Neexistujú nijaké dôvody na to, aby sme mohli tvrdiť, že muži a ženy s homosexuálnym prežívaním sa biologicky alebo fyzicky líšia od ostatných mužov a žien.
Keby títo ľudia v detstve a v mladosti neboli vystavení pôsobeniu nepriaznivých psychologických činiteľov, vyrástli by z nich normálni heterosexuálni muži a ženy, úplne rovnakí ako väčšina ľudí (skutočnými homosexuálnymi sklonmi sa vyznačujú iba 2% populácie). Takže homosexuálna orientácia je dôsledkom pokriveného emocionálneho alebo osobnostného dospievania, ku ktorému došlo v dôsledku deformácie v období detstva alebo mladosti.
Najskôr sa budeme venovať podstate tejto emocionálnej deformácie a potom pouvažujeme o vplyve prostredia (rodiny a rovesníkov) v detstve, ktorý túto cestu vydláždil. Presnejšie povedané: za homosexualitu nepovažujeme väčšinu sklonov k rovnakému pohlaviu a porúch, ktoré sa môžu prejaviť v mladosti, v období pohlavného dozrievania, pretože tieto bývajú zvyčajne prechodné. Môžu sa vyskytnúť v počiatočnej etape sexuálneho vývinu tínedžera, keď sexuálny inštinkt ešte nie je rozvinutý. Avšak po tom, ako mladý človek odhalí prirodzený objekt svoj sexuálneho inštinktu – čiže krásu opačného pohlavia, tieto sklony zanikajú. Až vtedy, ak dospelý človek neprestáva pociťovať silnú alebo prevládajúcu príťažlivosť k rovnakému pohlaviu a zriedka alebo vôbec ju nepociťuje vo vzťahu k opačnému pohlaviu, môžeme hovoriť o homosexuálnej „orientácii“. Populárne slovo „gej“ sa používa na označenie praktizujúcich homosexuálov, ale taktiež môže naznačovať, že niekto „je“ homosexuál, že má odlišnú sexuálnu prirodzenosť, čo nie je pravda. Rovnako zavádzajúce je hovoriť o „deťoch gejoch“. Niektorí chlapci sa môžu správať menej chlapčensky než iní a niektoré dievčatká menej dievčensky než ostatné. Sú to deti, ktoré sú vystavené riziku, že sa budú vyvíjať v nesprávnom smere, ale nie sú to „gejovia“. Takéto označenie dieťaťa alebo tínedžera je veľmi nespravodlivé, ba môže prispieť k tomu, že v takom človeku sa sformuje istý druh pocitu menejcennosti, ktorý môže uňho v konečnom dôsledku vyvolať homosexuálne sklony.
Význam veku dospievania
Kľúčovým obdobím pre vznik a (postupné) upevnenie homosexuálnych citov je obdobie dospievania a obdobie, ktoré ho bezprostredne predchádza. Základy „charakteru“ alebo osobnosti sa bezpochyby kladú v detstve, čo znamená, že veľa charakteristických návykov správania, myslenia a cítenia sa rozvíja už od skorého detstva. Avšak mnoho dôležitých osobnostných vlastností, zvlášť typické črty emocionálneho života daného človeka a jeho prevládajúce motívy sa oveľa definitívnejšie zakoreňujú až v období pohlavného dospievania, viac-menej vo veku od 10 do 18 rokov. Pred týmto obdobím sa vývoj návykov myslenia a konania môže meniť oveľa ľahšie než po tom, ako mladý človek prekročí prah biologickej dospelosti. Toto by som chcel osobitne zdôrazniť, pretože od Freudových čias sa popularizuje názor, že príťažlivosť k tomu istému pohlaviu sa stáva trvalou už v ranom detstve a že sexualita je natrvalo podmienená od štvrtého roku života. Je to mýtus. Niektoré návyky a myšlienkové postoje, ktoré môžu človeka predisponovať k tomu, že sa uňho neskôr rozvinie homosexualita, sa môžu prejaviť v procese formácie už v ranom detstve, ale ich sexuálny rozvoj sa odohráva oveľa neskôr a nie je definitívne ukončený ešte ani v záverečnom období dospievania, ani v ranej dospelosti. Tieto možné predisponujúce osobnostné vlastnosti sa môžu meniť tak v detstve, v období pred pohlavným dozrievaním, ako aj počas samotného dozrievania. Napríklad mnohí jednoznačne zženštilí chlapci nakoniec nenadobudnú homosexuálne sklony a z drvivej väčšiny dievčat s chlapčenskými záľubami, ba dokonca z dievčat, ktoré dlho chceli byť chlapcami, vyrastú normálne heterosexuálne ženy. To, či zženštilosť alebo chlapčenské prejavy u dievčaťa povedú k príťažlivosti k rovnakému pohlaviu, závisí od istých podmienok alebo činiteľov. Okrem iného od kontaktov tínedžera s rovesníkmi a od jeho (jej) priateľstiev; od toho, ako ho (ju) rodičia, učitelia a iné osoby vychovávajú a uvádzajú do dospelosti; a nakoniec – hoci nielen – od jeho (jej) vôle a duchovných a morálnych rozhodnutí.
