Štyri podmienky ľútosti
Autor: Maria Zboralska,
"Milujte sa!" 62/2019 → Viera
Svätý Páter Pio a svätý Leopold Mandić použili občas šokovú terapiu, aby u penitentov vzbudili ľútosť. Obaja veľkí spovedníci 20. storočia totiž vedeli, aká je ľútosť dôležitá.
Títo kapucíni neraz spôsobili duchovný šok tým, ktorí brali hriechy ľahkovážne a neľutovali ich. V takých situáciách vyslovili tvrdé, jednoznačné slová, ba v krajných prípadoch odmietli udeliť rozhrešenie. Páter Robert Krawiec OFMCap pripomenul nasledujúcu scénu zo života Pátra Pia: „Istý človek mal povesť dobrého katolíka. Všetci, čo ho poznali, ho vždy obdivovali a vážili si ho. V skutočnosti však žil v hriechu. Zanedbal svoju manželku a samotu si neskôr kompenzoval vzťahom s inou ženou. Raz sa išiel vyspovedať k Pátrovi Piovi. Chcel sa ospravedlniť, a preto začal hovoriť o duchovnej kríze. Neuvedomoval si, že sa stretol s mimoriadnym spovedníkom. Páter Pio zrazu vstal a skríkol: ,Aká duchovná kríza?! Zrádzaš manželku a Boh sa na teba veľmi hnevá! Choď preč!‘“ (Rachunek sumienia z ojcem Pio, s. 43). Bez rozhrešenia odišli zo spovednice aj ďalší penitenti, ktorých priviedla do Pietrelciny zvedavosť alebo túžba vyskúšať stigmatika, a na sviatosť zmierenia sa nepripravili, ako treba. Zaujímavé je však to, že tí, ktorým Páter Pio odmietol udeliť rozhrešenie, sa neskôr vrátili, lebo si uvedomili závažnosť toho, čo spáchali, a túžili začať nový život.
„Spovedník ma uisťuje, že sa dopúšťam nanajvýš ľahkých hriechov. Aký to má však význam, ak pre ne Ježiš plače?“ (svätý Páter Pio)
Ľútosť a pevné rozhodnutie polepšiť sa vyžadoval od veriacich aj páter Leopold Mandić, ktorý pochádzal z chorvátskej rodiny a pôsobil v Padove. „Istý človek mi porozprával,“ uviedol svedok na kanonizačnom procese pátra Mandića, „že keď na spovedi u pátra Mandića vyznal hriechy, páter zrazu vstal a chcel ho poslať preč bez rozhrešenia. Povedal: ,Prosím, odíďte odtiaľto…‘ Penitent naliehal, ale páter mu zopakoval tie isté slová. Keď sa však rozplakal a padol na zem so slovami, že ľutuje to, čo spáchal, a je pripravený na všetko, nielen znova nepadnúť do hriechu, páter Leopold ho zdvihol a objal so slovami: ,Teraz si môj brat,‘ a udelil mu rozhrešenie“ (Miszczyński, M. OFMCap: Święty Leopold Mandić, s. 47 – 48).
Čo je to ľútosť?
Nie každá emocionálna nepohoda, ktorú v dôsledku spáchaného zla pociťujeme, je ľútosť. Vysvetľuje nám to Katechizmus Katolíckej cirkvi, ktorý v súlade s Tridentským koncilom definuje ľútosť takto: „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť“ (KKC 1451). Aké podmienky treba splniť, aby sme mohli hovoriť o opravdivej ľútosti? Odpoveď na túto otázku nájdeme v spisoch ďalšieho veľkého spovedníka – svätého Jána Máriu Vianneya. V knižke nazvanej O ľútosti a milosrdenstve uvádza štyri vlastnosti takéhoto postoja:
„Po prvé, bolesť musí byť vnútorná, čiže pociťovaná v hĺbke srdca. Nie je v slzách: je pravda, že slzy sú dobré a užitočné, ale nie sú nevyhnutné.“ Inými slovami, vonkajší prejav ľútosti nesvedčí automaticky o tom, že kajúcnik ľutuje svoje hriechy. Je totiž možné prejaviť hlbokú ľútosť bez telesných prejavov. Tak to bolo v prípade dobrého zločinca, ktorý síce neplakal nad svojím premárneným životom, ale ľutoval a opravdivo sa obrátil v poslednej chvíli života, vyznal vieru v Krista a prosil ho, aby ho prijal do svojho kráľovstva (porov. Lk 23, 39 – 43).
