Autor: Mirosław Rucki,
Milujte sa! 14/2009 → Veda a viera
Niekedy môžete počuť tvrdenie, že rozum je v protiklade s vierou. Neveriaci ľudia často predstierajú, že dôvodom pre odmietnutie Boha je racionálne myslenie.
V skutočnosti by však v záujme odmietnutia Boha bolo potrebné najprv odmietnuť alebo ignorovať nepopierateľné fakty – a to nie je v nijakom prípade racionálne ani múdre.
Som inžinier, pracujem v oblasti výskumu a zároveň sa venujem didaktickej činnosti. Moja viera mi neprekáža vo vedeckej práci, hoci sú aj takí, ktorí sa pýtajú, ako sa dá zladiť so zdravým rozumom. Mám dojem, že niektorí ľudia sú presvedčení, že kresťanstvo je zbierkou iracionálnych dogiem, ktorým musíte veriť bez rozmýšľania, naslepo, úplne mimo zdravý rozum. Myslím si, že to nie je pravda, pretože minimálne v Biblii, ktorá je primárnym zdrojom kresťanskej viery, som nenašiel potvrdenie takéhoto tvrdenia. Naopak: Sväté písmo je plné úryvkov, ktoré pobádajú k rozlišovaniu a posudzovaniu reálnej skutočnosti, k jej analýze pomocou rozumu a k následnému vyvodeniu príslušných záverov. Slepá viera nie je kresťanstvom propagovaná. Existuje však aj iná viera okrem „slepej“? Nie je samotný pojem viera v rozpore s pojmom rozum?
Slovo viera má v slovenčine niekoľko významov. Slovník slovenského jazyka ich uvádza štyri. Jeho primárny význam je zásada, mienka, presvedčenie, že niečo je pravda. A v tom zmysle používa slovo viera svätý Pavol, ktorý tvrdí, že viera je istotou o tom, čo nemôžeme vidieť, na základe toho, čo vidieť môžeme (porov. Rim 8, 24 – 25, 2 Kor 5, 6 – 8, 1 Kor 15, 17 – 20). Svätý Pavol uvádza definíciu viery a tvrdí, že nie je popretím rozumu, ale ako keby jej doplnením. Vierou môžeme obsiahnuť to, čo nemôžeme vidieť alebo sa toho dotknúť.
Napríklad všetci veríme, že žil knieža Svätopluk napriek tomu, že nikto z nás ho nevidel. Existujú však historické záznamy a archeologické materiály, ktoré potvrdzujú, že tento človek nie je mýtickou postavou. Podobne veríme mnohým skutočnostiam, ktoré zistili vedci. Väčšina z nás nikdy nebude mať možnosť preveriť, aký je tlak vody v hĺbke tisíc metrov alebo tlak vzduchu v nadmorskej výške 5000 metrov, alebo aká je rýchlosť svetla vo vákuu. Čítali sme však výpovede ľudí, ktorí to zmerali a vypočítali, a veríme im, pretože nemáme nijaký dôvod na zamietnutie ich tvrdenia. Naše presvedčenie (teda viera) je tým silnejšie, čím je vedec uznávanejší.
Aj vo vedeckej práci hrá viera významnú úlohu. Stále hlbšie poznávanie sveta vedie k prekračovaniu možnosti priameho kontaktu s predmetom bádania. Odhaľujeme nové zákony kvantovej mechaniky, teórie relativity, atď. – zákony, ktoré nie sme schopní priamo overiť, veríme však, že sú pravdivé, pretože máme na to dôvody. Práca vedcov v tomto prípade spočíva na zhromaždení dostatočného množstva faktov, z ktorých možno vyvodiť príslušné závery.
Kresťanská viera podobne ako vyššie uvedené typy tvrdení je istotou vyplývajúcou z analýzy faktov. Napríklad evolučná teória, ktorá je považovaná za vedeckú, vyžaduje viac slepej viery ako kresťanstvo. Podporovaná zo strany bývalého Sovietskeho zväzu – totalitného štátu – sa stala dogmou, o ktorej nesmel nikto pochybovať. Ale aj dnes bez váhania prijímame tvrdenia tejto teórie – a sme presvedčení, že je správna. Zabúdame pritom na skutočnosť, že metódy používané na jej zdôvodnenie vôbec nepripomínajú vedecké metódy. Vedci by mali predsa skúmať realitu a na základe svojho výskumu budovať teóriu, kým zástancovia evolúcie postupujú opačne. Charles Darwin sám pred svojou smrťou zapochyboval o platnosti svojej teórie, pretože nenašiel k nej vedecký dôkaz. Jeho nástupcovia, ktorí tiež nenašli také dôkazy, však nemajú problém slepo v ňu veriť.
