Autor: Grzegorz Kucharczyk,
"Milujte sa!" 27/2012 → História
Cirkevní otcovia nazvali diabla „Božou opicou“. Teda nielen „otcom lži“, ale tým, kto sa snaží privlastniť si úctu, aká patrí Bohu. Treba si všimnúť aj tento priam satanský aspekt jednotlivých revolúcií a protikatolíckych „kultúrnych vojen“...
Pápeži: Satan sa prejavuje čoraz viac
Počas homílie prednesenej na slávnosť apoštolov Petra a Pavla vyslovil pápež Pavol VI. významné a zároveň otriasajúce slová: „Máme dojem, že cez nejakú škáru sa do Božej Cirkvi dostal diablov opar. Sú to pochybnosti, neistota, spochybňovanie, nepokoj, nespokojnosť, nekonečné diskusie. Nedôvera voči Cirkvi. Zato sa dôveruje hociktorému svetskému ,prorokovi‘, ktorý sa vyslovuje v tlači alebo vystupuje v niektorom zo sociálnych hnutí a očakáva sa, že dá návod na pravdivý život! Pritom sa zabúda, že my už tento návod máme!“
Ján Pavol II. zasa počas homílie v rímskom Kostole sv. Ignáca z Loyo-ly v posledný deň roka 1993 povedal, že „Antikrist je medzi nami. Začiatok nového roka otvára horizonty, ktorým síce nechýba záblesk svetla, ale napriek tomu sú pochmúrne a hrozivé. Nemôžeme zatvárať oči pred tým, čo je okolo nás. Zlého musíme nazvať po mene. Nemôžeme prehliadať fakt, že spolu s kultúrou lásky a života sa na svete šíri iná civilizácia, civilizácia smrti, ktorá je bezprostredným dielom Satana a ktorá je jedným z prejavov blížiacej sa apokalypsy“.
Ak niekto pochyboval o pravdivosti diagnózy, ktorú určili obaja pápeži, pohľad na udalosti v dvoch európskych hlavných mestách v rokoch 2010 a 2011 by ho mal presvedčiť. Prvým príkladom je Varšava v auguste 2010 a nočná manifestácia „antiklerikálnych hnutí“ na Krakovskom predmestí, ktorá nebola nič iné ako veľký prejav agresie voči ľuďom, ktorí sa modlili pri kríži pred prezidentským palácom. Vulgárna agresia sa neobmedzila len na týchto modliacich sa ľudí, ale svoje násilné prejavy a výsmech adresovala aj samotnému krížu a tomu, ktorý na ňom zomrel. „Pokolenie Tretej republiky“ sa vysmievalo z Kristovho umučenia a z náboženských piesní...
Druhý príklad: Madrid v auguste 2011, ktorý prežíval radosť zo stretnutia Svätého Otca Benedkta XVI. s dvomi miliónmi mladých katolíkov, ktorí prišli do hlavného mesta Španielska zo všetkých kútov sveta. Skupina predstaviteľov „Zapaterovho pokolenia“ (čiže agresívnych bezbožníkov) v tom istom čase na znak odporu proti prítomnosti pápeža a dvoch miliónov mladých katolíkov z celého sveta v tomto meste kričala: „Viva satan!“ („Nech žije satan!“).
A nakoniec celkom aktuálny príklad: v septembri 2011 sa v poľskej štátnej televízii jednou z hviezd hudobného šoubiznisu stal človek, ktorý sa vyhlasuje za satanistu a je známy tým, že verejne roztrhal Bibliu a parodoval uzdravenia, aké konal Kristus. V tom istom mesiaci sa hlavné poľské týždenníky, ovládané „čelným prúdom“ – liberalizmom v rôznych odtieňoch, pretekali v uverejňovaní fotografií, zobrazujúcich rúhavé paródie na ukrižovanie, Svätú rodinu a Eucharistiu, na svojich titulných stranách
Revolučné opičenie sa po Bohu
V Milujte sa! sme sa neraz venovali téme antikresťanskej tváre revolučných prevratov, ktoré sa udiali v Európe po roku 1789. Cirkevní otcovia nazvali diabla „Božou opicou“. Takže nielen „otcom lži“, ale tým, kto sa snaží privlastniť si (napodobňovaním) úctu, aká patrí Bohu. Treba si všimnúť aj tento priam satanský aspekt jednotlivých revolúcií a protikatolíckych „kultúrnych vojen“. V tomto krátkom texte pripomenieme len najdrastickejšie výbuchy satanizmu, aké sa prejavili počas jednotlivých revolúcií. Prvou, nielen v chronologickom zmysle, ale predovšetkým ako vzor pre budúcich satanistických politikov, bola Francúzska revolúcia. Vzor správania sa, aký zaviedla Francúzska revolúcia, mal úlohu archetypu a nespočíval len vo fyzickej likvidácii katolíkov (duchovných aj laikov), ale takisto aj vo verejnom výsmechu zo symbolov kresťanskej viery. Pričom jednotlivé pokolenia revolucionárov vymýšľali nové, „pokrokové“ náboženstvo, ktorého kult tvorili napodobňovaním katolíckeho kultu.
