jozefa, do ktorého sa okrem celebranta zmestilo sotva desať ľudí. Na Mont Royal začalo prichádzať veľké množstvo ľudí. Bolo treba doložiť lavice, pretože na sväté omše, ktoré slúžili pátri z Kongregácie, prichádzalo čoraz viac pútnikov. Brat André sedával pod jednou z briez a rozprával sa s chorými. Na ich prosby o uzdravenie odpovedal vždy rovnako: „Pomodlím sa za teba k sv. Jozefovi. Dovoľ, aby sa uzdravenie dotklo aj tvojej duše. Choď sa najskôr vyspovedať a potom sa ku mne vráť, ak chceš. Nos tento medailón a zober si trochu oleja.“ Keď narastal záujem o jeho osobu, pokojne vysvetľoval: „Neuzdravujem ja, ale Pán Boh. A uzdravenie vyprosil sv. Jozef. Im sa poďakujte.“ Celé hodiny dokázal rozprávať o Ochrancovi Svätej rodiny, akoby s ním denne žil pod jednou strechou. Tým, ktorí boli znechutení, pretože nedostávali odpoveď na svoje modlitby, radil: „Proste sv. Jozefa, aby vaša modlitba bola taká, akú by on prednášal Bohu, keby bol na vašom mieste.“
Začalo mu prichádzať množstvo listov, pretože zvesť o bratovi-divotvorcovi z Montrealu sa šírila nielen po celej Kanade, ale aj v USA. Desiatky, stovky, tisíce listov. A brat André sotva vedel čítať a podpísať sa. Pridelili mu sekretára, s ktorým žil od roku 1909 neďaleko kaplnky na Mont Royal. Sen siroty, ktorá našla vo sv. Jozefovi ochrancu, sa začal napĺňať. O rok neskôr sa do malého spoločenstva pri Oratóriu natrvalo začlenil aj mladý kňaz z Kongregácie Adolphe Clément, ktorý stratil zrak. Keď prišiel na pahorok, povzdychol si, že by sa chcel modliť breviár a slúžiť svätú omšu tak ako ostatní. Brat André ho potľapkal po pleci a povedal: „Choď sa vyspať. Zajtra začneš.“ Na druhý deň páter Clément videl. Už v rokoch 1909 – 1910 ľudia nahlásili 112 úplných telesných uzdravení a vyše 4300 prípadov zlepšenia zdravotného stavu, nehovoriac o hojných duchovných milostiach.
Imponujúca dostavba a rozlúčka
„Videl“ brat André túto malú kaplnku pre desať ľudí? Keby to bola pravda, nenamáhal by sa, aby získal finančné prostriedky na jej dostavbu. V roku 1913 architekti Alphonse Venne a Dalbé Viau narysovali plán novej baziliky, ktorá mala stáť na Mont Royal. O päť rokov bola hotová loď, do ktorej sa zmestilo tisíc pútnikov a ktorá mala pôvodný názov – Oratórium sv. Jozefa. Koncom roka 1936 bazilike chýbala už len kupola, ktorá sa mala ponášať na kupolu Baziliky sv. Petra. Mala byť len menšia a skromnejšia zdobená. Finančné prostriedky na jej výstavbu poskytol na sklonku svojho života John D. Rockefeller.
Chorí a postihnutí tu nachádzali útechu a veľmi mnohí z nich sa vracali domov uzdravení. Brat André nepísal denník a neviedol účtovníctvo. Spomienka na tieto udalosti sa zachovala vďaka svedkom. Brat André bol čoraz unavenejší. Mal už vyše deväťdesiat rokov a všetci sa čudovali, ako sa dá celý život denne venovať stovkám ľudí, mať časté infekcie a krvotoky a jesť len vodu zahustenú trochou múky. Niektorí sa neveriacky pýtali: „Iných uzdravuje a sám seba uzdraviť nemôže?”
Okrem fyzického utrpenia bol život brata Andrého poznačený záchvatmi strachu. V noci sa bál tmy ako dieťa. Dopadali naňho duchovné dôsledky toho, že iní boli oslobodení od Zlého. Medzi zastaveniami jeho krížovej cesty nechýbal ani sarkazmus a osočovanie na jeho adresu. Jeho jediná ochrana bolo dôverné odovzdanie všetkého pod ochranu sv. Jozefa, láska a zvelebovanie Najsvätejšej Trojice. V decembri 1936 sa totálne vyčerpaný brat André dostal do nemocnice, kde zomrel na úsvite 6. januára 1937. V ten deň v betlehemskej jaskyni prekvapený Jozef mlčky prijímal hostí z ďalekých krajín, ktorí sa prišli pokloniť malému Ježišovi. Prijal aj Andrého, aby sa už nikdy viac necítil ako sirota.
Na pohreb prišlo viac než milión ľudí, ktorí týždeň prechádzali okolo rakvy s pozostatkami rehoľníka, ktorá bola vystavená v Oratóriu. Mohli sa dotknúť jeho nôh, rúk, pobozkať jeho zvráskavené čelo. Zachovali sa o tom dokumentárne filmy. Kanada sa lúčila s drobným človekom, vďaka ktorému sa celá krajina, vrátane najvyšších predstaviteľov, nanovo zasvätila sv. Jozefovi. Požiarnici vzdorovali silnému, mrazivému vetru, keď niesli rakvu s telom brata Andrého do katedrály, kde sa slúžila zádušná svätá omša. Zosnulého potom pochovali v krypte Oratória.
Proces blahorečenia brata Andrého otvorili v roku 1960. O tri roky neskôr sa počas exhumácie zistilo, že jeho telo sa nerozložilo. 23. mája 1982 Ján Pavol II. blahorečil brata Andrého. V októbri 2010 sa stal drobný rehoľník prvým svätorečeným mužom v dejinách Kanady. Brat André je v Cirkvi svätcom od sv. Jozefa, ktorý, rovnako ako jeho adoptívny otec, miloval mlčanie, pokoru a jednoduché prejavy láskavosti. Toto posolstvo sa v Oratóriu na Mont Royal prihovára veľkým zástupom pútnikov, ktorí sú unavení súčasným prívalom slov, ktoré neprinášajú uzdravenie.
