Autor: Mirosław Rucki,
"Milujte sa!" 28/2012 → Veda a viera
Christian Boehmer Anfinsen (1916 – 1995), biochemik, nositeľ Nobelovej ceny (1972), čestne vyznal, že na základe vedeckých faktov „musíme uznať, že existuje istá nepochopiteľná moc, ktorá má nepredstaviteľnú schopnosť predvídať a zároveň aj poznanie a silu, a ktorá od počiatku spôsobila, že vznikol celý vesmír“.
Fascinujúci svet vedeckého poznania otvára pred nami obraz krásneho, presne skonštruovaného sveta, ktorý má cieľ aj zmysel. Nemusíme byť veľkými vedcami na to, aby sme si všimli kauzálny vzťah (vzťah medzi príčinou a následkom) v každom detaile reality, ktorá nás obklopuje. Každý človek si môže ľahko všimnúť, že väčšina dôsledkov, ktoré sme schopní vnímať, poukazuje na Príčinu – na osobu Boha, ktorý nás stvoril a spasil. Jedine intelektuálna nečestnosť nás pobáda vymýšľať si zvláštne teórie, ktoré majú minimálnu vedeckú hodnotu, ale zato poskytujú pohodlnú ilúziu, že Boh neexistuje a nič nevyžaduje.
Poznatky o vesmíre
Seriózni ľudia, ktorí skúmajú vesmír a zákony, ktoré ho riadia, prichádzajú k neuveriteľným záverom. Zistilo sa napríklad, že predstava o vesmíre ako o mase hmoty, chaoticky rozhádzanej v časopriestore, nezodpovedá skutočnosti. Presnosť, s akou je vesmír skonštruovaný, nás núti kľaknúť si v údive, ak máme čo len trochu intelektuálnej čestnosti a dokážeme uznať, že niekto je múdrejší a silnejší ako my.
Na vysvetlenie neopísateľne presných zákonitostí, ktorými sa riadi celý vesmír, použijeme nasledujúci obraz: zoberme meracie pásmo s milimetrovou mierkou a roztiahnime ho po celej dĺžke nášho vesmíru. Počet centimetrov na takomto dlhom páse je neuveriteľne veľký. Červenou farbou je na ňom označený len jeden bod, ktorý predstavuje len jeden presný gravitačný zákon. Čo by sa stalo, keby bol tento zákon menej presný? Keby gravitačné sily boli trochu väčšie alebo trochu menšie? Keby vzájomná príťažlivosť telies bola trošičku väčšia alebo menšia? Zdá sa, že by sa nestalo nič mimoriadne – možno by sme boli trochu ťažší alebo trochu ľahší. Ale nie je to tak. Zistilo sa, že aj najmenšia zmena v gravitácii by spôsobila katastrofu celého vesmíru.
Pozrime sa na naše meracie pásmo, ktoré spája dva protiľahlé konce vesmíru a na ktorom je malý červený bod znázorňujúci gravitačný zákon. Keby sme tento bod premiestnili o niekoľko centimetrov, čím by sme trochu pozmenili gravitačný zákon, celý vesmír by sa rozsypal ako domček z kariet. Takže je to naša povýšenosť a pýcha, ktoré nám bránia uznať, že vesmírne zákony nevznikli náhodne, ale že ich musel dôkladne vymyslieť a zaviesť ktosi oveľa múdrejší a silnejší.
Arno Penzias (*1933), ktorý dostal Nobelovu cenu za fyziku (1978), povedal: „Astronómia nás vedie k unikátnej udalosti – k vesmíru stvorenému z ničoho, v ktorom sa udržiava jemná rovnováha nevyhnutná na splnenie presne takých podmienok, aké sú potrebné na existenciu života, a v ktorom existuje určujúci, dalo by sa povedať, nadprirodzený plán.“ Podľa tohto vedca „stvorenie vesmíru podporujú všetky pozorovateľné javy, ktoré astronómia doteraz objavila“.
Práve preto biochemik Christian Boehmer Anfinsen, nositeľ Nobelovej ceny, vyznal: „Myslím si, že len blázon môže byť ateistom. Musíme uznať, že existuje istá nepochopiteľná moc, ktorá má nepredstaviteľnú schopnosť predvídať a zároveň aj poznanie a silu, a ktorá od počiatku spôsobila, že vznikol celý vesmír.“ Avšak aj ľudia s dobrými rozumovými schopnosťami si niekedy vedome volia ateizmus, pričom sa zriekajú elementárnej čestnosti. „Nechcem uveriť v Boha. Preto budem radšej veriť v to, o čom viem, že je vedecky nemožné: samostvorenie vedúce k evolúcii.“ Takto zhrnul svoju intelektuálnu voľbu vynikajúci vedec George Wald (1906 – 1997), biochemik a fyziológ, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu (1967).
