Bol to nádherný čas, keď som sa dozvedela, že som tehotná. S manželom sme túžili po dcérke, pretože už máme dvoch synov. Všetko vyzeralo bezproblémovo, lebo moje predchádzajúce tehotenstvá prebehli bez ťažkostí. Ale naša prvotná radosť trvala krátko. Keď som bola v približne 18. týždni tehotenstva, lekár povedal: „Je to dievčatko, ale nepredpokladám nič dobré. Čoskoro porodíte...“ Znamenalo to, že v každej chvíli môžem potratiť. Opýtala som sa, či sa môžem nejako liečiť, napríklad v nemocnici. Bola som ochotná ísť kdekoľvek, len aby som zachránila vytúženú dcérku. Odvetil mi stručne a jasne: „Nie.“
Bol to pre nás šok: máme dcérku, ale zároveň máme pocit, akoby sme ju už nemali. Začalo sa moje putovanie po nemocniciach, ležanie, strach a slzy... Bola som zúfalá a smutná a moja rodina tiež. Veľa som plakala... Až... V jeden chmúrny deň nakuklo do okna slnko, prestala som sa triasť a napadla mi myšlienka: „Prečo plačeš? Sú azda ľudské slová dôležitejšie ako Ježišove slová?“
Od tej chvíle sa všetko zmenilo a všetko som odovzdala do rúk Božieho milosrdenstva. Vrúcne som prosila Ježiša a Pannu Máriu, každý deň sme sa modlili korunku Božieho milosrdenstva a za záchranu našej dcérky sme dali odslúžiť svätú omšu v Čenstochovej aj v Łagiewnikoch. Čas plynul pomaly, ale akosi inak. Keď som sa začínala báť a zúfala si, vzala som do rúk ruženec a úpenlivo som sa modlila: „Ježišu, zdvihni ma.“ A Ježiš a Panna Mária ma vždy duchovne pozdvihli a nabrala som silu.
Záverečné štádium tehotenstva som prežila v nemocnici. Veľmi unavená z ustavičného strachu o dieťa som sa vybrala do nemocničnej kaplnky. Blížila sa 15. hodina, a tak som sa začala modliť korunku Božieho milosrdenstva. V istej chvíli som sa začala cítiť veľmi dobre a nevedela som, kde som a čo sa so mnou deje. Dokonca som sa nechcela vrátiť ani k manželovi a deťom, ktorých nesmierne milujem. Zrazu som sa prebrala. Zamyslela som sa a všimla som si, že mám v ruke ruženec. Pochopila som, že som bola pri Pánovi. Ježiš ma objal, ponoril ma do lúčov svojho veľkého milosrdenstva, aby ma oslobodil od strachu, aby som uverila, že „Pán môže všetko“.
O niekoľko hodín nato sa narodila moja dcérka Milenka Mária – krásne, zdravé dievčatko. Počas pôrodu som sa v duchu modlila korunku Božieho milosrdenstva a cítila som pomoc – nie lekársku, ale pomoc Pána, Panny Márie a všetkých svätých. Vnímala som ich blízkosť.
Pochopila som, že „Bohu nič nie je nemožné“. Pre človeka by to bol koniec, ale pre Boha nie. Pre Boha to bol začiatok nového života a pre mňa nesmierna milosť, ktorú teraz opisujem. Povzbudzujem vás: Odovzdajte svoje problémy, seba samých a svoje rodiny Božiemu milosrdenstvu. Bezhranične dôverujte! Klopte a otvoria vám! Bohu nič nie je nemožné.
