Som tá, ktorá odmietla život. Je to strašné...
Vtedy som si neuvedomovala hrôzu zla, ktoré som spáchala.
Bola som ďaleko od Boha, od Cirkvi. Ponorená do odborného
rastu, ovládnutá ideou rozvoja smeru, v ktorom
som pracovala, žila som v presvedčení, že to je najdôležitejšie.
Vedomie ešte jedného dieťaťa ma desilo vzhľadom na perspektívu
kariéry a úspechu.
Lekár,
ktorý poznal moju pracovnú a životnú situáciu,
vyhlásil: „Musíte ,to‘ urobiť pre dobro
svojich detí.“ Akoby to, čo sa počalo, nebolo mojím
dieťaťom, nebolo človekom. Chytila som sa vtedy tej klamnej filozofie,
lebo mi prišla vhod. Myslela som si, že takto bude moja kariéra
„zabezpečená“ pre „dobro mojich detí“.
Nechcela som stratiť kariéru, nuž som stratila dieťa. Bola
som vtedy hluchá na Božiu výstrahu: „Aj keby si
celý svet získal, no Boha stratil, nič si nezískal.“
Dnes, keď píšem tieto slová, neviem si predstaviť, ako som sa mohla tak rozhodnúť. Žila som v akomsi šialenom náhlení, pracovala od svitu do mrku, bez chvíľky zamyslenia sa, v zhone... Moja matka obetavo plnila povinnosti, ktoré som mala plniť ja. Nikdy som sa neodvážila povedať jej, že chcem dať preč svoje dieťa.
Boh mi dal znamenie, aby som sa vrátila z tej cesty. Aby ma zadržal, moja malá dcérka dostala záchvat hysterického plaču. Nepochopila som ten znak. Nepripúšťala som vo svojom vedomí veľkosť zla. „Zákon“ podporoval moje rozhodnutie...
Keď som sa vrátila, čosi sa vo mne zlomilo. Dlho som plakala. Obklopil ma pocit strašnej prázdnoty, akoby sa v mojom srdci rozprestrela temnota. Moje svedomie neskôr zasypala „atraktívnosť“ pracovných záležitostí a ťažkosti každodenného života, ledva som stíhala. Môj osud sa napokon zmenil tak, že plánovanú kariéru som neurobila. Teraz s odstupom rokov vidím, ako veľmi bolo to dieťa v našej rodine potrebné. Verím, že vďaka nemu by sa mnohé veci vyvíjali ináč, lepšie, šťastnejšie...
Postupne vo mne dozrievalo vedomie veľkosti môjho previnenia. Moje manželstvo sa zrútilo, v podstate prestalo existovať. Všetko som robila automaticky. Zmocňovala sa ma čoraz väčšia vnútorná prázdnota a čoraz väčšie zúfalstvo. Boh mi vo svojej dobrote odpustil vo sviatosti zmierenia, ale ja som si nemohla odpustiť. Ako bežali roky, bolesť vo mne sa stále zväčšovala. Každé slovo o potrate sa prejavovalo bodnutím v mojom srdci. Pohľad na malé dieťa sa mi vždy spájal s otázkou: „Prečo som svojmu dieťaťu nedovolila smiať sa, behať, milovať...? Bože! Prečo?“ Cítila som, že ani ja sama už nedokážem nikoho milovať. Narastal vo mne akýsi múr, ktorý ma oddeľoval od mojich blízkych, hoci navonok sa mohlo zdať, že sa so mnou nič nedeje.
Raz keď som bola s manželom v zahraničí, v katolíckom kostole som natrafila na pobožnosť pre rodičov, ktorí dali potratiť svoje dieťa. Okrem kňaza viedli pobožnosť rehoľná sestra a istá mladá žena, ktorá mala príhovor. Nerozumela som všetko, ale pochopila som, že aj ona bola obeťou potratu. Pri modlitbe zverovali Bohu deti, ktorým nebolo dovolené narodiť sa. V kostole bola skupina ľudí, mužov i žien, ktorá sa modlila spolu s kňazom. Na konci pobožnosti žena s rehoľnou sestrou zobrali kyticu kvetov aranžovanú tak, akoby to bola perinka s dieťaťom. Pristúpili ku každej lavici a všetkým ju podávali, aby ju chvíľu podržali. Keď prišli ku mne, cítila som, akoby sa spomedzi bielych klinčekov vynorila hlávka môjho dieťaťa. Pritisla som si kyticu k prsiam, akoby som to dieťa prijala do svojho zmrzačeného lona – do lona, ktoré sa stalo prázdnou truhlou... Bože, aká strašná pravda to bola...