Svedectvo biológie
Napriek zdaniu, aké s dávkou agresie vytvárajú masmédia, ba dokonca aj autori školských učebníc, súčasné biologické poznatky vylučujú možnosť, žeby život vznikol samočinne z mŕtvej hmoty. Nositeľ Nobelovej ceny za biochémiu a genetiku (1962) Francis Harry Compton Crick (1916 – 2004) sa vyjadril: „Čestný človek, vyzbrojený všetkými dnes dostupnými poznatkami, by mohol uznať jedine to, že v istom zmysle sa pôvod života javí takmer ako zázrak, pretože pre jeho vznik je nevyhnutné splniť veľmi veľa podmienok.“
Senzačné rozprávky o tom, že v „prvotnej hmote“ sa pod vplyvom elektrických výbojov vytvorili molekuly, z ktorých neskôr vznikol život, odporujú čestnému vedeckému poznaniu. Profesor Crick jednoznačne tvrdí: „Rozhodná väčšina sekvencií [aminokyselín] nikdy nemohla vzniknúť cestou syntézy, a to v nijakom čase.“ Ide o to, že aminokyseliny tvoria reťazce života len v prítomnosti enzýmov – a enzýmy nevznikajú samočinne mimo živých organizmov. Bez života niet života.
Objavy molekulárnej biológie udivujú vedcov svojou presnosťou, ktorá nie je možná bez pôsobenia inteligentnej stvoriteľskej sily. Biochemik Albert Szent-Györgyi von Nagyrapolt (1893 – 1986), nositeľ Nobelovej ceny za medicínu (1937), sa takto vyjadril o fungovaní živých organizmov: „Na to, aby presne skonštruované molekuly mohli na seba v reťazci navzájom pôsobiť, sa musia k sebe ideálne hodiť, tak ako ozubené kolieska v švajčiarskych hodinkách. Ak je to takto, ako sa potom môže takýto systém vyvíjať? Veď ak by sa ktorékoľvek z ozubených koliesok v tomto reťazci zmenilo, celý systém už nebude schopný vykonať nijakú činnosť. Názor, že [takýto systém] je možné zlepšiť prostredníctvom náhodnej mutácie jedného článku..., je ako povedať, že švajčiarske hodinky je možné zdokonaliť tak, že ich hodíme na zem, čím spôsobíme, že vyskočí jedno koliesko alebo celá os. Na to, aby sme získali lepšie hodinky, by sme museli vymeniť všetky kolieska súčasne, aby opäť do seba navzájom zapadali... [Takisto aj v živých organizmoch] sa muselo všetko vyvinúť súčasne. Takže náhodná mutácia má nulovú pravdepodobnosť.“
Dokonalým príkladom takého systému, v ktorom všetky prvky museli byť pripravené a dokončené súčasne, je chrobák strelček z čeľade Carabidae (Stenaptinus insignis), ktorý zasiahne útočníka prúdom horúcej tekutiny obsahujúcej jedovaté látky (porov. článok v Milujte sa!, č. 26). Tento malý chrobák vytvára vo svojom tele výbušné látky a chemickú zbraň, ktorú dokáže účinne použiť proti útočníkovi. Nie je ľahké uveriť v postupnú evolúciu tohto chrobáka. Jednoducho nevieme, ako sa v evolučnom procese mohli tieto navzájom spolupracujúce systémy vyvinúť z niečoho iného. Totiž akúkoľvek chybu pri príprave dráždivých výbušných látok by úbohý chrobák musel zaplatiť vlastným životom, takže by svojim potomkom nemohol odovzdať informáciu, zapísanú v génoch, o chybách, akých sa treba vyvarovať.
Ďalším príkladom pokročilej technológie v živých organizmoch je elektromotor nanometrickej veľkosti, aký obsahuje obyčajná baktéria Escherichia coli, ktorú má každý človek v bruchu. Alebo hodinky s ozubenými kolieskami veľkosti jednotlivých molekúl so zabezpečenou kompenzáciou teploty, ktoré merajú čas vo vnútri cyanobaktérie Synechococcus elongatus (porov. napr. C. H. Johnson, M. Egli, Ph.L. Stewart: Structural Insights into a Circadian Oscillator. Science 2008, October 31, 322(5902), s. 697 – 701). Vynálezy nanotechnológie 21. storočia vyzerajú v porovnaní s týmito zariadeniami ako nepodarené, kostrbaté lešenie pri krásnom a presnom zlatníckom výtvore. Len pýcha a intelektuálna nečestnosť môžu byť príčinou toho, že rozumný človek neuzná Stvoriteľa za geniálneho inžiniera, ktorý múdro navrhol a dokonale presne vytvoril tieto komplikované zariadenia.