Komplex pohlavnej menejcennosti
Prechodný záujem o rovnaké pohlavie a sexuálne experimentovanie nie sú nezvyčajné v období nezrelej sexuality, ktoré je časom sexuálneho dozrievania. Normálne takýto záujem o rovnaké pohlavie mizne bezo stopy. Iba veľmi malá časť tínedžerov si ho uchováva. Takíto mladí ľudia neprechádzajú do ďalšej fázy vývinu, ktorý sa začína spolu s erotickým objavením opačného pohlavia. V skutočnosti sa vo svojich erotických pocitoch – ale aj v iných oblastiach života – zastavujú v tínedžerskom, niekedy v pubertálnom období. Ich homosexuálne sklony sa môžu neskôr, vo vyššom veku, ešte zintenzívniť. Prečo? Pretože v ich prípade si tieto jednopohlavné sklony generuje a vynucuje komplex menejcennosti spojený s otázkou ich sexuálnej identity. Takíto mladí ľudia trpia predstavou (sebahodnotením alebo pocitom), že sú iní ako ich kamaráti – iní v negatívnom zmysle, čiže horší alebo menej hodnotní vo vzťahu k svojej mužskosti alebo ženskosti. Môžeme to vyjadriť nasledovne: cítia, že nepatria do mužského alebo ženského sveta svojich kamarátov, že nie sú jedným (jednou) z nich. Pocit, že tam nepatria, v nich môže motivovať „túžbu po spolupatričnosti“ – a práve táto túžba patriť do skupiny chlapcov (dievčat) v nich podnecuje homosexuálne (lesbické) predstavy, pretože tínedžerské erotické pocity sú ešte nezrelé. Čím neistejší si bude tínedžer svojou mužskosťou (tínedžerka svojou ženskosťou), čím menej ho budú prijímať vo svete jeho vlastného pohlavia, čím menej priateľov bude mať, čím bude osamelejší (osamelejšia), tým silnejšie môžu byť jeho (jej) erotické predstavy o ľuďoch rovnakého pohlavia. Neskôr sa budeme podrobnejšie venovať tejto špecifickej túžbe po spolupatričnosti. Teraz si všimnime, že u dospelých ľudí s homosexuálnymi sklonmi pretrváva pocit pohlavnej menejcennosti a z neho vyplývajúca túžba po jednopohlavnej láske. Po emocionálnej stránke, ako aj v mnohých iných aspektoch, zostávajú tými istými frustrovanými deťmi alebo tínedžermi (14- alebo 16-ročnými) s nenaplnenými túžbami. Ich osobnostný rozvoj sa zastavil kdesi v tomto veku. Dokonca aj keď majú 30, 40, 60 rokov, zostávajú vo veľkej časti svojej osobnosti deťmi alebo tínedžermi z minulosti.