„Po druhé, treba, aby bolesť, ktorú máme za svoje hriechy pociťovať, bola nadprirodzená, čiže aby ju v nás vzbudil Duch Svätý, a nie prirodzené príčiny.“ Svätý Ján Mária Vianney v tejto súvislosti uviedol rozdiel medzi takzvanou dokonalou a nedokonalou ľútosťou. Dokonalá ľútosť je taká, pri ktorej pociťujeme ľútosť vzhľadom na Boha – bolesť duše je spôsobená tým, že sme si uvedomili, že svojimi zlými myšlienkami, slovami a skutkami a zanedbaním dobra sme urazili Boha. Naša ľútosť teda „pochádza z lásky k Bohu milovanému nadovšetko“ (porov. KKC 1452). Dokonalá ľútosť sa teda prirovnáva k bolesti, akú prežíva zamilovaný človek, ktorý si uvedomil, že zarmútil milovanú osobu. Zato nedokonalá ľútosť nevyplýva z lásky k Bohu, ale najčastejšie zo strachu pred trestom (večným – peklom, alebo dočasným – následkami našich skutkov). Je to situácia, keď bol niekto prichytený pri krádeži, ktorú však neľutuje preto, že ublížil blížnemu, ale preto, že sa bojí väzenia. Takáto ľútosť môže viesť k premene srdca a viesť k sviatosti zmierenia, takže je Božím darom, podnetom Ducha Svätého (porov. KKC 1453).
Nie každá emocionálna nepohoda, ktorú v dôsledku spáchaného zla pociťujeme, je ľútosť. Katechizmus Katolíckej cirkvi definuje ľútosť takto: „bolesť duše nad spáchaným hriechom a jeho zavrhnutie s predsavzatím viac nehrešiť.“ (KKC 1451)
„Po tretie, treba, aby bolesť bola najvyššia, čiže najväčšia zo všetkých, väčšia než tá, ktorú zakúšame pri strate rodičov, zdravia a všetkého, čo nám je na svete najdrahšie.“ Arský farár vysvetľoval, že táto bolesť duše má byť veľká, pretože svojou veľkosťou má zodpovedať strate, ktorú sme spôsobili, a veľkosti nešťastia, do akého nás hriech vohnal. Táto vlastnosť ľútosti sa riadi logikou: čím menšia je hodnota stratenej veci, tým menej nás to bolí. Strata hodiniek nie je až taká bolestná ako strata auta. Ľútosť má byť preto najväčšia, lebo hriech vedie k strate najväčšieho šťastia – priateľstva s Bohom a neba a odsudzujeme sa ním na najväčšie nešťastie – peklo.
»Prečítajte si viac:
Obchod PDF: https://pdf.milujciesie.org.pl/sk/
Predplatné: milujtesa.org/#dar
Článok zverejnený na Kresťanskom portále v októbri 2020.
Prečítajte si ďalšie kresťanské články slovenskom jazyku
Článok bol publikovaný v októbri 2020.
Submit
your article!
Read
more articles - Free!
Need
translation jobs? Click here!
Translation
agencies are welcome to register here - Free!
Freelance
translators are welcome to register here - Free!
Subscribe
to TranslationDirectory.com newsletter - Free!
Take
part in TranslationDirectory.com poll - your voice counts!
|