Historici, ktorí skúmajú dejiny Francúzskej revolúcie, si už dávno všimli, že revolučné sviatky, ktoré vymyslela Republika, boli svojskou napodobeninou kresťanského kultu, pri ktorých sa „posvätno“ prenieslo na niečo iné. Ešte pred vyvrcholením dechristianizačnej akcie (v rokoch 1793 – 1794) a zavedením Robespierrovho kultu „Najvyššej Bytosti“ (tento nápad aj predmet kultu pochádzal priamo zo slobodomurárskych lóží) máme dočinenia so vznikom celého katalógu revolučných sviatkov, ktoré so zjavnou zlomyseľnosťou čerpajú z katolíckej liturgie. Napríklad počas sviatku federácie (ktorý sa prvý raz slávil v júli 1790, na výročie dobytia Bastily) si účastníci podávali „chlieb bratstva“ a boli pokropení „vodou slobody“. Deklarácia práv človeka a občana ležala – ako nová „Biblia“ – na tzv. oltári vlasti v špeciálnej „arche“, „novom, najčestnejšom svätostánku“.
Ako vieme, francúzski revolucionári chceli ovládnuť nielen politiku a verejný sektor, ale aj čas. Na to mal slúžiť nový, republikánsky kalendár. Mal dva základné ciele: nahradiť prítomnosť kresťanstva v spôsobe merania a organizovania času (sedemdňový týždeň nahradil desaťdňový blok, aby sa takto „zabudlo“ na nedeľu, a kresťanské sviatky nahradili revolučné slávnosti) a presýtiť čas „republikánskymi hodnotami“ (namiesto nedele mal byť každý desiaty deň tzv. sviatkom dekády). Aj v tomto napodobňovali kresťanské zvyky. Ako v kresťanskom kalendári bolo začiatkom letopočtu Kristovo narodenie, tak v republikánskom kalendári sa nová éra začínala vyhlásením Francúzskej republiky (čiže od septembra 1792).
Dodajme, že francúzsky ľud, v mene ktorého sa konala revolúcia, nezanechal – ani napriek právnym sankciám a trestom za nedodržiavanie „sviatkov dekády“ – kresťanský kalendár. V mnohých francúzskych mestečkách a dedinách obchody aj dielne v nedeľu zatvárali aj napriek tomu, že bolo prikázané normálne pracovať (zato v deň dekády, teda na desiaty deň, ich otvárali). Nebol to jediný príklad, keď ľud odmietol dobrodenia, ktoré mu ponúkli jeho údajní „priatelia“.
„Nový strom spásy“
Revolúcia vymyslela aj nový „strom spásy“. Ide o „stromy slobody“, ktoré sa sadili v Paríži a v mnohých mestečkách, kde kedysi na križovatkách ciest alebo na námestiach stáli kríže. Po roku 1789 revolucionári kríže systematicky ničili ako „symboly fanatizmu“. Dodajme, že za atentát na „strom slobody“, ako na predmet oficiálneho kultu „nového Francúzska“, hrozili najprísnejšie tresty, vrátane trestu smrti.
Nenávisť ku Kristovmu krížu bola osobitnou črtou ďalších de-christianizačných kampaní, ktoré boli dôsledkom revolúcie z roku 1789. Hneď po páde jakobínskeho režimu posielala nová revolučná vláda (direktoriát) svojich komisárov, aby zhodnotili a urýchlili dechristianizačný proces v jednotlivých provinciách (príklad Vandey bol stále čerstvý). Napríklad jeden z vyslancov direktoriátu podal o Creuse takéto hlásenie: „Sú tu kamenné aj drevené kríže, poverčiví dedinčania veria v ich moc a očakávajú od nich ochranu. Takže fanatici ich potajomky stavajú stále odznova.“ A bolo zle.
Začala sa teda bezohľadná akcia ničenia krížov, ktoré ľud potajomky staval (republikánski úradníci nespokojne konštatovali, že ľud prenášal kríže z ciest na cintoríny). Komisár z Neufchâteau sa vo svojom hlásení pochválil: „Niekoľkokrát som ich kríže zosekal, čo vyvolalo veľké pohoršenie fanatikov.“ Nebol však naivný a vedel, že úspech jeho „žatvy“ bude krátkodobý, pretože „zrno týchto krížov zostalo v ich hlavách a som si istý, že už klíči“.
