Autor: Mirosław Rucki,
"Milujte sa!" 29/2012 → Večný život
Zdá sa, že svedkovia Jehovovi obetujú svoj život za vernosť Bohu a jeho slovám. Určite mnohí z nich úprimne veria, že je to pravda. Ale v skutočnosti sú obeťami podvodu a manipulácie, ktoré nemajú nič spoločné s učením Biblie...
Kto v spoločnosti Strážna veža berie Bibliu vážne?
Asi pred dvadsiatimi rokmi som sa prvý raz stretol s publikáciami Svedkov Jehovových (nachádzali sa v kupé vlaku, ktorým som cestoval). Bol som prekvapený, ako často sa v nich citovala Biblia, ale interpretácie biblických textov boli úplne od veci. Vtedy som nedokázal pochopiť, ako je možné čítať Sväté písmo a zároveň vyznávať náboženstvo, ktoré mu odporuje.
Neskôr som sa veľa ráz stretol s „jehovistami“, pýtal som sa ich a snažil som sa odpovedať na ich otázky. Veľmi radi citovali Bibliu, ale keď sme vzali do rúk Sväté písmo a hľadali v ňom, a nie v Strážnej veži, rýchlo menili tému rozhovoru. Z toho mi vysvitlo, že bežní členovia tejto organizácie poznajú Bibliu len útržkovo. Teraz viem, že rovnako to platí aj o vyššie postavených členoch učiteľského zboru tejto organizácie.
Raymond Franz – prv než opustil Svedkov Jehovových – bol deväť rokov členom Vedúceho zboru spoločnosti Strážna veža. Pripomeniem, že Vedúci zbor začal reálne plniť vedúcu úlohu až v roku 1976. Dovtedy spoločnosť autokraticky riadil predseda spoločnosti, ktorý rozhodoval o tom, aká je Božia vôľa v jednotlivých prípadoch (porov. 28. číslo Milujte sa!). Stávalo sa dokonca, že podpredseda spoločnosti vyjadril vo svojom príhovore názory, ktoré boli v evidentnom rozpore s oficiálnym učením Strážnej veže. R. Franz vo svojej knihe Krízasvedomia spomína takéto vyjadrenie podpredsedu: „Každý jednotlivý člen spoločnosti, ktorý by dnes predniesol takéto argumenty, by bol označený za heretika a vzbúrenca... Zdalo sa, že Božie slovo je niečo, čo možno prispôsobiť raz jednému názoru a inokedy druhému podľa toho, ako si to meniace sa okolnosti vyžadujú.“ Ako je možné, že to vnímajú len niektorí svedkovia Jehovovi?
Vysvitlo totiž, že členovia Vedúceho zboru nikdy nemali čas študovať Sväté písmo. Museli sa venovať byrokratickej činnosti. Keď dostali na schválenie materiál, ktorý mal byť uverejnený v Strážnej veži, často ho ani len neprečítali, prípadne si ho prečítali len povrchne. R. Franz píše: „Nemali sme dôvod pochybovať o tom, že sú naozaj zaneprázdnení. V mysli sa mi však zrodila otázka: Ako môžu s čistým svedomím hlasovať za prijatie materiálu, ak nemali čas premyslieť si jeho obsah a preskúmať, čo o danej problematike hovorí Sväté písmo? Totiž uverejnený materiál mali potom milióny ľudí uznať za ,pravdu‘. Aké papierovačky mohli byť dôležitejšie než toto?“
Ale v priebehu dlhých desaťročí predseda spoločnosti Strážna veža a od roku 1976 Vedúci zbor (bez dostatočných biblických vedomostí a potrebného vzdelania) uverejňoval učenie s dogmatickou záväznosťou, ktoré ovplyvňovalo životy miliónov svedkov Jehovových, pričom hlboko zasahovalo do ich osobného života a nútilo ich robiť ťažké rozhodnutia. „A keď slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy“ (Matúša 15, 14).
Čomu sa venuje Vedúci zbor Svedkov Jehovových?
