„Boh je radosťou. Niet kresťanstva bez radosti. Čím sa môžeme väčšmi odvďačiť Bohu za jeho lásku, ak nie radosťou?
Mimoriadna doba si vyžaduje mimoriadnych ľudí. Napriek tomu, že väčšia časť života Márie Okońskej prebiehala v Poľsku v dramatickom období vojny, hitlerovskej okupácie a komunistického režimu, dokázala žiť podľa ideálov a povzbudzovať k tomu aj iných ľudí. Neprestala bojovať za Cirkev a duchovný život v Poľsku. Dokonca aj v situácii prenasledovania a väzenia zostala verná Bohu, dôverovala v ochranu Panny Márie a zachovala si duševný pokoj. Jej životné motto by sa dalo vyjadriť slovami: „Boh je radosťou. Niet kresťanstva bez radosti. Čím sa môžeme väčšmi odvďačiť Bohu za jeho lásku, ak nie radosťou? Radosť je prejavom vďačnosti, je to akoby ,docenenie‘ Boha – prejav toho, že vidíme, čo pre nás Boh robí. Preto sú opravdivé utrpenie a opravdivá obeta vždy radostné. Nedostatok radosti je ,smrteľný hriech‘ proti Bohu, proti nádeji, je to prejav nevďačnosti.“ Takto spoznávame Máriu zo spomienok a taká istá zostala dodnes – akoby sa zastavil čas...
Mladosť bez otca, s Otcom
Mária Okońska sa narodila 16. decembra 1920 vo Varšave. Jej otec Ľudovít Okoński zahynul roku 1920 na fronte ako vojenský dobrovoľník ešte pred dcérinym narodením. Máriu, jej dvojičku Wandu (ktorá zomrela ako trojročná) a ich staršieho brata Vladimíra (ktorý bol neskôr rehoľníkom a skvele pracoval s mládežou) vychovávala matka Hedviga a jej sestra s manželom. Mária Okońska o tomto období píše: „Po Bohu ma nikto nevychoval tak dobre ako môj zosnulý otec, ktorého som nepoznala. Uvedomovala som si, že nesmiem premárniť jeho krv a obetu.“ Je paradoxné, že práve človek, ktorý nebol v Máriinom živote fyzicky prítomný, mal najväčší vplyv na jej výchovu. „Zo smrti svojho otca, z jeho uväznenia, ktoré podstúpil z vlasteneckých dôvodov, ako aj zo zápiskov a albumov, ktoré urobil, som čerpala nielen skutočnú lásku a úctu k nemu, nielen hrdosť, že som jeho dcéra, ale aj silnú lásku k vlasti a pocit zodpovednosti za svoj život.“ Fyzická neprítomnosť otca a túžba po ňom vzbudili v Márii veľkú lásku k nebeskému Otcovi, ktorého vo svojej duši nazývala „Otecko“. S tým sa spája aj jej neskoršie osobitné puto s kardinálom Wyszyńskim, ktorého nazvala: „Môj – po Bohu – jediný otec na zemi.“
Boh prítomný v Eucharistii
Od detstva napĺňala Máriinu dušu silná túžba patriť Bohu, ktorý je prítomný v Eucharistii, a – ako hovorievala – urobiť v živote niečo veľké pre Boha a pre vlasť. Takto si spomína na zážitok z gymnaziálnych rokov, keď sa raz osamote modlila v kostole: „Mala som dojem, že sa mi prihovára Ježiš a že ma pozýva, aby som sa mu celkom zasvätila. Jeho láska, ktorá išla až tak ďaleko, že ho zatvorila do svätostánku, sa mi zdala nesmierne veľká a záväzná. Byť s ním, ktorý je prítomný v Najsvätejšej sviatosti, som považovala za úžasné šťastie a v porovnaní s ním pre mňa krása sveta a ľudská múdrosť, ktorá ma dovtedy nadchýnala, stratili príťažlivosť aj zmysel. Zatúžila som len po Ježišovi v Eucharistii.“ Túto túžbu však napĺňala len v modlitbe a rozhovore s Pánom. Napriek veľkej túžbe sa jej celkové zjednotenie s Kristom prostredníctvom každodenného prijímania Eucharistie zdalo nemožné, ba až pohoršlivé. Našťastie sa stretla s vynikajúci kňazom Viktorom Rostkowskim. Na spovedi uňho vyriešila svoj problém: „Vec som postavila radikálne: ak verím, tak svoju vieru prežívam dôsledne a každý deň prijímam Eucharistiu. Ak telo živím trikrát denne, akým právom nechcem kŕmiť svoju dušu raz za deň? Ak verím, tak viem, že Ježiš na mňa čaká každé ráno. Ako by som mohla neprísť, ak verím v jeho lásku? A čo moje hriechy? Ježiš Kristus prítomný v Eucharistii je najlepším liekom. Takže ak nebudem denne prijímať Eucharistiu, znamená to, že neverím a ničím svoj vzťah s Bohom. Takýto doslovne vzatý postoj k môjmu problému ma okamžite vyliečil.“ Blízky a každodenný kontakt s Bohom bol pre Máriu prameňom veľkej vďačnosti a radosti, ale zároveň aj záväzkom, aby neprestajne pracovala na sebe a žila zodpovedne. Dôsledkom toho bolo, že túžila prinášať Boha iným ľuďom. Táto túžba si od nej v neskorších, vojnových rokoch vyžadovala priam hrdinstvo.