Vtedy v tom kostole som dala svojmu nenarodenému dieťaťu meno. Uvedomila som si, že existuje u Boha. Po pobožnosti kyticu rozviazali a každý si z nej mohol zobrať niekoľko klinčekov. K nim pridali dlhé biele sviece, aby sme si ich zapálili doma počas modlitby.
V ten deň – vlastne v tú noc – „som tvorila“ v sebe svoje dieťa. Predstavovala som si jeho pleť, oči, vlasy... Držala som ho v náručí a trpela. Prebúdzala sa vo mne láska, prebúdzala sa ľudskosť. Zapálené sviece sa pomaly roztápali, až zhasli. Ich hasnúce plamene ma vrátili do reality, do zúfalstva...
A vtedy som si otvorila katolícky časopis, ktorý som si zobrala v predsieni kostola. Bol v ňom článok s nadpisom Obráť sa na Krista. Bola to odpoveď presne takej žene, ako som ja. Odpoveď mne. Tá veta sa vo mne rozozvučala ako nádej. „Obráť sa na Krista...“ To je najhlbšia pravda na svete. Obráť sa na Krista, ktorého krv vytiekla spolu s krvou tvojho zavraždeného dieťaťa. Na Krista, ktorý sa dobrovoľne vydal na umučenie a smrť na kríži – za nás všetkých. Obráť sa na Krista, ktorý prišiel pre hriešnikov, stratených a nešťastných, ktorého srdce je pre každého otvorené v láske a milosrdenstve. Obráť sa na Krista, odovzdaj mu svoje dieťa. Vlož dušu svojho úbohého dieťaťa do Ježišovho Najsvätejšieho Srdca a vlož ho do materských rúk Nepoškvrnenej.
Tak veľa som v tú noc pochopila. Pochopila som, že moje dieťa je a bolo v Božích rukách. Že je osobou, nezničiteľnou bytosťou. Toto poznanie prehĺbilo veľkosť mojej viny. Začala som sa modliť k svojmu dieťaťu a prosila som ho o odpustenie. Modlila som sa zaň rovnako ako za duše svojich blízkych, ktorých si už Pán povolal k sebe. Nemôžem svojmu dieťaťu vrátiť život. Ale Boh je Pánom života i smrti. Pánom vykúpenia a znovuzrodenia. Aká úžasná je hĺbka našej viery a dar Krista! Aký hrozný by bol svet bez neho! Akou milosťou je nekonečnosť jeho milosrdenstva!
Nemôžem vrátiť život svojmu dieťaťu, ale môžem šíriť dobro. Vidieť tvár svojho dieťaťa ako tvár Krista v očiach každého človeka, ktorý potrebuje pomoc. Bojovať o každé dieťa, ktoré je ohrozené či nešťastné, o každého človeka. Viem, že Božie milosrdenstvo a odpustenie nemá hraníc, no veľkosť toho, čo som urobila, ma zvlášť zaväzuje. Len tak môžem aspoň trochu zadosťučiniť. Ostáva ešte modlitba. Modlitba hriešneho a slabého človeka, ktorý nedokáže nič urobiť bez Pánovej vôle. Modlitba plná pokory ako odprosenie za odporovanie Božej vôli.
Boh svojou milosťou lieči moju dušu, ale ľútosť vo mne ostane do konca. Tá ľútosť vybuchuje, keď držím teplú rúčku dieťaťa, keď čítam o matkách, ktoré s láskou prijali dieťa – dokonca aj vtedy, keď im hrozila strata života. Niekedy rozmýšľam, aký iný by bol život našej rodiny i môj, keby sa to nestalo. Závidím tým skutočným ženám a matkám. Bože, stojím pred tebou ako Magdaléna. Dovoľ mi umyť slzami tvoje sväté nohy.
Keď počujem, čo hlásajú „bojovníčky“ za práva žien, za oslobodenie, za právo na potrat, na voľbu, tak si myslím, že vôbec nepoznajú skazu a utrpenie, ktoré v sebe celý život nosia tie, ktoré uverili, že na počiatku tehotenstva to ešte nie je dieťa. Svedomie človeka nezahluší čas ani klamstvo ani pokrytectvo. Boh sa prihlási o svoje vlastníctvo.
