Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
"Milujte sa!" 30/2012 → Veda a viera
Eucharistický zázrak v Sokółke, podobne ako ďalšie eucharistické zázraky v dejinách Cirkvi, je osobitným znamením Božej všemohúcnosti, ktorá nás vychováva a zároveň vyzýva k obráteniu
Prostredníctvom mimoriadnych znamení, akými sú eucharistické zázraky, Ježiš Kristus potvrdzuje, že v Eucharistii sa sprítomňuje jeho umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie, že pod spôsobom chleba a vína je skutočne prítomný vo svojej vzkriesenej, oslávenej ľudskej prirodzenosti.
Ježišovo srdce
Pozrime sa na výsledky vedeckého výskumu troch najznámejších eucharistických zázrakov.
Pri eucharistickom zázraku v Buenos Aires (1996) sa premenená hostia, ktorú znesvätili neznámi páchatelia, premenila na sval ľudského srdca. Vyhlásili to roku 1999 v New Yorku americkí vedci, ktorí pracovali pod vedením prof. F. Zugibeho, známeho kardiológa a súdneho patológa. Newyorskí vedci nepoznali pôvod vzorky, ktorú skúmali. Vyhlásili, že skúmaná vzorka pochádza zo srdcového svalu – zo steny ľavej srdcovej komory, z okolia srdcových chlopní. Sval je zapálený a nachádza sa v ňom veľa bielych krviniek, čo poukazuje na to, že vo chvíli odobratia vzorky srdce ešte žilo. Keďže biele krvinky prenikli do tkaniva, znamená to, že toto srdce trpelo – ako napr. v prípade človeka, ktorý dostal údery do hrudníka.
Jeden z najslávnejších eucharistických zázrakov sa udial v 8. storočí v talianskom Lanciane. Baziliánsky mních prežíval pri slúžení svätej omše pochybnosti, či sa chlieb skutočne premieňa na Kristovo telo a víno na Kristovu krv. Keď vyslovoval slová premenenia, chlieb sa viditeľne premenil na mäso a víno na krv.
18. novembra 1970 pápež Pavol VI. nariadil, aby skupina talianskych vedcov dôkladne preskúmala tieto eucharistické spôsoby. Výsledky výskumu, ktorý sa skončil 4. marca 1971, potvrdili to, čo nám zachovala tradícia. Z vedeckého pohľadu je v zázračnej hostii úplné ľudské srdce. Sú v nej prítomné všetky prvky, z ktorých sa skladá srdce. Výskumom sa zistilo, že toto srdce je zosušené, bez stôp po rezaní, a vnútri tkaniva sú živé bielkoviny. Okrem toho sa zachovalo päť hrudiek zrazenej krvi. Výskumom sa zistilo, že je to opravdivá ľudská krv skupiny AB. Rovnaká krvná skupina sa našla aj na Turínskom plátne, na pohrebnej plachte, do ktorej bolo po smrti zavinuté Ježišovo telo a na ktorej sa nachádza odraz jeho tela vo fotografickom negatíve. OSN v roku 1976 určila tím lekárov, ktorí mali preveriť výsledky výskumu talianskych vedcov z roku 1971. Odobrali vzorky z eucharistického tela a krvi z Lanciana a preskúmali ich. Výsledok ich výskumu potvrdil vedecké expertízy talianskych lekárov z roku 1971.
V Sokółke sa väčšia časť hostie premenila na srdcový sval človeka, ktorý sa nachádza v stave agónie a veľkého utrpenia. Štruktúra vláken srdcového svalu je dokonale spojená so štruktúrou oblátky, takže je úplne vylúčené, že by mohlo ísť o výtvor človeka.
Čo viac mohol Ježiš pre nás urobiť?