„Vidieť“ Pannu Máriu
V detstve – okrem účasti na májových pobožnostiach, púte na Jasnú Horu či kontaktov s mariánskym združením – Mária nemala živý vzťah s Pannou Máriou. „Túžila som po bližšom vzťahu s Pannou Máriou, pretože som tušila, že sa môžem polepšiť, zmeniť a posvätiť len s jej pomocou. Ale nepoznala som ju... Panna Mária bola pre moju dušu dosť neznáma, vzdialená, akoby cudzia, ale zároveň takmer najbližšia, hoci som o tom nevedela. Bola pre moju dušu tým, čím je matka pre domácnosť – nevyhnutná, neoddeliteľná, ale zároveň nepoznaná a nepovšimnutá.“
Aj v tomto sa prejavila významná úloha otca Rostkowského. V lete 1939 bola Mária v tábore pre študentky v Tatranskej Bukovine, kde sa zároveň konal tábor pre dievčatá z mariánskeho združenia, ktorý moderoval spomenutý kňaz. „16. júla na sviatok Panny Márie Karmelskej sa počas svätej omše kňaz obrátil k nám a chcel hovoriť o Panne Márii. Namiesto toho vystrel ruky smerom k nám a... rozplakal sa. Vzlykal. Nikdy nezabudnem na chvíľu, v ktorej tento starší, sivovlasý kňaz, ktorý vychoval toľké generácie, zvolal na nás s takým prosebným tónom v hlase, ktorý by rozdrvil aj kameň: ,Milujte ju! Len jedno vám poviem: Milujte ju!‘ Obrátil sa späť k oltáru a plakal...“ Bola to prelomová chvíľa. Mária vtedy „zistila“, akú veľkú úlohu zohráva Panna Mária v živote Cirkvi, sveta a všetkých ľudí. Ona nám pomáha povstať z hriechu, vedie nás k svätosti, ukazuje nám svojho Syna. Ak sa odovzdáme Panne Márii, pocítime jej starostlivú materinskú lásku. Nikoho nenechá samého. Materstvo Panny Márie je Kristov dar pre ľudí. Mária Okońska v lete 1939 radostne prijala tento dar. „Odteraz pre mňa neexistujú nemožné veci, zvlášť ak ide o Božie diela, pretože mám Pannu Máriu! Môžem každý deň prijímať Eucharistiu, lebo mi pomáha Panna Mária. Ona mi dáva Ježiša! Srdce mi silno búšilo z túžby ísť do celého sveta a volať, kričať, že je Panna Mária! Chcela som všetkým dávať Pannu Máriu, aby ju aj oni ,uvideli‘. Naplnilo ma Božie, sväté šialenstvo. Panna Mária ma uchvátila.“
O necelé dva mesiace nato vypukla Druhá svetová vojna. Mária so svojou rodinou žila vo Varšave. Začalo sa obdobie ustavičného strachu a smrti. Počas najsilnejšieho bombardovania zložila Mária sľub, že ak ju Panna Mária zachráni pred smrťou, zasvätí jej celý svoj život. Spečatenie tohto aktu sa uskutočnilo 25. septembra počas prechodu z ľavého brehu Varšavy do časti zvanej Praha. Cez mesto bolo treba prejsť úzkou uličkou pomedzi blčiace plamene ohňa, mŕtvoly ľudí aj koní. Najnebezpečnejší bol prechod cez Kierbiedziov most. „Počas cesty som si v duchu opakovala svoje rozhodnutie odovzdať svoj zachránený život do služieb Nepoškvrnenej. Niečo v duši mi hovorilo, že túto chvíľu úzkosti, v ktorej sme prechádzali po moste, pričom pod nami bola rieka, nad nami uragán vojenskej paľby a okolo nás ruiny po bombardovaní a ľudské mŕtvoly, som dostala preto, aby som definitívne spečatila svoje rozhodnutie žiť pre Boha a pre Nepoškvrnenú. Keď sme došli do domu, vedela som, že Panna Mária ma zachránila od smrti, aby som žila pre ňu. Vedela som, že už nezomriem.“