Politici, ktorí potratové vraždenie nazývajú „zákon“, uvádzajú do tragického omylu ľudí, ktorí sa vo svojej nezrelosti riadia tým, čo je formálne dovolené, no v skutočnosti páchajú jeden z najťažších hriechov našej doby. Propotratový článok v ústave štátu ruší pravdivosť a vierohodnosť všetkých ustanovení, ktoré sú v nej obsiahnuté. To isté robia lekári, ktorí namiesto ochrany života ho ničia.
Zatvárame do väzení ľudí, ktorí spáchali zločin v afekte a neskôr za to trpia celý život. Ale tých, čo majú podiel na zločinoch na najslabších a na morálnom utrpení toľkých ľudí, dnešný poriadok vyzdvihuje na vrcholy moci a postavenia. Ale práve oni v sebe nesú zodpovednosť za to, čo sa deje v dušiach ľudí – v dušiach tých, ktorí opustili neodvolateľné Božie zákony. Veď napokon aj oni sami sú povinní ďakovať Bohu za dar života. Neexistovali by, keby ich matky odmietli život, ako to odporúčajú iným ženám.
Pápež Ján Pavol II. v Evangelium vitae sa obracia na ženy, ktoré trpia pre výčitky svedomia za smrť svojho nenarodeného dieťaťa. Povzbudzuje ich k spolupráci pri obrane iných detí a ich matiek. Píše: „Budete môcť urobiť svoje bolestné svedectvo jedným z najvýrečnejších argumentov v obrane práva všetkých na život. Vaším zaangažovaním sa za život, ktoré môže byť korunované narodením nových ľudských bytostí a potvrdené prijatím a starostlivosťou o tých, ktorí najviac potrebujú vašu blízkosť, vytvoríte nový spôsob nazerania na život človeka.“
Spôsobov, ako vydávať svedectvo, je mnoho. Od aktívnej angažovanosti sa v obrane života cez odovzdávanie a rozširovanie svedectva o vlastných bolestných zážitkoch po angažovanie sa v priamej pomoci matkám a deťom, tak vo forme finančnej a materiálnej, ako aj vo forme obetovania svojho času. Nesmierne dôležitá je modlitba, osobitne ruženec obetovaný za nenarodené deti a ich rodičov, a duchovná adopcia nenarodeného dieťa, aby sa mohlo šťastne narodiť.
Osobitnú hodnotu majú stále príspevky na misijné diela na podporu konkrétneho dieťaťa v krajinách Tretieho sveta. Vedomie, že jedno dieťa na svete nie je hladné a má zabezpečené základné životné potreby, veľmi upokojuje. Konané dobro umožňuje vrátiť sa zo zúfalstva do života. Umožňuje naplniť srdce nádejou a láskou, ktorú možno duchovne prejaviť svojmu nenarodenému dieťaťu. Dieťaťu, ktorú túto lásku od nás nezakúsilo. V hĺbke srdca mu možno povedať, že je milované skrze skutky konané v jeho mene. Keď človek robí dobre iným, pozdvihuje sám seba. To umožňuje návrat radosti do srdca – do srdca, v ktorom sa láska prejavuje svojmu nenarodenému dieťaťu, ktoré existuje v srdci najmilosrdnejšieho Boha.
Túžim, aby moje svedectvo prispelo k tomu, že budúce matky, ktoré váhajú, si za každých okolností vyberú život, a tým aj nesmiernu radosť a nesmierne šťastie z prijatia nového človeka, ktorým ich obdaroval Pán Boh: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).
Lekár,
ktorý poznal moju pracovnú a životnú situáciu,
vyhlásil: „Musíte ,to‘ urobiť pre dobro
svojich detí.“ Akoby to, čo sa počalo, nebolo mojím
dieťaťom, nebolo človekom. Chytila som sa vtedy tej klamnej filozofie,
lebo mi prišla vhod. Myslela som si, že takto bude moja kariéra
„zabezpečená“ pre „dobro mojich detí“.
Nechcela som stratiť kariéru, nuž som stratila dieťa. Bola
som vtedy hluchá na Božiu výstrahu: „Aj keby si
celý svet získal, no Boha stratil, nič si nezískal.“