Prostredníctvom mimoriadnych znamení, akými sú eucharistické zázraky, nám Ježiš Kristus chce jasne a jednoznačne ukázať, že počas slávenia svätej omše sa sprítomňuje celá dráma jeho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Takto môžeme mať účasť na Kristovom víťazstve nad smrťou, diablom a hriechom. „Čo viac mohol Ježiš pre nás urobiť? Skutočne, v Eucharistii nám prejavuje lásku, ktorá je ,až do krajnosti‘ (porov. Jána 13, 1), lásku, ktorá nepozná mieru“ (EE 11). Eucharistia je sviatostným sprítomnením Ježišovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. „Je to obeta kríža, ktorá sa opakuje po stáročia... Keď Cirkev slávi Eucharistiu,“ píše blahoslavený Ján Pavol II., „pamiatku smrti a zmŕtvychvstania svojho Pána, táto ústredná udalosť spásy sa stáva reálne prítomná a ,uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia‘“ (EE 11). Neobmedzuje sa len na minulosť, lebo „všetko, čím Kristus je, a všetko, čo urobil a pretrpel za všetkých ľudí, má účasť na Božej večnosti, takže presahuje všetky časy“ (EE 11).
V Bohu je večné „teraz“, neexistuje minulosť ani budúcnosť. Preto Ježiš Kristus ako pravý Boh a pravý človek vzal z príbehu každého človeka všetko utrpenie a hriech a počas svojho umučenia a smrti na kríži zakúsil dôsledky hriechov všetkých ľudí. V tejto skúsenosti najväčšieho zla odovzdal seba samého a zároveň všetkých ľudí Bohu Otcovi. Blahoslavený Ján Pavol II. zdôrazňuje, že „Otec prijal túto obetu a odplatil toto bezhraničné darovanie sa svojho Syna, ktorý sa stal ,poslušným až na smrť‘ (Filipským 2, 8), svojím otcovským darovaním sa, t. j. darom nového, nesmrteľného života v zmŕtvychvstaní“ (EE 13). Svojím umučením, smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiš sňal všetky naše hriechy, definitívne premohol diabla, každému z nás otvoril bránu neba a dal zmysel nášmu utrpeniu a smrti. Vďaka Kristovi sa naše utrpenie, obetované Ježišovi a spojené s jeho utrpením za spásu sveta, stáva cestou našej spásy a žriedlom najväčších milostí. Ak mu dôverujeme a ak sa zmierime s Bohom, bude skrze Krista aj naša smrť účasťou na jeho definitívnom víťazstve nad smrťou, ktoré sa uskutočnilo v zmŕtvychvstaní.
Nezabúdaj na to vo chvíli, keď ťa postihne nejaké utrpenie, zvlášť nezavinené utrpenie. Poďakuj sa Ježišovi za túto skúsenosť a odovzdaj sa do jeho rúk slovami nasledujúcej modlitby: Pane Ježišu, svoje utrpenie spájam s tvojím utrpením. Do tvojich rán, ktoré nás uzdravili, vkladám seba, svoju telesnú bolesť aj svoje duchovné utrpenie.“
Protilátka smrti
Vďaka sviatosti Eucharistie sa môžeme spojiť s Kristom v jeho obeti na kríži, zakúsiť radosť zmŕtvychvstania a mať účasť na živote a láske Najsvätejšej Trojice. Nesmieme zabúdať, že „Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta“ (KKC 1367) a že keď sa zúčastňujeme na svätej omši, máme sa spolu s Kristom obetovať Bohu Otcovi.
V Eucharistii sa pre nás zmŕtvychvstalý Ježiš stáva „chlebom života“ (Jn 6, 35). Kristus hovorí: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta“ (Jána 6, 51); „Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa. Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba... Kto je tento chlieb, bude žiť naveky“ (Jn 6, 55 – 58).
„Eucharistia je nasmerovaná k večnému cieľu,“ píše Ján Pavol II., „a už teraz dáva zakúšať radosť z naplnenia Kristovho prísľubu (porov. Jn 15, 11); v istom zmysle je anticipáciou neba, ,závdavku budúcej slávy‘... Ten, čo sa vEucharistii živí Kristom, nemusí čakať, kým bude na druhom svete, aby prijal večný život: vlastní ho už tu na zemi, s prvotinami budúcej plnosti, ktorá sa bude týkať človeka v jeho celistvosti. V Eucharistii totiž prijímame aj garanciu vzkriesenia nášho tela na konci sveta: ,Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň‘ (Jn 6, 54). Táto záruka budúceho vzkriesenia pochádza zo skutočnosti, že telo Syna človeka, ktoré sa nám dáva za pokrm, je jeho oslávené telo po vzkriesení. Možno povedať, že Eucharistiou sa pretvára na tajomstvo vzkriesenia. Preto svätý Ignác Antiochijský právom definoval eucharistický chlieb ako ,liek nesmrteľnosti, protilátku smrti‘“ (EE 18).