Pozorujúc svet, ktorý nás obklopuje, môžeme vidieť jeho neobvyklú zložitosť, ktorú Darwin svojho času nemal možnosť vidieť. Nevedel, že molekuly sú zložené z konkrétnych atómov a každý atóm má svoje miesto v jej štruktúre. Molekuly vytvárajú bunky, z ktorých každá má svoju špecifickú úlohu. Jednotlivé typy buniek tvoria tkanivá, ktoré tiež majú svoje poslanie. Tkanivá tvoria konkrétne orgány alebo celé sústavy orgánov, ktoré spolu vytvárajú organizmus, telo. Každý jednotlivec má určené miesto medzi predstaviteľmi svojho druhu, tento druh tiež zaujíma prísne vymedzenú pozíciu v biologickom systéme našej planéty. Ide o systém, ktorý človek ľahko ničí bez toho, aby ho dokázal – aj napriek svojej inteligencii – neskôr napraviť. A pritom sa niektorí domnievajú a veria, že tento systém je výsledkom náhody, jednoduchým dôsledkom bezduchého evolučného procesu!
Nehovoriac o skutočnosti, že každý rok definitívne vyhynie 50 tisíc druhov rastlín a živočíchov, no pritom od času Darwina nevznikol ani jeden nový druh. Kde je tu racionálne myslenie? Ak by na Marse niekto našiel, dajme tomu, obyčajný nôž, vedci by mohli nielen vyvodiť, že na tejto planéte existovala civilizácia, ale aj veľa povedať o stupni vývoja technológie a o jej tvorcoch. Na Zemi pritom máme milióny živých organizmov, oveľa zložitejších ako dnešné počítače, ale existujú ľudia, ktorí tvrdohlavo veria, že ich Stvoriteľ nejestvuje! Ich presvedčenie má oveľa menšie opodstatnenie než uznanie Boha – Stvoriteľa neba i zeme.
Najvýraznejšie naivným „vedeckým“ dôkazom ateizmu v Sovietskom zväze bolo, že Juraj Gagarin nevidel vo vesmíre nijakého Boha. Podobne rozmýšľa človek, čo nezažíva každý deň jeho prítomnosť: „Keďže Boh nekoná v mojom živote, pravdepodobne nejestvuje.“ Budete prekvapení, ale toto tvrdenie nie je racionálne. Ak by sme uvažovali takto, potom by sme museli tiež povedať, že napríklad môj starý otec nie je reálnou osobou, pretože ho nemôžem nikomu ukázať. Ale v prípade starého otca začíname premýšľať logicky a analyzujeme fakty: 1. existuje miesto, kde je jeho hrob; 2. existujú dokumenty od jeho narodenia až po smrť, ktoré svedčia o rôznych etapách jeho života; 3. žijú ešte ľudia, ktorí ho poznali a s ním pracovali; 4. existujem aj ja, čo by bez starého otca nebolo možné. Skeptici by samozrejme mohli všetko spochybniť, mohli by napr. tvrdiť, že hrob je prázdny (alebo že je tam pochovaný niekto iný), že dokumenty sú sfalšované, že svedkovia sa mýlia a moja existencia nie je v tomto prípade dôležitá. Všimnite si, prosím, len to, že dôkazov na udržanie tejto skeptickej tézy je oveľa menej ako tých, ktoré potvrdzujú, že môj starý otec skutočne žil.
Pri posudzovaní problému jestvovania Boha by sme mali brať do úvahy podobné fakty: 1. jeho diela existujú; 2 existujú dokumenty; 3. existujú svedkovia. Vnímajúc rozmanitosť okolitého sveta rastlín a živočíchov, dívajúc sa na rozsiahlu zbierku dokumentov – Bibliu a vidiac vplyv kresťanov na dianie vo svete v minulosti a dnes by sme mali urobiť tomu primeraný záver: Boh jestvuje a koná. Takéto presvedčenie môžeme mať napriek tomu, že Boha nemôžeme vidieť, aj napriek tomu, že ho nevidel ani Gagarin. Je to istota, ktorá má svoje odôvodnenie.