V tomto ohľade sa múdrejšou javí nevzdelaná židovská žena z 2. storočia pred Kristom, ktorá povedala svojmu synovi: „Prosím ťa, dieťa moje, pozri na nebo a na zem, všimni si všetko, čo je na nich, a poznáš, že Boh ich stvoril z ničoho a že ľudské pokolenie takisto povstalo“ (Druhá kniha Machabejcov 7, 28). Úžasne presný postreh! Nejeden dnešný profesor by sa mohol od nej poučiť.
Historické svedectvá
Zatiaľ čo prírodné vedy nám poskytujú dôkazy o existencii Boha ako o Príčine všetkých vecí, dejiny nám výrazne ukazujú Boha ako milujúceho Otca, ktorý sa stále stará o človeka, ktorého stvoril, a nadväzuje s ním dialóg. Biblické dokumenty ukazujú Božie pôsobenie od chvíle stvorenia sveta a človeka, pokračujú povolaním Abraháma, vytvorením izraelského národa, až po naplnenie všetkých mesiášskych predpovedí v osobe Ježiša Krista a v činnosti novovzniknutej Cirkvi. Nijaký jednotlivec, ba ani skupina ľudí by nebola schopná naplánovať ani zrealizovať scenár udalostí, ktoré boli predpovedané a ktoré sa splnili v priebehu tisícročí. Boh, ktorý vstúpil do dialógu s človekom, sa prejavuje ako Pán ľudských dejín, v ktorých nie sú náhody a ktoré majú priviesť k spáse každého, kto po tom túži.
Pri uskutočňovaní svojho plánu spásy ľudstva si Boh neraz poslúžil ľuďmi, ktorých nazývame proroci. Chcel ľuďom ukázať jedinú cestu do neba, a preto predpovedal množstvo charakteristických vlastností, akými sa bude vyznačovať jeho Syn, ktorý mal byť touto cestou. Takto proroctvá vylúčili akýkoľvek omyl alebo podvod – nikto okrem Ježiša nemal všetky tieto vlastnosti súčasne.
Treba si všimnúť, že v osobe Ježiša sa splnili dve skupiny proroctiev: proroctvá, ktoré by ľahko mohol splniť hocikto (napr. vstup do Jeruzalema na osliatku), ako aj proroctvá, ktoré nezávisia od ľudskej vôle (napr. čas a miesto narodenia, spôsob smrti). Každý čitateľ Nového zákona si už na prvých stránkach všimne výraz: „To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka“ (porov. Matúša 1, 22; 2, 5. 15. 17. 23; 3, 3). V knihe Josha McDowella Evidence that Demands a Verdict je celá deviata kapitola venovaná podrobnej analýze proroctiev a pravdepodobnosti ich splnenia na náhodnom človeku. Autor uvádza 332 mesiášskych proroctiev, ktoré sa splnili v Ježišovi. Pravdepodobnosť, že by sa náhodne splnilo len osem najdôležitejších proroctiev, je 1 : 1017. Obrazne sa to dá vyjadriť ako pravdepodobnosť, že náhodne na prvý pokus nájdete jednu označenú jednoeurovú mincu medzi počtom 1017 neoznačených mincí. Takýto počet mincí by v polmetrovej vrstve pokryl územie Bieloruska!
Môžeme o Biblii tvrdiť, že je to historický dokument? Vypočujme si odborníkov. Profesor Nelson Glueck, riaditeľ Americkej školy orientálneho výskumu v Jeruzaleme, hovorí: „V priebehu 30 rokov som robil vykopávky s Bibliou v jednej ruke a s vreckovkou v druhej a ani raz sa nestalo, aby Biblia obsahovala chyby z historického hľadiska.“ Ešte silnejšie je vyjadrenie Dr. Clifforda Wilsona, bývalého riaditeľa Austrálskeho archeologického inštitútu: „Neviem ani o jednom skutočne potvrdenom archeologickom objave, ktorý by odporoval Svätému písmu. Biblia je najpresnejší historický prameň, aký svet kedy mal.“ Ba čo viac, Millar Borrows, profesor archeológie z Yalskej univerzity, sa vyjadril: „V mnohých prípadoch archeológia vyvrátila názory novodobých kritikov [Biblie]. Mám mnohé príklady o tom, ako archeológia dokázala, že kritika bola založená na nereálnych, umelých schémach dejinného vývoja.“
Archeológia potvrdzuje, že všetky udalosti opísané vo Svätom písme nie sú mýty, povesti ani nábožné legendy, ale sú zakorenené v konkrétnej kultúrnej aj historickej skutočnosti. Intelektuálna čestnosť si vyžaduje, aby sme Bibliu uznali za pravdivý dokument, ktorý hovorí o skutočnom stretnutí pravého Boha s človekom.
