Autor: Svedectvo,
"Milujte sa!" 27/2012 → V kruhu rodiny
Dnes sú Andrej, Aurora a Adriana päťročné, veľmi živé trojičky, ktoré si vyžadujú všetku našu pozornosť. Ale ich príchod na svet nebol ľahký...
Všetko sa začalo, keď sme sa vzali a plánovali si založiť rodinu. Žiaľ, po niekoľkých rokoch prežitých v nádeji, že sa nám narodí syn, ktorý zavŕši náš sen o láske, sme si uvedomili, že budeme mať problémy. Začala sa pre nás skutočná krížová cesta, popretkávaná návštevami u lekárov a pre mňa bolestivými klinickými vyšetreniami. Boli sme ochotní podstúpiť akékoľvek utrpenie, len aby sa nám narodil vytúžený syn.
Po siedmich neúspešných rokoch sme sa rozhodli ísť znova do nemocnice v Perugii na oddelenie pre liečbu neplodnosti, kde sa podarilo diagnostikovať náš problém. Po hormonálnej liečbe sme konečne počuli dobrú správu: „Teraz už môžete dúfať, že budete mať dieťa.“ Naša radosť bola neopísateľná a vybuchla s dvojnásobnou silou, keď sa pri prvom vyšetrení ultrazvukom zistilo, že sú to dvojičky. Ale to ešte nebol koniec prekvapení. Po mesiaci sa pri ďalšom vyšetrení zistilo, že je tam ešte niečo. Prekvapený gynekológ sa ma opýtal: „Máte veľký byt?“ „Prečo?“ odvetila som a srdce mi začalo rýchlo búšiť. Lekár odpovedal: „Budú to trojičky.“ V tej chvíli mi začali tiecť slzy a prežívala som niekoľko pocitov naraz: radosť a zároveň nepokoj. Po dobrých správach sa hneď vynorili obavy. Gynekológ mi oznámil, že moje tehotenstvo je vážne ohrozené (štatisticky sa len 30% viacnásobných tehotenstiev končí šťastne). Takže musím celé tehotenstvo preležať v posteli, dodržiavať prísnu diétu a brať lieky proti potratu a predčasnému pôrodu. Nevadí, priniesla by som akúkoľvek obetu, len aby sa moje deti mohli narodiť.
Začalo sa dlhé obdobie úplného odpočinku. Z postele som vstávala, len aby som sa najedla a išla na toaletu. Nepripravovala som detskú výbavičku, ale zato som sa bála, aby nenastali komplikácie. A naozaj, v piatom mesiaci tehotenstva som dostala infekciu a veľmi vysokú horúčku, takže som musela ísť do nemocnice (bolo to 8. decembra na sviatok Nepoškvrnenej Panny Márie). Vtedy nám lekár oznámil, že budeme mať dve dcéry a jedného syna. Na Vianoce som bola opäť doma a nečakane ma prišiel navštíviť náš farár, don Oreste, ktorý mi priniesol sväté prijímanie. K ukončeniu tehotenstva chýbali ešte tri mesiace. Nikto si ani len nepomyslel, že onedlho budem rodiť...
24. januára 2006 sme išli do nemocnice do Foligna na zvyčajnú prehliadku. Ale pri vyšetrení sa zistilo, že jedno z detí má problémy s dýchacími cestami. Lekári tvrdili, že bude postihnuté a odporučili mi interrupciu pre dobro ostatných dvoch detí...
Ocitli sme sa v ťažkej situácii. Mali sme veľa otázok a myšlienok: „Čo máme robiť? Aké kroky máme podniknúť?“ Modlili sme sa spolu s manželom, pretože len Boh nám mohol dať odpoveď, ukázať cestu a byť svetlom v temnote našej neistoty.
Svoju dôveru sme vložili do Boha a rozhodli sme sa pre predčasný pôrod, aby sme dali šancu prežiť všetkým trom deťom. A tak sa 26. januára 2006 o 9:00 ráno narodili Andrej (1,9 kg), Aurora (1,6 kg) a Adriana (960 g). Adriana bola malinká (merala len 20 cm) a chorá, takže od samého začiatku musela bojovať o život. Lekári boli prekvapení, že v tejto maličkej bytosti bola taká obrovská túžba po živote. Adriana dýchala hneď od začiatku samostatne, bez respirátora, a začala jesť oveľa skôr, než by sa dalo predpokladať. Po dvoch mesiacoch sme všetci opustili nemocnicu a boli sme pripravení začať náš spoločný život.
Dnes majú Aurora, Andrej a Adriana 5 rokov. Pre mňa a môjho manžela sú pokladom, ktorý sme dostali; sú radosťou nášho života. Ďakujeme Bohu, že nám vo chvíli neistoty pomohol urobiť správne rozhodnutie. Len Boh je jediným prameňom a Pánom života. Kto sme my, aby sme sa odvážili rozhodovať o tom, kto má právo žiť a kto nie? Teraz tvoríme milujúcu sa rodinu, zjednotenú v láske k Bohu a k blížnym.