O pocite menejcennosti hovoríme, ak je pocit, že som niekto horší, v mysli už automatický, čiže silný a prevládajúci. Rovnako ako ostatné pocity menejcennosti aj špecifický pocit pohlavnej menejcennosti nevzniká z ničoho. Vo väčšine prípadov je mužská stránka predhomosexuálnej osobnosti chlapca nerozvinutá, podobne ako predlesbickému dievčaťu chýba ženská identifikácia. Mužské a ženské osobnostné vlastnosti sa stávajú dôležitejšie hneď na počiatku pohlavného dozrievania, keď sa mladý človek porovnáva s kamarátmi (kamarátkami) rovnakého pohlavia oveľa dôslednejšie ako predtým. Toto porovnávanie sa týka tak fyzických, ako aj psychických požiadaviek mužskosti alebo ženskosti. Preto má pocit menejcennosti vo vzťahu k mužskosti alebo ženskosti svoj pôvod predovšetkým v období dospievania alebo krátko pred ním. Vtedy si neskorší homosexuál uvedomil, že mu chýba chlapčenskosť, mužský duch boja, odvaha, „tvrdosť“, odolnosť alebo popularita ako „jednému z chlapcov“. Zasa žena, u ktorej sa prejavujú lesbické tendencie, sa cítila menej príťažlivá, menej dievčenská a menej obľúbená než ostatné dievčatá. Pocit pohlavnej menejcennosti sa mohol prejaviť už skôr, ale s menšou intenzitou. Vo veku medzi 10. a 18. rokom života môže narásť natoľko, že sa stane súčasťou sebahodnotenia alebo identity mladého človeka.
Sebaľútosť a pocit menejcennosti
Teraz sa musíme zamyslieť nad dôležitou zložkou pocitu pohlavnej menejcennosti, čiže nad frustrovaným „vnútorným chlapcom z minulosti“, ktorý poznačuje celú osobnosť človeka s homosexuálnymi sklonmi. Je prirodzené, že deti a mládež sa veľmi sústreďujú na seba. Ich ego je stred sveta. Zásadnou črtou procesu emocionálneho dozrievania, ktorý sa normálne rozvíja v období mladosti, je obrat od prevládajúceho sústredenia sa a nasmerovania na seba samého, ktoré je charakteristické pre detstvo, k narastajúcemu nasmerovaniu na iných. Zrelý človek rozvinul svoju schopnosť milovať iných a organizovať svoj život podľa toho. To si vyžaduje poznať a prijať konkrétnu zodpovednosť a silne si uvedomiť svoje povinnosti a úlohy. Takže dozrievanie ide ruka v ruke so zmenšujúcim sa egocentrizmom, egoizmom a pocitom vlastnej dôležitosti. Avšak pocit menejcennosti blokuje zdravé dozrievanie alebo je preňho
veľkou prekážkou. Spôsobuje totiž, že mladý človek je pripútaný k samoľúbemu egu z obdobia pred dospievaním, čiže k egu s veľmi frustrovanými emóciami, myšlienkovými návykmi a správaním, ktoré ho charakterizovalo v tom období. Je to pravda o ľuďoch s pocitmi menejcennosti vo všeobecnosti, ako aj o ľuďoch, ktorí cítia príťažlivosť k rovnakému pohlaviu. Opakujem: sú to „dospelí tínedžeri“, ale zato nešťastní tínedžeri. Sústredenie sa na seba a zaoberanie sa sebou samým sa u nešťastných tínedžerov zosilňuje v dôsledku spontánne vznikajúcich pocitov a reakcií vo forme smútku.