R. Franz vyznáva: „Keď si prezerám poznámky zo stretnutí [Vedúceho zboru], vidím, že ich najvýznamnejším, stálym a časovo náročným prvkom sú diskusie o záležitostiach, ktoré v konečnom dôsledku smerujú k otázke: ,Vyžaduje si to vylúčenie zo spoločnosti?‘“ Keby som bol členom tejto spoločnosti, muselo by ma to znepokojiť. Väčšina svedkov Jehovových však určite verí, že spoločnosť Strážna veža sa najviac zaujíma o evanjelizáciu alebo o duchovný rozvoj členov organizácie. Ale namiesto toho Vedúci zbor venuje väčšinu svojho času tomu, aby vymyslel náročné pravidlá a trestal tých, ktorí nedokážu tieto „ťažké až neúnosné bremená“ (Matúša 23, 4) uniesť.
Najhoršie je však to, že Vedúci zbor sa pri týchto diskusiách takmer vôbec neodvoláva na Sväté písmo. V každej disciplinárnej záležitosti sa vynášali rozsudky podľa dogmatickej knihy Organization (Organizácia) alebo Aid to Answering Branch Office Correspondence (Ako odpovedať na korešpondenciu jednotlivých úradov). Môžeme v nich nájsť smernice pre záležitosti týkajúce sa manželského života, rozvodov, zamestnania, vojenskej služby, pracovných organizácii a pod. Ak sa v týchto knihách našla odpoveď na problematické záležitosti, vec sa považovala za vyriešenú a už nebolo potrebné hľadať odpoveď v Biblii.
Z toho vyplýva, že vo väčšine prípadov Vedúci zbor považuje za autoritu to, čo sa mu zdá správne, alebo to, čo sa zdalo správne ich predchodcom. Je tu vôbec miesto pre hľadanie a plnenie Božej vôle?
Trpieť – ale za čo?
Bolo by dobré, keby si všetci položili túto otázku. Ak by sme svoje utrpenie obetovali Ježišovi, každá naša bolesť a námaha by mala spásonosný rozmer a prispievala by k Božej chvále. Ale v prípade Svedkov Jehovových je problém v tom, že členovia spoločnosti vystavujú seba aj svojich blízkych utrpeniu, ba aj smrti kvôli nebiblickému, čisto ľudskému učeniu s hlbokým presvedčením, že je to milé Bohu. Zatiaľ čo „bratia“ z Brooklynu sa o to vôbec nestarajú...
Spoločnosť Strážna veža napríklad zakazuje svojim členom prijímať krv, ako to zakazoval Mojžišov zákon. Tento zákaz sa skutočne nachádza vo Svätom písme a dodnes ho veľmi dôsledne dodržiavajú vyznávači judaizmu. Ale Božie slovo nezakazuje transfúziu krvi a už vôbec sa v ňom nespomína zákaz prijímať trombocyty alebo erytrocyty. Pre Vedúci zbor to možno sú len akési abstraktné pojmy, ale pre mnohých svedkov Jehovových je to otázka života a smrti.
Pre chorých na hemofíliu je často jedinou záchranou injekčne podaný koagulačný faktor. Dlhé roky spoločnosť Strážna veža učila, že jednorazové podanie takejto látky je dovolené, ale opakovaná liečba sa už považuje za hriech. Kto a prečo určil, že prvá injekcia nie je „prijatím krvi“ a druhá už porušuje predpis z Levitikus 17, 10 – 12, to sa nikdy nedozvieme. Faktom však zostáva, že keď sa po dlhých rokoch tento predpis zmenil, bežní členovia spoločnosti o tom vôbec neboli informovaní. Ľudia, ktorí najskôr vedeli, že prijatie ďalšej dávky koagulačného faktoru by pre nich znamenalo vylúčenie z organizácie, nevedeli, že tento predpis už neplatí, a naďalej odmietali liečbu. Vedúci zbor nesúhlasil s tým, aby túto informáciu uverejnili v Strážnej veži, lebo by si tým narušil „dobré meno“. Až v roku 1978 Strážna veža informovala svojich členov o zmene tohto predpisu, ku ktorej došlo už tri roky predtým. Ale nikto sa necítil zodpovedný za smrť mnohých členov organizácie, ktorí prišli o život z dôvodu mylného učenia a následného utajovania informácie o zmene spomenutého nariadenia...
