Autor: Svedectvo,
"Milujte sa!" 30/2012 → Joga, okultizmus a mágia
Narodila som sa a vyrastala som v katolíckej rodine. Prijala som všetky sviatosti, pravidelne som sa zúčastňovala na svätej omši, každý deň som sa modlila. Stalo sa to v roku 1993, keď som mala 16 rokov a keď som sa náhodou zoznámila s kamarátom, na ktorom mi veľmi záležalo.
J. bol odo mňa o niekoľko rokov starší a zdal sa mi veľmi múdry a sčítaný. Okamžite urobil na mňa veľký dojem. Treba dodať, že bol fanúšikom satanistickej hudby – death a black metalu – a venoval sa astrológii. Počas rozhovorov s ním som začala spochybňovať všetky duchovné praktiky, ktoré som dovtedy vykonávala. Začalo sa to tým, že som uznala, že svätá omša je nudná a že ju vôbec neprežívam. Nepočúvala som Božie slovo alebo, ak som ho aj počúvala, hneď som naň zabudla. Začala som si myslieť, že v Cirkvi nie je nijaký Duch. Prvý krok na ceste k zatrateniu som urobila vtedy, keď som usúdila, že Cirkev je len inštitúcia, riadená ľuďmi, ktorí určite sami hrešia, a pritom ma poučujú o tom, čo je hriech. Postupom času som celkom prestala chodiť na svätú omšu a prijímať sviatosti.
Okrem toho, môj priateľ ma oboznámil s praktikami, ktoré mali obohatiť môj duchovný život (myslela som si totiž, že odchod z Cirkvi bude pre mňa bránou k novým pokladom spirituality). Začala som počúvať satanistickú hudbu, pomocou ktorej som dosahovala vytúžený stav a atmosféru. Mala som kontakt aj s astrológiou, ktorej sa venoval môj priateľ. Vtedy diabol dosiahol svoj druhý, podľa mňa najdôležitejší cieľ: pomýlila som si spiritualitu s mágiou. Odišla som od Boha a čoraz väčšmi som sa približovala k Zlému. Prestala som sa so svojimi problémami obracať na Krista a začala som sa obracať na J., ktorý sa mi snažil odpovedať pomocou astrológie. Pevne som verila, že môj život ovplyvňujú hviezdy a planéty. Dôsledkom toho bolo, že som prestala bojovať proti rôznym neúspechom a povahovým chybám, pretože som ich považovala za „predurčené“. Takisto som mala klamný pocit, že vlastním „tajomné poznanie“ a som nadradená nad iných ľudí.
V hľadaní „ozajstnej spirituality“ (ktorá bola len obyčajnou mágiou) ma udržiavala hudba, trvalo prítomná v mojom živote. Black metal a dark ambient sú formy satanistickej hudby, ktorej obsahom je uctievanie satana, Lucifera alebo seba samého, čo sa zdá menej nebezpečné, ale pritom je podstatou satanizmu Táto hudba je veľmi škodlivá pre ľudí, ktorí sú podobne ako ja veľmi citliví na momentálnu atmosféru. Dlho som sa snažila klamať samu seba (myslím si, že veľkú úlohu v tom zohral strach z Božieho trestu, ktorý bol vo mne hlboko zakorenený a nadobudnutý výchovou) a navrávala som si, že mňa zaujímajú len zvuky a atmosféra, a nie satanistický obsah a symbolika. V istej chvíli som dokonca prestala veriť v existenciu diabla a bola som presvedčená, že peklo si na zemi robia samotní ľudia. Začala som sa zaujímať o démonológiu, mágiu a pohanstvo a nahovárala som si, že je to len intelektuálny záujem. Okrem toho, že som využívala služby astrológie a zaklínala som svoje amulety, ktoré som nosila na krku, som nepraktizovala okultizmus.
Postupom času som si všimla, že stavy vyvolané hudbou ma začínajú veľmi negatívne ovplyvňovať. Zvlášť nebezpečná sa mi zdá dark ambient, ktorej tvorcovia neprivolávajú priamo satana, Lucifera ani iných démonov, ale pomocou zvukov sa snažia vyvolať atmosféru strachu, tmy, deštrukcie a nepokoja. Vo väčšine hudobných skladieb dominujú nutkavé myšlienky a pocity bolesti, smrti, depresívne prvky, obrazy pekla, cesta do hlbín zúfalej ľudskej duše a pod. Až po dlhých rokoch som si uvedomila, že je to hudba, ktorá ospevuje pád človeka a zdôrazňuje všetky zlé ľudské sklony a deviácie. Som pevne presvedčená, že je to diablov nástroj, pomocou ktorého Zlý pôsobí na podvedomie citlivých ľudí.
Roky prežité mimo Cirkvi, bez modlitby a sviatostí, spôsobili, že moje vzťahy s blížnymi (rodičmi a známymi) sa výrazne zhoršili. Doteraz si pamätám, ako mi priatelia vraveli, že niekedy sa mi boja prihovoriť, pretože sa správam nevypočítateľne. S odstupu času vidím, že som stratila väčšinu pozitívnych emócii, predovšetkým schopnosť milovať, pretože lásku som si zamenila za sexuálnu žiadostivosť. Najhorší bol môj morálny relativizmus. Zlo som nenazývala pravým menom. Riadila som sa podľa myšlienky: „Nech si každý robí, čo chce, a nech sa každý stará o seba.“
Moja situácia sa začala meniť, keď som sa zoznámila s mojím manželom. V tom období sa skončil môj predchádzajúci, traumatický a negatívnymi emóciami naplnený vzťah s mužom, s ktorým som žila vo voľnom vzťahu. Dnes tvrdím, že sám Boh prekrížil naše životné cesty, aby sme sa spoločne oslobodili z hriechov, v ktorých sme uviazli. Ja som vďaka manželovi zanechala satanistickú hudbu a magickú literatúru a on vďaka mne prestal praktizovať tzv. opúšťanie tela a bojové umenia, ktorým sa venoval 10 rokov.
