Autor: Świadectwo,
Milujte sa! 1/2006 → V kruhu rodiny
Ležal som v nemocnici po operácii chrbtice a uvedomil som si, že udalosti posledných týždňov ma primäli podeliť sa o moje myšlienky na manželský život.
Narodil som sa a vyrastal v príkladnej katolíckej rodine. Bol to typický rodinný model – matka, otec a dve deti. Ako dieťa som mal všetko, no keď som mal dvanásť, začal som pociťovať, že niečo mi chýba, niečo, čo som spočiatku nedokázal definovať. Len neskôr som si uvedomil, čo to bolo – láska. Chvíľu mi trvalo, kým som ju našiel, a dopustil som sa pritom zopár mladíckych bláznovstiev; no napokon som našiel, čo som hľadal. Dnes, po sedemnástich rokoch manželstva, som šťastný manžel a otec desiatich detí, z toho štyroch adoptovaných.
Pred mesiacom som ležal na operačnej sále. „Zdvihnite prosím ruku. Pocítite slabé bodnutie…“ To bol môj posledný kontakt so svetom predtým, než začala pôsobiť anestéza. Na čo som myslelň Bál som sa? Ani trochu. Skôr ma zaplavil pocit hlbokej radosti a pokoja. Veď keby som sa neprebudil, alebo skôr keby som sa prebudil „na druhej strane“, bol som na to pripravený. Pane, z teba som vzišiel a k tebe sa raz vrátim. Či tá chvíľa prišla práve teraz, závisí len od teba…
Moje prvé chvíle po nadobudnutí vedomia. Bol som nažive… „Skúste, prosím, pohnúť nohami…“ Cítil som si ich. Pred operáciou som musel podpísať vyhlásenie pre prípad „ochrnutia dolných končatín“. Vďaka ti, Ježišu, že si ma toho ušetril.
Prišla ma navštíviť manželka s najstarším synom. Bol som so svojimi milovanými. Nemohol som byť šťastnejší. Ďalšie štyri dni stáli celý čas po mojom boku. Nevadilo im, že každý deň za mnou museli cestovať 300 kilometrov a tento týždeň mali dve naše deti prvé sväté prijímanie. Žiadny problém. Striedavo ma navštevovali.
Napokon po Magdinom a Martinom prvom svätom prijímaní nechala manželka všetkých desať detí u starých rodičov a ubytovala sa v hoteli neďaleko nemocnice. Úžasní ľudia, starí rodičia! Do môjho návratu sa stali matkou a otcom našich detí. Hoci nebývali s nami, prišli k deťom, aby umožnili mojej žene starať sa o mňa po operácii. Deň čo deň sedela pri mojej posteli, držala ma za ruku a vyspievala svoju veľkú lásku ku mne, svojmu manželovi. Účinok bol ohromujúci: „Rana zahojená bez problémov“ – zaznamenal lekár do môjho prepúšťacieho formulára.
Čo som práve opísal, je len epizóda z dvadsaťročného príbehu lásky (tri roky sme boli zasnúbení). Pokiaľ ide o mňa, naša láska „nie je z tohto sveta“. Moja žena je Boží dar. Keď som sa Bohu odcudzil, niekedy som uzrel záblesky tejto lásky a prosil som o ňu. Naša fatimská Panna Mária! Pred tvojou sochou v katedrále som ťa prosil, aby si mi našla ženu, ktorú budem milovať. Vypočula si moju modlitbu! Nemohla si mi nájsť lepšiu ženu.
Nie, manželstvo nie je zanikajúca inštitúcia! Mohol Boh urobiť chybu, keď stvoril muža a ženu? Keď im povedal, aby zanechali svojich rodičov a spojili sa tak úplne, až sa stanú jedným telom, videl vôbec toto telo rozdelené, povolil rozvod? Nikdy. Ani na chvíľu.
Len ľudia posielajú druhých do slepých uličiek – pornografia, „senzačné a nevinné“ antikoncepčné prostriedky, a tak ďalej. Nedajme sa pomýliť takýmito lákadlami.