Pre deti a mládež je ťažké relativizovať seba a svoje bolestné skúsenosti, zvlášť vtedy, ak bola zranená ich dôstojnosť. Cítia sa skľúčení a prežívajú to spôsobom charakteristickým pre svoj vek – súcitia sami so sebou. Ľutovať seba samého je inštinktívna reakcia v prípade, keď má dieťa alebo mladý človek pocit, že sa k nemu správali zle, že popreli jeho práva, že ho odmietli, čiže, krátko povedané, mladý človek vníma sám seba ako bytosť hodnú súcitu. Sebaľútosť v období detstva a dospievania môžeme naozaj nazvať egoistickým dramatizovaním, pretože mladé ego má tendenciu cítiť sa jedinečným vo svojom utrpení, cítiť sa ako obeť, tragický malý človek, priam mučeník. Sebaľútosť pôsobí ako potešovanie seba samého, rovnako ako trpiacemu človeku môže súcit priniesť útechu, teplo, úľavu. Problém so sebaľútosťou však spočíva v tom, že sa veľmi ľahko mení na návyk. Je to forma uspokojovania sebectva, ktorá môže na jednej strane pomôcť prekonať a „stráviť“ traumatizujúce skúsenosti, predovšetkým zranenia ega (plač a sťažnosti môžu priniesť úľavu), ale na druhej strane sa môže stať chronickým zlozvykom, ba až závislosťou. Vo všeobecnosti platí, že ľudia s pocitom menejcennosti majú podobný pocit („ja chudák...“). Mnohí z nich majú tendenciu sťažovať sa – alebo na svoj osud, alebo na život, minulosť či budúcnosť, na možnosti, fyzické vlastnosti, neúspechy, viny a pod. Ich pocit, že sú obeťou, hľadá ospravedlnenie (ako keby existovalo) na to, aby sa mohli cítiť poľutovaniahodnými, aby sa mohli cítiť ako tí, ktorým iní ublížili alebo ktorými pohrdli. Tendenciu k sebaľútosti – ktorá môže byť taká silná, že nie je prehnané nazvať ju „chorobou sťažovania sa“ – môže sprevádzať hnev a vzbura. „Tínedžer skrytý v dospelom človeku“ s tendenciou k sebaľútosti má pravdepodobne dojem, že sa k nemu správali zle alebo ho urazili. Preto vníma sám seba ako „zranenú nevinnosť“ a kŕčovite sa drží tejto vízie, v dôsledku čoho sa cíti chronicky nahnevaný, vzbúrený a rozčúlený. Ľudia, u ktorých sa prejavuje pocit menejcennosti, vrátane homosexuálov a lesbičiek, sú v hĺbke srdca často „zberateľmi nespravodlivosti“ (vždy sa totiž nájde niečo, čo ospravedlní ich pocit, že im skutočne iní ublížili).
Túžba po jednopohlavnej láske
Homosexuálna príťažlivosť je sama v sebe podnecovaná tínedžerskou sebaľútosťou a dramatizovaním. Je to smutné, tragické prianie, veľmi vzdialené od nádejnej a optimistickej túžby. Tínedžer, ktorý sa cíti v mužskej skupine osamelý, má na rozdiel od iných chlapcov a mladých mužov sklon obdivovať tých, ktorí majú podľa neho vlastnosti, aké jemu chýbajú: odvahu, priebojnosť, mužský spôsob bytia, mužskú krásu a pod. Závidí im. Môže začať fantazírovať o tom, že si ho tieto jeho „idoly“ všimnú, o tom, že bude ich jediným blízkym priateľom. To by preňho znamenalo uznanie a akceptáciu zo strany „mužov“, znamenalo by to, že k nim patrí. Sú to však túžby, ktoré ho ešte väčšmi uzatvárajú v presvedčení, že je poľutovaniahodne menejcenný. V skutočnosti takéto predstavy sýtia jeho egoistickú sebaľútosť a blokujú jeho prípadné zdravé pokusy podieľať sa na aktivitách svojich rovesníkov.
Ľahko sa tu môže ozvať aj sexuálny prvok. V období dospievania sa obdivovanie skutočných alebo umelo vytvorených idolov rovnakého pohlavia, ich správania alebo fyzického vzhľadu podobá na zaľúbenosť a môže ľahko nadobudnúť erotický podtón, pretože ide o sentimentálnu túžbu po láske. Čím osamelejšie a tragickejšie sa dieťa cíti, tým silnejšie sú jeho predstavy o tom, čo si želá. Sú to takmer „halucinácie“ a dieťa je veľmi náchylné k tomu, aby utekalo od skutočnosti k snívaniu (podobne je to aj v prípade dievčaťa v predlesbickom štádiu). Lenže toto mu vôbec nepomáha prekonať pocit vylúčenia zo skupiny chlapcov a mužov. Práve naopak, pripútava ho to k nemužským pocitom a dramatickým túžbam.