Vecné dôkazy o zmŕtvychvstaní
Vrcholným bodom Božej lásky k človeku bolo to, že Boží Syn prijal ľudské telo, aby svojou krvou vykúpil ľudstvo a všetkých ľudí obmyl z hriechov. Okrem overených správ očitých svedkov, ktorí boli prítomní pri Ježišovej smrti a neskôr ho videli živého, máme k dispozícii vecné dôkazy o zmŕtvychvstaní. Je to Turínske plátno, pohrebné plátno Ježiša Krista, a šatka z Manopella, jemná šatka z polopriesvitného bisioru, tzv. morského hodvábu. Na obidvoch plátnach vidíme obraz umučeného a zmŕtvychvstalého Krista, obraz, ktorý nemohla vytvoriť ľudská ruka pomocou nijakej techniky.
Profesor Klaus Berger, významný nemecký biblista, povedal: „Na to, aby bolo možné dokázať niečo na súde, boli v židovskej tradícii potrební dvaja svedkovia. A tu máme dvoch svedkov – Jána a Petra, ale takisto aj dva dôkazy – dva kusy látky: Turínske plátno a Tvár z Manopella. Sú to dva vecné dôkazy o zmŕtvychvstaní. Zmŕtvychvstanie je fakt, a nie teologická metafora. Zmŕtvychvstanie je skutočnosť. Toto nám hovorí spomenutý obraz z Manopella.“
Najmenšie detaily z Turínskeho plátna potvrdzujú hodnovernosť tejto mimoriadnej relikvie: rany do najmenších detailov zodpovedajú evanjeliovému opisu umučenia Ježiša Krista, mince na očiach dôsledne odrážajú vtedajšie zvyklosti a na čas ukrižovania poukazuje peľ z kvetov, aké rástli v blízkosti Galilejského jazera v 1. storočí pred Kristom. Dokonca aj samotný obraz na tkanine vznikol v dôsledku neznámeho žiarenia, ktoré ani veda ani nijaká technológia 21. storočia nedokážu vytvoriť. Je možné, že ide o podvod? Dajme slovo vedcom z Inštitútu kozmického výskumu NASA: „Pre nás, vedcov, by bola možnosť sfalšovať obraz na Turínskom plátne väčším zázrakom než Kristovo zmŕtvychvstanie. Znamenalo by to totiž, že celá veda 20. storočia sa nevyrovná schopnosti falšovateľa z 15. storočia, čo je zrejme absurdné.“
Intelektuálna čestnosť nás núti rozhodnúť sa. Žiaľ, nečestnosť vedie niekedy nielen k odmietnutiu zjavných faktov, ale aj k viac či menej vedomému podvádzaniu. Výskum Turínskeho plátna uhlíkovou metódou, ktorý prebehol v roku 1988, sa skompromitoval, pretože ho vykonali na vzorke, ktorá obsahovala len 40% originálnej starovekej ľanovej tkaniny. Zvyšných 60% tkaniny tvorili bavlnené nite zo stredoveku. Čestnosť by sa prejavila v tom, keby o tejto záležitosti hovorili masmédiá aspoň toľko, koľko hovorili o výsledkoch tohto nekorektného výskumu, podľa ktorého Turínske plátno vzniklo v rokoch 1260 – 1390.
Blahoslavený Ján Pavol II. povedal: „Ak prijmeme argumenty mnohých vedcov, musíme uznať, že posvätné Turínske plátno je jedinečným svedkom Veľkej noci: umučenia, smrti a zmŕtvychvstania.“ Otvorená a čestná myseľ počuje v tichom posolstve Turínskeho plátna „ozvenu Božích slov a stáročnej kresťanskej skúsenosti: uver v Božiu lásku, najväčší poklad darovaný ľudstvu, a chráň sa pred hriechom, najväčším nešťastím ľudských dejín“ (Ján Pavol II., Turín, 24. mája 1998).
Zhrnutie
Každý človek má slobodnú vôľu a právo rozhodnúť sa. Každý má právo odmietnuť lásku a život a zvoliť si zlo a smrť. Ale Boh nám vo svojej nekonečnej láske dáva veľa dôkazov o svojej existencii a láske, takže intelektuálne čestný človek, nezávisle od svojho vzdelania, kultúry a nábožnosti, sa môže ľahko presvedčiť a „uveriť, že [Boh] je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú“ (List Hebrejom 11, 6).
„Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery. On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu. Myslite na toho, ktorý zniesol také protirečenie hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu“ (List Hebrejom 12, 1 – 3).