Vychovávať mladé ženy
S týmto presvedčením o mimoriadnej ochrane Panny Márie začala Mária Okońska uskutočňovať svoju myšlienku vychovávať mladé ženy a apoštolovať medzi nimi. Tento plán sa zrodil v jej hlave a srdci už v mladosti a uskutočňovať ho začala v období okupácie v roku 1940. Cieľom bolo osobné posvätenie sa prostredníctvom Panny Márie. Sformované a zasvätené ženy mali potom žiť vo svojom zvyčajnom prostredí a byť tam apoštolkami. Cieľom bolo vytvárať lepší, Boží a duchovne slobodný národ. „Poľsko je v otroctve a Božia Matka je jeho jedinou záchranou. O to väčšmi treba počas okupácie hľadieť na Pannu Máriu a ,vsadiť‘ na ňu.“
Práca s dievčatami spočívala v prednáškach a diskusiách v malých skupinách. Program sa podobal na program mariánskeho združenia a mal viesť k prijatiu podobných záväzkov, avšak okrem mariánskych tém sa týkal aj iných, ako napr. osobného posvätenia a vzrastu lásky k Bohu. 8. decembra 1940 Mária prijala záväzky združenia. Bol to pre ňu veľký zážitok, ktorý jej zároveň poskytoval väčšie možnosti venovať sa zvolenej činnosti.
„Dievčenské mesto“ a „Osmička“
Apoštolská činnosť medzi mladými ženami sa rozvíjala veľmi dobre a zahŕňala takmer 500 dievčat. V takýchto okolnostiach dostala Mária nový nápad: „Treba založiť ,dievčenské mesto‘! Nestačia už skupinky, treba vytvoriť celé mesto. Mesto, ktoré by bolo celkom zasvätené Panne Márii, Kráľovnej Poľska. ,Dievčenské mesto‘, v ktorom každé ráno všetky dievčatá prijmú Eucharistiu a zasvätia svoj život Ježišovi a Panne Márii.“ V meste mali žiť dievčatá pochádzajúce z rôzneho sociálneho prostredia. Zúčastňovali by sa na programoch, ktoré organizujú univerzity, školy, divadlá, kiná, nemocnice. Potom by sa vracali do svojich rodných miest či dedín, kde by boli „apoštolkami vo svojom prostredí“. Tieto ženy mali získať celú krajinu pre Ježiša a Pannu Máriu. Mária ďakovala Bohu za túto veľkú ideu a bola ochotná začať ju uskutočňovať. „Modlila som sa, pretože som cítila veľkú ťarchu tohto diela, ktoré bude veľmi náročné, ale toho som sa nebála. Boh mi dal nápad, ktorý treba uskutočniť, a dá mi na to aj silu.“ Mária sa veľa modlila, niekedy celé noci prebdela na kolenách, pretože vnímala veľkosť tejto práce.
Takú veľkú vec museli viesť ľudia, ktorí by jej obetovali celý život. Mária sa pýtala rôznych dievčat zo svojich skupiniek, či by boli ochotné venovať sa tomuto zámeru a zriecť sa plánov na vydaj. Našlo sa osem dievčat, ktoré vytvorili skupinu zvanú „Osmička“. Prvé stretnutie skupiny sa „náhodou“ konalo 26. augusta na sviatok Panny Márie Čenstochovskej, Kráľovnej Poľska, ktorá mala byť patrónkou „dievčenského mesta“. „Osmička“ si za svoj duchovný program zvolila osem blahoslavenstiev.