Prvým krokom k nášmu obráteniu bola sviatosť manželstva v roku 2006. Dodnes neviem, prečo sme sa rozhodli pre svadbu v kostole, do ktorého ani jeden z nás v podstate nechodil. Navrávali sme si, že je to kvôli rodine, ale zároveň sme cítili, že to chceme, že je to správne. Spoveď pred svadbou bola pre mňa veľmi silným zážitkom, pretože to bola prvá spoveď po 10 rokoch. Z odstupu času vidím, že to bola biedna spoveď, nedbalé vyznanie hriechov, len aby som dostala rozhrešenie. Aj svadba bola pre nás veľkým zážitkom, ale nie až natoľko, aby sme sa otvorili na milosť obrátenia. Prestali sme síce praktizovať rôzne formy okultizmu, ale ešte sme sa nevrátili k Pánovi.
V roku 2008 sa nám narodil synček, ktorého sme pokrstili bez potrebného vnútorného presvedčenia (krst som považovala za pretvárku, pretože sme žili ďaleko od Cirkvi). Od toho času sa začali vo mne prebúdzať emócie, na ktoré som už dávno zabudla: cítila som veľkú lásku k druhému človeku a mala som pocit, že by som zaňho obetovala život. Teraz viem, že to bola chvíľa, keď ma Pán pozýval k sebe a dotýkal sa môjho srdca, ktoré bolo už roky zamknuté. Zrazu sa mi začali otvárať oči a vnímala som všetko zlo, ktoré v politickej, hospodárskej aj mravnej oblasti pochádza od diabla. Uvedomila som si, že to, čo som doteraz považovala za slobodu, toleranciu a občianske práva, je svetonázorom, ktorý sa snaží zničiť Boží poriadok vo svete.
V istej chvíli som to už nedokázala zvládnuť. Trápilo ma, ako je to možné, že ja toto zlo vidím, a iní ho nevidia. Keď som sa opäť kvôli niečomu trápila, začula som vnútorné pozvanie: „Príď ku mne a ja ti pomôžem.“ Teraz sa to môže zdať zvláštne, ale ja som okamžite vedela, kto ma volá a kam mám ísť. Po prvý raz po dlhých rokoch som išla vedome na svätú omšu (predtým som síce chodievala do kostola pri rôznych príležitostiach, ale bolo to len preto, aby som nezarmútila príbuzných) a musím sa priznať, že si z nej nič nepamätám. Ale nie preto, žeby som nepočúvala Božie slovo, ale preto, lebo som celý čas plakala. Nedokázala som zadržať plač, slzy mi tiekli úplne samovoľne. Mala som pocit, akoby som vyšla z klietky, v ktorej som bola zatvorená vyše 15 rokov, pričom som klamala samu seba, že som slobodná. Vrátili sa mi všetky pozitívne emócie a pocity. Cítila som nesmiernu lásku, ktorá sa ma dotýkala a presviedčala ma, že tu je moje miesto. Dodnes ma okamih premenenia Kristovho tela a krvi nesmierne dojíma a nedokážem pri ňom zadržať slzy.
Veľmi veľkým zážitkom bola aj sviatosť zmierenia. Bola to prvá spoveď po mojom úplnom obrátení, keď som pocítila, že Boh mi odpúšťa všetko, čo bolo v mojom živote dovtedy zlé, a že Ježiš, prítomný v Najsvätejšej sviatosti, ma miluje a obetoval za mňa život. Odvtedy pravidelne pristupujem k všetkým sviatostiam.
Ďalšou prelomovou chvíľou v mojom živote bola účasť na duchovných cvičeniach o kresťanskej meditácii, ktoré sa konali v kláštore v Krzeszowe. Tam som sa oboznámila s Ježišovou modlitbou a zistila som, že modlitba v živote človeka môže byť veľmi rozmanitá, že Pán ukazuje každému jeho vlastnú cestu modlitby. Táto krátka modlitba spojená s dýchaním nás učí duchovne bdieť a detsky dôverovať Bohu. V každej voľnej chvíli si opakujem: „Ježišu Kriste, dôverujem ti.“ Robím to veľmi jednoducho. Cítim, že je to modlitba pre túto etapu môjho života. Keď takto rozjímam, oveľa ľahšie sa dokážem sústrediť a zbaviť sa pyšných myšlienok. Teraz najviac potrebujem dôveru v Božie milosrdenstvo, ktoré mi pomôže vytrvať na ceste obrátenia. Zároveň som po dlhých rokoch nanovo objavila modlitbu ruženca. Stále ho nosím pri sebe.
Každý deň ďakujem Bohu za milosť obrátenia, za to, že moju dušu vytrhol z temnoty, v ktorej viazla dlhé roky. Vďaka týmto skúsenostiam som teraz silnejšia a môžem svedčiť o Kristovi.
