Cesta do neba blahoslavenej Alexandríny Márie da Costy sa vyznačovala podobne ako u jej súčasníčok (Marty Robinovej vo Francúzsku a svätej Faustíny v Poľsku) dobrovoľným prijatím utrpenia z lásky ku Kristovi prítomnému v Eucharistii. Počas 13 rokov neprijala táto portugalská mystička nijaký pokrm ani nápoj okrem Eucharistie.
Alexandrína sa narodila 30. marca 1904 v dedine Balsar v Portugalsku. Od matky, ktorá ovdovela krátko po jej narodení, a od svojej staršej sestry Deolindy dostala kresťanskú výchovu. Už ako sedemročná, keď pristúpila k prvému svätému prijímaniu, mala hlbokú lásku k Eucharistii. Veľmi často chodievala do miestneho kostola, a keď sa nemohla zúčastniť na svätej omši fyzicky, prijímala duchovne. Ako dcéra chudobných roľníkov začala pracovať na poli veľmi skoro, už ako deväťročná. O štyri roky neskôr vážne ochorela a niekoľko dní sa nachádzala v kritickom stave. Keď jej plačúca matka podala kríž, aby ho pobozkala, Alexandrína zašepkala: „Nechcem toto, ale Ježiša v Eucharistii.“ Dievčatko nakoniec vyzdravelo, hoci dôsledky infekcie ju sprevádzali v celom období dospievania a boli prvým znamením toho, o čo ju Boh požiadal neskôr – aby znášala utrpenie za obrátenie hriešnikov.
Keď mala štrnásť rokov, stala sa udalosť, ktorej dôsledky musela Alexandrína znášať do konca života. Na Bielu sobotu dievča šilo spolu so svojou sestrou a jednou kamarátkou. Zrazu do domu vtrhli traja muži, ktorí chceli dievčatá sexuálne zneužiť. Alexandrína poznala veľkú hodnotu čistoty a rozhodla sa, že si ju bude chrániť za každú cenu. Jediný spôsob, aký jej zostal, bol okamžitý útek cez okno. Pád z výšky štyroch metrov nebol len veľmi bolestivý, ale spôsobil jej mnohé zranenia, v dôsledku ktorých lekári označili jej stav za „nezvratný“. Okrem toho jej predpovedali, že ochrnutie nielenže nikdy neustúpi, ale bude sa postupne zhoršovať.
Buď so mnou
V priebehu ďalších piatich rokov chodievala Alexandrína aj napriek veľkým bolestiam do kostola samostatne. Jedného dňa si pri modlitbe uvedomila, že Kristus vo svätostánku je väzeň takisto ako ona, poznačená chorobou. Pocítila túžbu zadosťučiniť Bohu za bolesť, akú mu spôsobuje opustenosť, a ponúkla mu svoju prítomnosť, ktorou chcela potešiť jeho Najsvätejšie Srdce. Pri jednom z mystických spojení ju Ježiš požiadal, aby si osobitne uctievala Eucharistiu: „Buď so mnou v Najsvätejšej sviatosti. Vo dne i v noci som vo svätostánku a čakám, aby som mohol dávať lásku a milosť všetkým, ktorí ma prídu navštíviť. Ale nie je ich veľa. Som taký opustený, osamelý a urážaný... Mnohí ľudia neveria v moju existenciu a v to, že žijem vo svätostánku... Iní zas veria, ale nemilujú ma a nenavštevujú ma. Správajú sa tak, akoby som tam nebol. Vyvolil som si ťa, aby si bola so mnou v tomto malom azyle... Podobne ako Mária si si vybrala najlepší podiel. Vybrala si si lásku ku mne, prítomnému vo svätostánku, kde ma môžeš kontemplovať nie telesnými očami, ale očami duše. Som tam skutočne prítomný tak ako v nebi, čiže so svojím telom, krvou, dušou a božstvom.“
Keď ochrnutie postúpilo natoľko, že Alexandrína už nedokázala vstať z lôžka, kňaz jej prinášal sväté prijímanie domov. Onedlho však do farnosti prišiel nový kňaz, ktorý sa riadil pravidlom, že chorí budú dostávať sväté prijímanie len raz za mesiac. Toto rozhodnutie bolo pre ochrnutú dievčinu ako rozsudok. Uvedomovala si totiž, že doteraz ju pri živote držala len každodenná návšteva Ježiša prítomného v Eucharistii. Preto kňaza úpenlivo prosila, aby prichádzal so svätým prijímaním častejšie. Čakajúc na jeho odpoveď obetovala svoje utrpenie za tých, ktorí pohŕdajú Chlebom života. Kňaz nakoniec súhlasil, že ju bude navštevovať raz za dva týždne.
Spojená s trpiacim Kristom
Alexandrína prosila Pannu Máriu o zázrak uzdravenia a sľúbila, že ak jej modlitba bude vypočutá, pôjde na misie. Boh jej však postupne pomáhal pochopiť, že jej povolaním je byť obetou pre Ježiša. Začula Pánov hlas, ktorý ju vyzýval, aby milovala, trpela a konala zadosťučinenie. Alexandrína dobrovoľne prijala Božiu vôľu a prestala sa modliť za svoje uzdravenie. Do konca života, čiže nasledujúcich tridsať rokov bola pripútaná k lôžku. Jej utrpenie neoddeliteľne spojené s Kristovým utrpením nabralo spásonosný rozmer. Cesta vedúca cez fyzickú bolesť ju priviedla k Božej sláve, ako to opisuje svätý Pavol: „Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení“ (Rímskym 7, 18).