Súčasný čitateľ starovekej knihy, akou je Biblia, keď chce preskúmať, či existuje dôkaz, že ide o Božie slovo, musí prejsť dvoma etapami a premyslieť dve veci:
1. čo sa stalo v živote autorov, že napísali práve to, čo napísali;
2. či sú tvrdenia obsiahnuté v textoch aktuálne a do akej miery sa týkajú mňa osobne.
Spomedzi mnohých tém a udalostí by som chcel použiť iba jednu, ktorá spôsobila skutočnú revolúciu v zmýšľaní tak jednoduchých rybárov, ako aj uznávaných židovských učencov – zmŕtvychvstanie Ježiša. Výpovede očitých svedkov dokazujú, že títo ľudia boli úplne nepripravení na niečo podobné, ale zoči-voči skutočnosti museli prehodnotiť svoje vtedajšie názory. Ich uvažovanie bolo racionálne:
„Po prvé, ľudia nemôžu vstať z mŕtvych. Po druhé, smrť Ježiša bola istá – videli sme, že zomrel. Po tretie, videli sme Ježiša živého celých štyridsať dní od Veľkej noci. Po štvrté, hrob je prázdny až do dnešného dňa. Čo z toho vyplýva? Keďže sme ho videli a hovorili s ním, znamená to, že Ježiš vstal z mŕtvych. Nakoľko však vstal z mŕtvych, znamená to, že to bol niekto výnimočný. Sľúbil, že vstane z mŕtvych, a potom to aj urobil, to znamená že nehovoril slová do vetra. Keďže sľúbil, že príde znovu súdiť živých i mŕtvych, môžeme očakávať, že sa to stane.“ Takáto úvaha viedla k zmene zmýšľania a života napríklad svätého Jána, ktorý stručne hovorí, že „videl a uveril“ (Jn 20, 8). A nielen to. Ján tiež pocítil zodpovednosť za to, aby ostatní ľudia, ktorí nevideli Vzkrieseného na vlastné oči, uverili jeho osobnému svedectvu a na ňom postavili svoju vieru (porov. Jn 19, 35; 20, 31). Myslím si, že Jánova logika bola rovnako bezchybná ako logika Alberta Einsteina, ktorý spôsobil prevrat v ľudskom ponímaní sveta neživej hmoty. Rozdiel sa týka iba dôsledkov – na základe Einsteinovej teórie vyvinuli silnú zbraň hromadného ničenia, kým kniha, ktorú napísal Ján, dáva istotu budúceho života mnohým zástupom veriacich už po celých dvetisíc rokov.
A teraz prechádzame do druhej etapy, keď moderný čitateľ Biblie musí premyslieť a preanalyzovať dôveryhodnosť textov Písma, ktoré má k dispozícii. Použiteľné fakty sú tieto: 1. biblické texty sú tak dobre zachované, že môžu byť považované za presne také, aké boli v dobe svojho vzniku; 2. neexistuje dôkaz, že by boli napísané niekým iným ako účastníkmi udalostí; 3. neexistuje nijaký dôvod pre tvrdenie, že v biblických textoch boli urobené zmeny, ktoré narúšajú ich pôvodný význam; 4. existujú dôvody domnievať sa, že autori verili v to, čo napísali; 5. svedectvá jednotlivých kníh Biblie, ktoré napísali rôzni ľudia v rôznych časových obdobiach, vychovaní v rôznych kultúrach, si navzájom neprotirečia; 6. Biblia neobsahuje vymyslené tvrdenia o svete alebo mýtické príbehy nesúvisiace s konkrétnou spoločenskohistorickou skutočnosťou.
Záver, ktorý som si z toho urobil ja sám pre seba, je jednoznačný: slová napísané v tejto knihe sú určené pre mňa presne tak, ako boli pre Jána, Petra, Pavla či Lukáša. Neraz som sa stretol s pokusmi vyvrátiť týchto mojich šesť téz, ktoré tvoria základ mojej viery, a musel som sa vrátiť na začiatok a opäť od základu zverifikovať vlastné presvedčenie. Zatiaľ ma od roku 1989, keď som prvýkrát siahol po Biblii, všetky moje úvahy a pochybnosti viedli iba k posilneniu mojej viery. Viery prameniacej z racionálneho myslenia, ktorá vedie k nadviazaniu osobného kontaktu so zmŕtvychvstalým Ježišom cez dennú modlitbu, sviatosť pokánia a Eucharistiu.
