Pán mi ukázal všetky moje zranenia, aby som ich videla, a teraz ich uzdravuje. Len on prináša uzdravenie a slobodu.
Uplynulo už viac mesiacov od chvíle, keď som sa rozhodla, že napíšem svoje svedectvo. Odhaliť bolestné a chúlostivé tajomstvo môjho života si odo mňa vyžaduje isté sebazaprenie. Trochu ma k tomu povzbudili svedectvá iných žien, uverejnené v Milujte sa!.
Pred dvadsiatimi štyrmi rokmi som ako vydatá žena a matka dvoch detí začala používať antikoncepciu (špirálu). Bola som príliš zranená, a preto som nedokázala prijať ani len myšlienku na ďalšie tehotenstvo. Alkoholizmus môjho manžela ma v tomto presvedčení len utvrdzoval. Nepoznala som postoj Cirkvi k tejto otázke. Ale otehotnela som... Nepíšem, že sa počal život. Lekár mi povedal, že mám šťastie, lebo som len v šiestom týždni. Vtedajšie zákony totiž nepovažovali šesťtýždňový plod za ľudskú bytosť. Zmietala som sa medzi pocitmi zúfalstva, hnevu, neistoty a nevidela som nijaké východisko. Vo svojej hlúposti som sa stala obeťou vlastnej slobody.
Napriek tomu, že som si dlhé roky nechcela pripustiť myšlienku na to, čo sa stalo, niečo sa vo mne zlomilo a odhalilo túto bolestnú pravdu v celej nahote!
Moje obrátenie trvá už niekoľko rokov. Moja ľútosť sa zmenila na obviňovanie seba a na pokánie. Raz vo sne ma navštívil Boh v osobe milosrdného Ježiša. Nikdy som nevidela taký krásny a hlboký pohľad. Jeho oči mi vraveli, že on je láska. Zatúžila som dotknúť sa aspoň jeho odevu a on mi to s úsmevom dovolil. O Ježišove pravé plece sa opieral nejaký človek bez končatín. Uprela som zrak na mladú tvár tohto človeka a spoznala som ho: bolo to moje dieťa. Usmievalo sa, ale pri mojej prosbe, či sa ho môžem dotknúť, sa znepokojilo a Ježiš mi povedal: „Nedotýkaj sa.“ Potom obraz zmizol.
Cítila som, že Ježiš mi odpustil. Ale prečo moje dieťa nemalo ruky ani nohy, prečo som sa ho nemohla dotknúť? Pán mi to vysvetlil o nejaký čas nato. Dostal sa mi do ruky časopis, v ktorom bol opísaný vývoj dieťaťa v matkinom lone. Dočítala som sa: „Končatiny sa vyvíjajú od šiesteho týždňa.“
Túžila som osloviť svoje dieťa po mene a požiadať ho o odpustenie. Vtedy som sa obrátila na Ježiša s väčšou dôverou a vrúcne som sa modlila na tento úmysel. A čakala som. Počas jednej poklony Najsvätejšej sviatosti mi Pán zjavil pohlavie môjho dieťaťa. Svojej dcérke som dala meno Anička a prosila som ju o odpustenie.
Ale zo všetkého najťažšie je pre mňa odpustiť sebe samej. Nikdy sa nedozviem, akým úžasným človekom mohla byť Anna, čo Boh pre ňu pripravil, nebudem počuť jej smiech, nedozviem sa, čo by študovala. Pripravila som ju o radosť ísť na prvý ples a svojim deťom som nedopriala sestru. Nájdem odvahu na to, aby som im, teraz už dospelým, vyznala celú pravdu?...
Pán mi ukázal všetky moje zranenia, aby som ich videla, a teraz ich uzdravuje. Len on prináša uzdravenie a slobodu. Len on je Pán. Len jemu dôverujem a doňho vkladám nádej. A toto mi pomáha žiť ďalej.