V Amsterdame postavili tzv. homopomník, ktorý je výsledkom gejovskej propagandy. Na tomto čudnom kuse kameňa je vyrytý text istého básnika – homosexuála, ktorý trefne vyjadruje podstatu jednopohlavných túžob: „Priateľstvu, tej bezhraničnej túžbe.“ Smutný, dramatizujúci aspekt tejto túžby je vyjadrený veľmi jasne. A výraz „bezhraničnej“ je takisto vhodný. Duchovné naplnenie túžby milenca rovnakého pohlavia je naozaj ilúzia, a preto nemôže byť nikdy naplnená. V dôsledku toho sú homosexuálne vzťahy zo samotnej podstaty nestabilné, netrvalé a neverné, pretože obaja partneri uháňajú za chimérou, za egoistickou predstavou. Obaja sú uzatvorení v sebe, vo svojom detskom alebo tínedžerskom ja, vo svojom egocentrizme. Ich „láska“ nie je v skutočnosti opravdivou láskou, ale chlapčenskou sentimentalitou a vo svojej podstate nezrelým egoizmom a sebectvom, a to navzdory zdaniu. Možno to pre niektorých znie tvrdo, ale nesmieme zatierať skutočnosť farbou falošného súcitu. Ba čo viac, úprimným ľuďom, ktorých sa problém homosexuality týka a ktorí majú dobrú vôľu a nechcú prijať gejovský životný štýl, ale túžia po zmene, oveľa viac pomôže konfrontácia s ich skutočnou vnútornou situáciou. Pohľad do zrkadla sebapoznania je podmienkou každej konštruktívnej zmeny.
Značným problémom v období dospievania je masturbácia. Od 60. rokov 20. storočia pod vplyvom deštruktívnych myšlienok ľudí, napr. Alfreda C. Kinseya (1894 – 1956) – skrytého geja, ktorý doslova presiakol perverzným sexuálnym správaním a bol otrokom masturbácie, intenzívna propaganda spôsobila, že táto egoistická činnosť vystupuje v sexuálnej výchove mládeže ako niečo nevinné a zdravé. Psychologicky aj morálne je to však očividné klamstvo. Dokonca aj liberálni, nekresťanskí psychiatri, ako napr. Freudova dcéra Anna, odsudzovali negatívne dôsledky toho, ak mladý človek nebojuje proti impulzom k sebaukájaniu. Veľmi to totiž oslabuje silu charakteru a sebadisciplínu vo všeobecnosti. Zvlášť mladí ľudia s nízkym sebahodnotením alebo takí, ktorých sociálne alebo rodinné prostredie je nešťastné alebo nestabilné, ako aj všetci mladí, ktorá túžia po výlučnom cite a vedení, čo je veľmi dôležité v tejto etape osobnostného rozvoja, sa môžu stať obeťou takmer kompulzívneho návyku sexuálneho sebaukájania, čo ešte posilňuje ich egocentrizmus. Predhomosexuálni tínedžeri a tí, ktorí prežívajú prvé jednopohlavné „zamilovania“, patria do rizikovej skupiny. Len malý krok oddeľuje snívanie o zidealizovaných priateľstvách a priateľoch rovnakého pohlavia od imaginárnej či fyzickej blízkosti s nimi. Zotročenie predstavami o jednopohlavnej masturbácii charakterizuje mnohých tínedžerov a mladých mužov, ktorí sú na ceste k uviaznutiu v homosexualite. Samota, depresívne stavy a pocit menejcennosti ich nútia, aby sa postupne utiahli do svojho vnútra, kde živia svoje jednopohlavné túžby, až v jednej chvíli pocítia neodolateľnú chuť vyhľadať takéto kontakty v reálnom živote. Úlohu pornografie – ktorá je veľmi ľahko dostupná na internete – ako silného stimulátora všetkých nezrelých predstáv netreba podrobnejšie vysvetľovať.