Toto vás pohoršuje?
Židia boli zdesení a pohoršení, keď počuli Ježišove slová o Eucharistii, a pýtali sa: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!“ (Jn 6, 52).
„Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ hovorili jeho učeníci (Jn 6, 60). Vtedy Pán vyslovuje slová, ktorými vysvetľuje podstatu Eucharistie: „Toto vás pohoršuje? A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým? Duch oživuje, telo nič neosoží. Slová, ktoré som vám povedal, sú Duch a život“ (Jn 6, 61 – 63). Keď Ježiš hovorí: „A čo až uvidíte Syna človeka vystupovať ta, kde bol predtým?“, poukazuje na tajomstvo oslávenia (vyvýšenia) svojej ľudskej prirodzenosti (čiže svojho tela a krvi) v čase svojej smrti na kríži, zmŕtvychvstania a vystúpenia do neba.
Na inom mieste Ježiš hovorí apoštolom: „Keď vyzdvihnete Syna človeka, poznáte, že Ja Som“ (Jn 8, 28). Znamená to, že po jeho smrti a zmŕtvychvstaní spoznajú, že je Boh. Vyvýšenie poukazuje teda na premenu Kristovho človečenstva, ktorá sa uskutočnila pri jeho smrti, zmŕtvychvstaní a vystúpení do neba. Vtedy bolo Ježišovo človečenstvo oslávené a premenené tak, že „v ňom telesne prebýva celá plnosť božstva“ (Kolosenským 2, 9; porov. Kolosenským 1, 19).
Od tej chvíle sa skončila Ježišova viditeľná prítomnosť na zemi a Ježiš vo svojom oslávenom človečenstve začal nový druh existencie. Po zmŕtvychvstaní a vystúpení do neba je Kristus neviditeľný, ale zato všadeprítomný vo svojom človečenstve – práve preto je možná jeho reálna prítomnosť v Eucharistii. Svätý Pavol píše: „Ten, čo zostúpil, je ten istý, čo aj vystúpil ponad všetky nebesia, aby naplnil všetko“ (Efezským 4, 10).
Vo chvíli Ježišovej smrti, zmŕtvychvstania a vystúpenia do neba bolo jeho človečenstvo (čiže jeho telo a krv) oslávené mocou Ducha Svätého a stalo sa opravdivým duchovným pokrmom a nápojom. Eucharistia je zmŕtvychvstalý Kristus vo svojom oslávenom človečenstve, ktorý sa nám celý daroval, aby nás urobil „účastnými na božskej prirodzenosti“ (Druhý Petrov list 1, 4).
Keď pri Poslednej večeri ustanovil sviatosť Eucharistie, predišiel spásonosné udalosti svojej smrti a zmŕtvychvstania a pod eucharistickými spôsobmi dal apoštolom svoje oslávené človečenstvo (svoje telo a krv).
V Eucharistii nám Ježiš dáva seba samého, svoje skutočné, ale už oslávené telo a krv. Keď sa nám dáva pod spôsobom chleba a vína, premieňa nás mocou Ducha Svätého, aby sme už tu na zemi mali účasť na láske a večnom živote Najsvätejšej Trojice. Preto nás upozorňuje: „Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život“ (Jn 6, 53). Inak povedané, ak nežijeme v stave posväcujúcej milosti a neprijímame Eucharistiu s vierou, že je v nej tajomným spôsobom prítomné Kristovo telo a krv, sami seba pozbavujeme účasti na večnom živote.
Po tom, ako Ježiš vysvetlil tajomstvo Eucharistie, povedal svojim apoštolom: „,Ale niektorí z vás neveria.‘ Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí“ (Jn 6, 64). „‚Nevyvolil som si vás Dvanástich?! A jeden z vás je diabol.‘ To hovoril o Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, lebo on ho mal zradiť a bol jedným z Dvanástich“ (Jn 6, 70 – 71). Judášova zrada sa začala vtedy, keď neuveril v to, čo Ježiš hovoril o Eucharistii. Podobne zrádza Ježiša každý, kto opovrhuje zjavenou pravdou o reálnej Kristovej prítomnosti v Eucharistii, ako aj ten, kto ju prijíma nehodne.