Ešte horšie to bolo v prípade náhradnej vojenskej služby. Napriek tomu, že Biblia ani jedným slovom nezakazuje vykonávať vojenskú službu, spoločnosť Strážna veža to svojim členom kategoricky zakazuje.Za porušenie tohto predpisu im hrozí vylúčenie z organizácie. Ba čo viac, vyše 50 rokov im zakazovala aj náhradnú vojenskú službu! Každý normály človek chápe, že náhradná vojenská služba je pre tých, ktorí z akýchkoľvek dôvodov (z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia a pod.) nechcú konať vojenskú službu. Avšak podľa podivnej logiky Svedkov Jehovových je náhradná vojenská služba rovnakým hriechom ako normálna služba v armáde, lebo ju nahrádza. Tento predpis platil od 40. rokov 20. storočia až do 1. mája 1996, keď zrazu začalo platiť, že „cisárovi treba dať to, čo je cisárovo“. Strážna veža, ktorá to uviedla, však mlčala o mnohých problémoch, ktoré s tým boli v minulosti spojené. A Vedúci zbor opäť predstieral, že sa nestalo nič mimoriadne, že nikdy neurobil chybu a že jeho učenie bolo vždy správne.
Aké sú dôsledky takejto hry na náboženskú disciplínu? Len v samotnom roku 1988 sedelo vo Francúzsku vo väzení 500 ľudí za to, že odmietli náhradnú vojenskú službu, a v Taliansku tento počet dosiahol až číslo tisíc. Prečo títo ľudia trpeli? Pretože „bratia“ z Brooklynu im nahovorili, že Boh to od nich očakáva. A po desiatich rokoch v Strážnej veži drzo napísali o istom človeku: „Bol azda Jehova nespravodlivý, keď ho nechal trpieť za to, že odmietol náhradnú vojenskú službu, ktorú by teraz mohol vykonávať bez nepríjemných dôsledkov?“ Ešte to by chýbalo, aby bol Boh „nespravodlivý“ len preto, lebo predseda spoločnosti Strážna veža vymyslel nelogický, z prsta vycucaný predpis, ktorý potom Vedúci zbor udržiaval v platnosti.
Biblia učí, že utrpenie „je znamenie spravodlivého Božieho súdu, že budete uznaní za hodných Božieho kráľovstva, za ktoré trpíte“ (2 Sol1, 5). Učenie Svedkov Jehovových má málo spoločného s Božím kráľovstvom, ale ak ho člen organizácie neprijme, spôsobuje si nemalé utrpenie. Ak sú títo ľudia, ktorí absolútne poslúchajú spoločnosť Strážna veža, ochotní trpieť za veci, ktoré sú raz dovolené, potom nedovolené, a potom zas naopak, znamená to, že za takéto utrpenie budú uznaní za hodných Božieho kráľovstva? Spôsobovať si utrpenie v mene falošnej ideológie neprispieva k našej spáse.
O čom svedčia?
Keď Strážna veža priznáva dlhoročný vieroučný omyl, snaží sa vyvolať dojem, že tento omyl veľmi prospel jej vyznávačom. Raymond Franz však poznamenáva: „Nemôžeme nijako dokázať, že Boh vedie svoj ľud prostredníctvom omylov.“ Hrdinovia viery, opísaní v 11. kapitole Listu Hebrejom, vydali veľké svedectvo o tom, že Boh je pravdovravný a že plní svoje sľuby. O čom teda svedčí nezmyselné utrpenie svedkov Jehovových, ktorí sa snažia správať podľa mylných smerníc Strážnej veže?
Svedčí to o tom, že nestačí úprimná túžba slúžiť Bohu. Boha treba osobne poznať, dôverovať mu a zakúsiť jeho prítomnosť v Cirkvi, v Eucharistii a v Božom slove. Ak Boha hľadáme tam, kde nie je, nevyhnutne upadneme do osídiel mylného učenia, ktoré vedie k duchovnému otroctvu, nezmyselnému utrpeniu a v dôsledku toho k večnej smrti. Nech si to vezmú k srdcu ľudia dobrej vôle, ktorí sú medzi Svedkami Jehovovými, aby mali odvahu odmietnuť učenie Strážnej veže. A my sa snažme pomáhať ľuďom, ktorí žijú v otroctve bludnej ideo-lógie spoločnosti Strážna veža, a dobrosrdečne im hovorme pravdu a modlime sa za ich obrátenie.
Mirosław Rucki
Informácie o fungovaní vedúceho zboru a o formovaní učenia Svedkov Jehovových pochádzajú z knihy R. Franza Kríza svedomia.