Rodinné činitele
Ako sme uviedli na začiatku tohto článku, pocity menejcennosti vo vzťahu k mužskosti a ženskosti sa často rozvíjajú ako reakcia na konkrétne vplyvy a vzťahy v rodine a v rovesníckej skupine. Vo výchovnom procese výraznej väčšiny mužských homosexuálov bola matka psychologicky príliš dôležitá a otec príliš neprítomný, niekedy mimoriadne negatívny. Tento základný vzorec má rozmanité variácie. Matka mohla byť prehnane starostlivá, príliš ustráchaná, ktorá nevnímala nič okrem svojho dieťaťa, z ktorého si urobila takmer boha. Mohla byť dominantná, príliš do všetkého zasahovala, alebo prehnane zhovievavá či naopak prehnane prísna. Otec zas mohol byť príliš slabý a nerozhodný (model slabej úlohy muža) alebo nemal veľký záujem o syna, býval voči nemu prehnane kritický, ba niekedy ho priam odmietal. Dôsledkom toho bolo, že chlapec bol príliš naviazaný na matku a mal slabý vzťah s otcom. Normálne chlapec musí cítiť, že patrí do sveta svojho otca viac než do sveta svojej matky, pretože práve toto v ňom rodí mužskú sebaistotu. Predhomosexuálni chlapci vo väčšine prípadov nezakúsili veľa otcovského citu, mnohí z nich sa cítili viac „ako matka“ a napodobňovali ju viac než otca. Mnohé matky homosexuálov príliš pripútavali svojich synov k sebe – z dôvodu svojej osobnostnej slabosti, obmedzení alebo vnútornej nevyrovnanosti; kvôli problémom v manželstve; alebo preto, že syn bol telesne postihnutý či v dôsledku iných okolností. Objektívne mnohí otcovia zanedbávali svoje otcovstvo vo vzťahu k danému dieťaťu: pretože boli už starší; pretože ponechali chlapca pod ochranou manželky; pretože boli príliš zaneprázdnení; po rozvode; preto, lebo si od syna nič nesľubovali; alebo z mnohých iných dôvodov. V dôsledku týchto kombinácií rodičovského vplyvu sa nerozvinula chlapcova mužskosť a sebaistota ako chlapca (či ako muža). Jeho osobnosť často charakterizovali vlastnosti ako túžba po odvahe a prirodzenej agresivite, ustráchanosť, slabosť, nadmerná závislosť, jemnosť vo vzťahu k sebe samému, detinské návyky, príliš ženské postoje. Toto bolo príčinou toho, že nedokázal koexistovať s rovesníkmi a že skončil v pozícii „osamelého vlka“. Okrem toho „mamin maznáčik“ a prehnane ustráchaný chlapec môže byť predmetom výsmechu alebo šikanovania zo strany svojich kamarátov. Tieto činitele tvoria pozadie väčšiny prípadov, keď človek v (pred)mladíckom veku vníma, že mu chýba mužskosť a že nepatrí do sveta chlapcov a mužov, inými slovami, tvoria pozadie špecifického pocitu pohlavnej menejcennosti, ktorý sme opísali vyššie.
Predlesbické dievča zase veľmi často nemá dôverný vzťah s matkou. Predovšetkým matky stimulujú u dievčat rozvoj ženskej prirodzenosti, inštinktov a sebaistoty. Občas zohrával pri výchove dievčatiek príliš veľkú úlohu otec, pričom matka bola psychologicky vzdialená. V iných prípadoch si otec veľmi málo ctil ženy, mal minimálny záujem o dcéru a na jej úkor uprednostňoval jej bratov. Takéto činitele bývajú príčinou toho, že dievča prijme chlapčenské zvyky a záľuby (pretože takto sa cíti docenená). A čo je ešte dôležitejšie, toto ju predisponuje k tomu, aby seba hodnotila a vnímala tak, že nie je taká ako iné dievčatá, že nie je „ozajstným dievčatkom“. K ženskej neistote sa môže pridružiť ešte komplex „som škaredá“. Takéto dievča sa cíti fyzicky menej atraktívne, menej pôvabné alebo fyzicky príliš „mužské“. Jej nedostatok ženskej sebaistoty spôsobuje, že sa nestotožňuje so ženskou rolou (čiže so svojou vrodenou ženskou prirodzenosťou), takisto ako ľudia vo všeobecnosti odmietajú správanie a úlohy, ktoré v nich vyvolávajú bolestný komplex menejcennosti. V období dospievania sa predlesbické dievča cíti osamelé, nie je jedno spomedzi ostatných dievčat a často má ťažkosti pri nadväzovaní priateľstiev. Preto začína snívať o zidealizovaných priateľkách alebo o trochu starších dievčatách, ktoré jej pripomínajú mamu. S erotickým podtónom sníva o citovom vzťahu s nimi.