V novembri 1933 sa na prosbu chorej prvý raz slúžila svätá omša v jej izbe. Alexandrína, ktorá na túto udalosť čakala niekoľko rokov(!), si na to spomína takto: „Spolu s prvou svätou omšou začal Pán zväčšovať svoju nehu voči mne, ale zároveň aj ťarchu môjho kríža.“ Osobitné pozvanie a vyvolenie zapojiť sa do diela vykúpenia ľudstva sa prejavilo v hlbokom spojení s trpiacim Spasiteľom. Každý piatok od 3. októbra 1938 až do 24. marca 1942 mala mystička milosť prežívať spolu s Pánom jeho trojhodinové umučenie. Účasť na Ježišovom umučení spočívala v tom, že dievčina opakovala všetky gestá aj slová, ktoré Ježiš urobil a vyriekol počas posledných hodín pred svojou smrťou na kríži. Túto skúsenosť sprevádzala nesmierna fyzická aj duchovná bolesť, akú v tých hodinách prežíval Spasiteľ. Zaujímavé je, že vtedy sa vytrácali všetky prejavy Alexandríninho ochrnutia.
Toto mimoriadne spojenie s Ježišom vyslúžilo chorej osobitnú diablovu nenávisť. Útočil na ňu, trápil ju pokušeniami proti viere a bolestne týral jej telo. Dievčina musela čeliť aj nepochopeniu zo strany dedinčanov, ako aj zdržanlivému a pochybovačnému postoju duchovenstva voči jej mystickým zážitkom. Silu na prekonanie týchto bolestných skúseností čerpala z Eucharistie.
Na zemi už nebudeš nič jesť
Dňa 27. marca 1942 chorá zvolala na Ježiša: „Moja eucharistická Láska, nemôžem bez teba žiť! Ježišu, premeň ma na svoju Eucharistiu!“ V hĺbke duše začula odpoveď: „Na zemi už nebudeš nič jesť. Tvojím pokrmom bude moje telo. Tvoja krv bude mojou božskou krvou, tvoj život bude mojím životom. Dostaneš túto milosť, keď spojím svoje srdce s tvojím...“ Od toho dňa bola pre ňu Eucharistia jediným chlebom. Až do smrti, čiže viac ako desať rokov, neprijímala nijaký iný pokrm ani nápoj, pričom stále vážila asi 33 kg.
Postupne sa správa o nevšednom Alexandríninom pôste rozniesla po celom okolí. Ľudia vo veľkom počte navštevovali mystičkin dom a prosili ju o modlitbu. Nechýbali však ani takí, ktorí neverili v hodnovernosť udalostí a nazdávali sa, že Alexandrínu potajomky kŕmia matka so sestrou. Na žiadosť arcibiskupa sa da Costa po niekoľkých mesiacoch, odkedy sa živila len Eucharistiou, podrobila lekárskemu vyšetreniu, ktoré malo raz a navždy vyriešiť otázku hodnovernosti nevšedného prípadu. Lekári navrhli mesačné pozorovanie v nemocnici. Alexandrína súhlasila, ale určila podmienky: každodenné prijímanie Eucharistie, prítomnosť sestry Deolindy a nijaké iné vyšetrenia okrem pozorovania.
V nemocnici chorá zakúšala okrem fyzickej bolesti aj ponižovanie zo strany lekárov a zdravotníckeho personálu. Snažila sa pritom pamätať na slová Krista, ktorý jej predpovedal, že zriedkakedy dostane útechu, ale zároveň ju požiadal, aby aj napriek tomu mala na perách vždy úsmev. Takže všetci, čo sa s ňou stretli, videli jej pokojnú tvár, ale neuvedomovali si veľkosť jej utrpenia. Počas pobytu v nemocnici bola Alexandrína pod stálym dohľadom. Ani na chvíľu ju nenechali v izbe samú. Nadarmo sa ju snažili presvedčiť, aby niečo zjedla. Po štyridsiatich dňoch pozorovanie ukončili. V oficiálnej správe, ktorú podpísal Dr. Gomez de Araujo z Madridskej lekárskej akadémie, ktorý bol za chorú zodpovedný, ako aj v priloženom potvrdení od Dr. Lima de Azevada z lekárskej fakulty v Oporte sa uvádza, že prípad nie je možné vysvetliť vedeckým spôsobom... „Pomocou psychologických ani biochemických zákonov sa nedá vysvetliť skutočnosť, že chorá prežila v nemocnici 40 dní úplného pôstu. Ba čo viac, žena v takomto stave denne odpovedala na množstvo otázok a viedla časté rozhovory, pričom prejavovala výbornú dispozíciu a dokonalú duchaprítomnosť... Potvrdzujeme, že po celú dobu neprijala nijaký pokrm ani nápoj. Takisto potvrdzujeme, že si zachovala nezmenenú telesnú hmotnosť, teplotu, dýchanie, tlak aj pulz...“ Profesor Ruj Joao Marques z Pernambuca, ktorý starostlivo preštudoval lekárske správy, potvrdil hodnovernosť Alexandríninho pôstu, čím raz a navždy zatvoril ústa tým, ktorí podozrievali da Costu z podvodu. (pokračovanie nabudúce)
Maria Zboralska
Prameň: Francis Johnston: Alexandrina. The Agony and the Glory, Illinois 1982 .