A čo s nespokojnosťou v manželstve, s nedostatkom optimizmu či nudou? Nedávno som na to našiel výbornú odpoveď v Biblii. Kniha Kazateľ 9, 7–9 a Kniha Prísloví 5, 15–20 ponúkajú manželom dva druhy neoceniteľnej múdrosti – múdrosti, ktorú plne podporuje naša osobná skúsenosť.
Boh nás dal (muža a ženu) jedného druhému, aby sme sa spojili v jedno telo. Vedel, čo robí. Vedel, že náš život nebude ľahký. Preto nám dal okrem iného naše telo, aby sme sa navzájom potrebovali a oddávali sa jeden druhému v manželstve. Spojení takým úžasným putom lepšie zvládame stres a neúspech, zaženieme každú únavu, nadobudneme nové nadšenie pre život vo chvíľach pochybností a prečkáme životné búrky a pády.
Čo sa týka nudy, ak sa chceme (ako manželia) skutočne oddať jeden druhému a naším hlavným cieľom je partnerovo šťastie a až v druhom rade naše vlastné šťastie, verte mi, nikdy sa jeden druhému nezunujeme. Bolo by to, ako keby sme povedali: „Tak som sa najedol, že už nikdy nič nezoberiem do úst.“ Ako je v prípade prejedenia dobré z času načas nejesť, aj v prípade manželských vzťahov to Boh vymyslel tak, že občas si začneme chýbať. Takouto situáciou je menštruačné obdobie ženy. Z vlastnej skúsenosti viem, že odriekanie sa v tomto čase je veľmi ťažké, no akou odmenou sú jeho plody: každý mesiac potom prežívame nové medové týždne.
Pre tých, ktorí v týchto slovách vidia istú zaujatosť sexom a sexuálnou rozkošou, jednoducho podotknem, že naša sexualita nie je božstvo, ale úžasná sila, ktorá nás spája a umožňuje čerpať radosť zo života aj v čase ťažkých skúšok a neúspechov.
Ježiš sľubuje, že nás vo sviatosti manželstva neopustí, ak ho neodženieme. Preto zostávame verní princípom manželského života:
Vždy zotrvávať v stave posväcujúcej milosti. Ježiš nás spojil a preto chceme, aby bol každý deň pri nás. Život je ľahší, ak si zachováme čisté srdce a ostaneme verní Bohu.
Byť vždy spolu a spoločne sa aj modliť; odlúčiť sa od seba, len keď to je absolútne nevyhnutné. Nikdy sa na dlhšiu dobu neodlúčiť, ani za cenu finančného zisku, kariéry, či iných výhod. Dvaja sa stanú jedným telom, v dobrom i zlom. Dá sa to, keď nás oddeľuje čas a priestor?
Nikdy nenechajte slnko zapadnúť nad svojím hnevom... Počas nášho sedemnásťročného manželstva sme sa len raz neuposlúchli varovanie svätého Pavla – a ihneď sme to oľutovali. Vďaka Bohu, sľúbili sme si, že sa to už nikdy nestane. V prvých rokoch manželstva, keď sme si na seba „zvykali“, rozhodli sme sa, že medzi sebou nebudeme stavať múry a náš vzťah bude založený na úprimnosti. Vtedy sme začali aj s našou tradíciou každodenných večerných rozhovorov.
V našom manželskom vzťahu – lebo on je spečatením našej veľkej lásky – sa držíme zásady nikdy sa neprotiviť Božej vôli.
Antikoncepciu považujeme za ohrozenie našej lásky a vyhýbame sa jej ako moru. Vieme, že je nástrojom v rukách satana.
Napriek tomu, čo tvrdí naša súčasná kultúra, v manželstve a v rodine je možné nájsť šťastie. Ja sám som toho príkladom!
Som presvedčený, že šťastná rodina je predovšetkým šťastné manželstvo. Boh nám umožnil podeliť sa o šťastie s našimi piatimi deťmi; a keď sme si postavili dom, s ďalšími štyrmi adoptovanými. Nedávno, ako „odmenu“ nás obdaril našou najmladšou – úžasnou maličkou Máriou. Naše deti sú pre nás najväčšie poklady a radosť. Veríme, že s Božou pomocou z nich vychováme šťastných dospelých ľudí.
Šťastie nemusíme hľadať ďaleko – v úspechu, bohatstve, či v hodovaní. Je v našom vnútri, len ho treba objaviť.