Označenie seba za „homosexuála“, „lesbičku“
Mládež a mladí dospelí, ktorí majú silné a opakujúce sa jednopohlavné predstavy, sú pokúšaní k tomu, aby si predstavili, že podľahnutie týmto túžbam a vyhľadávanie jednopohlavných kontaktov je cesta k šťastiu. Mnohí si vyberajú najľahšiu, ale zato tú zlú cestu z dvoch, aké sa im ponúkajú: alebo uznajú samozrejmú pravdu, že ich snívanie nie je ani prirodzené, ani morálne správne a že by sa mu mali snažiť odporovať; alebo, azda v stave zúfalstva, potlačia hlas rozumu a svedomia a budú klamať sami seba názorom, že patria k odlišnému druhu ľudských bytostí zvaných „gejovia“. Následne si na seba prilepia takúto nálepku a dožadujú sa práva, aby mohli žiť podľa svojej „prirodzenosti“. V skutočnosti ich toto vnútorné klamstvo postaví na cestu vedúcu k závislosti na sexe, k narastajúcej frustrácii, povrchnosti a prázdnote. A to bez ohľadu na to, ako zručne budú niektorí z nich predstierať, že žijú príjemný život. Ich svedomie nikdy nie je spokojné. Ich život je monotónny: krátkodobé eufórie a zábavy, ale jeden vzťah za druhým sa rozpadá, nutkavá sexualita a mimoriadna sexuálna neviazanosť, samota a depresia, psychosomatické ťažkosti, často alkohol a drogy, pohlavné choroby, nakazenie sa vírusom HIV, samovraždy... Priemerná dĺžka ich života je kratšia než u ostatnej spoločnosti. V staršom veku žijú zvyčajne sami, bez priateľov – a to bez ohľadu na to, koľko milencov mali v mladom veku. Je pravdou, že lesbické vzťahy trvajú dlhšie v porovnaní s gejovskými, ale aj tak kratšie než normálne heterosexuálne vzťahy a oveľa kratšie než manželstvá (a to aj v súčasnosti). Takéto vzťahy sú plné konfliktov, závisti, nevery a výbuchov partnerskej agresie, a to oveľa častejšie než to býva v normálnych vzťahoch. Všetky homosexuálne zväzky sú emocionálne nezrelé a nestabilné. Vnútorný príbeh homosexuálneho životného štýlu nie je vôbec úžasný ani závideniahodný. Je to postupný, niekedy rýchly pád do psychickej, morálnej aj duchovnej biedy.
Charakteristiky homosexuálnej osobnosti
Hlavné charakterové vlastnosti, ktoré sprevádzajú homosexuálne sklony a zároveň prerastajú zrelšiu a zdravšiu časť osobnosti v závislosti od toho, nakoľko sa on (ona) poddáva gejovskému životnému štýlu, môžeme zhrnúť do niekoľkých navzájom súvisiacich bodov: nerozvinutá mužskosť alebo ženskosť vo vzťahu k mentálnym zvykom a postojom; komplex pohlavnej menejcennosti; pretrvávajúca emocionalita z tínedžerského obdobia a s ňou spojené chlapčenské alebo detské správanie; tendencia k sebaľútosti (dramatizovanie, považovanie sa za obeť, zlozvyk sťažovať sa) a nevyriešený hnev; vzbura; prehnané sústredenie sa na seba (egoizmus); oslabená schopnosť milovať. Keď použijeme lekársku teminológiu, môžeme homosexualitu označiť ako druh neurózy. Zároveň je to sexuálna neuróza. Ľudia s takýmito sklonmi objektívne potrebujú konštruktívnu pomoc. Tí, ktorí majú vôľu a ochotu prijať takúto pomoc, musia mať možnosť nájsť ju. Preto je dôležité, aby sme neboli pasívni a začali bojovať za normálnosť: v čím mladšom veku, čím skôr začneme, tým lepšie. Takáto pomoc bude predmetom ďalšieho článku.