Stretnutie s prof. Stefanom Wyszyńskim
Práca pre „dievčenské mesto“ si vyžadovala vedomosti nielen z teológie a pedagogiky, ale aj z katolíckej sociológie. Žiaľ, dievčatá z „Osmičky“ nemali takúto formáciu, a preto hľadali niekoho, kto by im prednášal sociológiu. Od pani Haliny Dernałowiczovej, ktorá podporovala rôzne katolícke iniciatívy, sa dozvedeli o profesorovi z włocławského seminára, kňazovi Stefanovi Wyszyńskom. Prvé stretnutie s ním sa uskutočnilo 1. novembra 1942 v Laskach pri Varšave. Keď ho Mária zbadala, prežila isté sklamanie, pretože podľa toho, čo o jeho činnosti počula, čakala, že to bude starší kňaz. Ale prvý dojem sa rýchlo zmenil na pevnú dôveru a silné vnútorné puto. Aj Máriu prekvapilo, že jej bol drahší než spomienky na zosnulého otca. „Uvedomila som si, že stojím pred obrovskou, vnútornou veľkosťou, pred morálnou silou a že za tohto človeka sa oplatí obetovať všetko, dokonca aj seba, aby mohol splniť svoje veľké poslanie.“ Mária to aj urobila. Za Stefana Wyszyńského obetovala seba aj svoj najdrahší nápad vytvoriť „dievčenské mesto“. Cítila, že vďaka tomu sa ich osudy pevnejšie spoja. Rozhodla sa, že mu povie o svojom „dievčenskom meste“ a že prijme jeho názor, či je to Božia idea a či ju treba uskutočniť. Kňaz im odpovedal kladne a dievčatá si nedokázali predstaviť, že by duchovným otcom spoločenstva mal byť niekto iný. Takto sa začala ich spolupráca. Stefan Wyszyński bol síce veľmi zaneprázdnený, ale napriek svojim mnohým povinnostiam si našiel čas aj pre „Osmičku“. Prednášal im sociálne učenie Cirkvi, viedol pre ne duchovné cvičenia, pričom mal na zreteli nielen ich individuálny duchovný rast, ale aj formovanie ich spoločenstva, ktoré malo pred sebou jasnú úlohu, a spovedal ich. Prvou veľkou obetou, ktorú museli priniesť za svoje dielo, a skúškou poslušnosti voči duchovnému otcovi bolo zanechanie práce v mariánskom združení. Otec Wyszyński hovorieval: „Treba opustiť ľudí, ísť na ,púšť‘, aby ste sa mohli vrátiť so srdcom, ktoré naplnil Boh a ktoré je schopné apoštolovať.“
Vo Varšavskom povstaní
V hlavnom meste sa dalo cítiť, že sa blíži povstanie. Z východu sa blížila Červená armáda. Atmosféra bola čoraz napätejšia. Dievčatá z „Osmičky“ mali veľké pochybnosti o tom, čo majú robiť. Chrániť svoju skupinku pre dielo, ktoré je pred nimi, alebo sa podieľať na povstaní ako sanitárky? Stefan Wyszyński im ponechal úplnú slobodu, aby sa rozhodli každá podľa svojho svedomia. Nakoniec sa rozhodli zúčastniť sa na povstaní. S Pannou Máriou a modlitbou ustavičnej poklony Najsvätejšej sviatosti chceli podporovať tých, ktorí bojujú. Bolo zjavné, že ich duchovný otec je aj napriek obavám o ich bezpečnosť na svoje duchovné dcéry hrdý. Aj on sám, ako kaplán Armii Krajowej (národnej armády), zostal v Laskach pri Varšave.
Dievčatá sa dohodli, že sa 1. augusta stretnú na dohodnutom mieste vo Varšave, aby tam začali svoju ustavičnú poklonu za povstalcov. „Presne napoludnie som sa ponáhľala na naše dohodnuté stretnutie, ale niečo ma poháňalo, aby som išla rýchlejšie, pretože povstanie sa môže začať čoskoro a mosty budú nepriechodné a nebude sa dať prejsť na druhý breh Visly. Vybehla som z domu. Odprevadila ma mamička... Pri rozlúčke urobila nado mnou veľké znamenie kríža. Takto kedysi požehnala svojho manžela, môjho ocka, ktorý išiel ako dobrovoľník na vojnu v roku 1920. Dejiny sa opakujú...“ Mária sa rozhodla a z lásky k vlasti vstúpila na bojové územie. Mala však neochvejnú, vnútornú istotu, že Panna Mária ju zachráni pred smrťou. Pred zatvorením mostov stihli okrem Márie prísť na dohodnuté miesto aj Janka Michalska a Lilka Wantowska. V trojici si dohodli ďalší postup. Začali trojdňovými duchovnými cvičeniami v atmosfére modlitby a sústredenia. Potom vyšli von k ľuďom. Vedeli, že sa blíži čas boja za slobodné a katolícke Poľsko. Povstalci boli na barikádach so zbraňami v rukách a ony sa modlili pred Najsvätejšou sviatosťou. Každý deň, každú hodinu im hrozila smrť. S Máriou a s Ježišom boli pripravené podstúpiť všetko. Táto ich neobyčajná misia im priniesla mnoho skúseností a ovocia do ich ďalšieho života a osudov povojnového Poľska.