Revolučná vláda rovnako nenávidela aj kostolné zvony. Ako vieme, Cirkev tradične verí, že ich zvonenie nielen zvoláva veriacich, ale aj odháňa zlých duchov. Inštalácia zvonu prebieha počas liturgického obradu (zvon je pomazaný posväteným olejom). Podľa revolucionárov boli zvony „bubnom kňazov“, a preto ich v roku 1795 vo Francúzsku oficiálne zakázali používať. Na dodržiavanie zákazu dohliadali špeciálni komisári, ktorí aj v tomto prípade natrafili na rozhodný odpor „prívržencov fanatizmu“ (čiže obyčajných ľudí). Komisár z departementu Somme sa vyjadril: „Počas revolúcie bolo pre ľud bezpochyby najťažšie prijať likvidáciu zvonov.“ Jeho kolega z departementu Aude dodával, že obyvatelia Narbonny upadli po odstránení zvonov do „hlbokého smútku“.
Vláda bojovala proti smútku a „fanatizmu“ prostredníctvom cyklicky organizovaných (zvlášť v rokoch 1793 – 1794) procesií, počas ktorých sa profanovali predmety náboženského kultu. Môžeme sa dočítať napríklad o somároch, ktorým dávali na hlavu birety alebo tiaru a vešali na nich nápisy: „Som úctyhodnejší než kňaz“ alebo „Som čnostnejší než pápež“. Osobitnú nenávisť si vyslúžil kráľ Ľudovít IX. – nielenže bol svätý, ale na dôvažok bol aj kráľ. V Conches v roku 1794 vliekli jeho sochu po uliciach mestečka a udierali do nej palicami. V správe sa netají, že cieľ tohto „podujatia“ bol dvojaký: išlo totiž o „podobizeň kráľa z rodu Kapetovcov, ktorá nahradila tučného pána ,Veto‘ [Ľudovíta XVI.], jeho maličkého a vzdialeného vnuka“.
Je charakteristické, že najlepšie miesta na takýchto „podujatiach“ revolucionári rezervovali mladým. Ako sa vyjadril jeden z jakobínskych ministrov: „Mladí ľudia sa viac hodia na to, aby slúžili revolúcii, než tí, ktorí zostarli pod vládou starých zvyklostí.“
Pohŕdanie voči katolicizmu sa prejavilo aj v novej reči a neologizmoch, aké revolucionári používali na opísanie kresťanského kultu. V správach spomenutých komisárov sa hovorí o „budovách známych pod názvom kostoly“, o „sviatkoch známych ako Vianoce“ alebo o „tom, čo sa nazývalo omša“.
„Nový, republikánsky Otčenáš a ‚nový Ježiš‘“
Rúhavé napodobňovanie kresťanského kultu sa prejavilo aj v svojských „adaptáciách“ modlitieb, vrátane Modlitby Pána. V novej revolučnej verzii znela takto: „Otče náš, ktorý si na nebesiach, odkiaľ tak úžasne chrániš Francúzsku republiku a sansculotov, jej najhorlivejších obrancov, posväť sa medzi nami meno tvoje, ako bolo vždy sväté a požehnané. Buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi, podľa ktorej vždy prikazuješ ľuďom, aby žili v slobode, rovnosti a šťastí... Odpusť nám naše viny, ktoré sme spáchali, keď sme tak dlho znášali vládu tyranov, od ktorých sme očistili francúzsku zem, tak ako aj my odpustíme viny zotročeným národom, ak budú nasledovať náš príklad.“
V roku 1794 bol zavraždený Jean-Paul Marat, vodca jedného z najradikálnejších krídel revolučného tábora, ktoré sa dožadovalo nielen krvavého skoncovania s Francúzskou monarchiou, ale aj s Katolíckou cirkvou vo Francúzsku. Hneď po jeho smrti (ktorej vykonávateľkou bola žena sympatizujúca s inou revolučnou skupinou) sa začala kampaň, ktorá prirovnávala Maratovu „mučenícku smrť“ ku svedectvu kresťanských mučeníkov. Ale neskončilo to len pri tom. Revolučná propaganda prirovnávala osobu radikálneho revolucionára Marata k Ježišovi Kristovi. Vytvorila napodobeninu úcty k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu šíriac republikánsky kult Maratovho srdca. V revolučnej tlači sa každú chvíľu objavovali heslá: „Ó, srdce Ježišovo! Ó, srdce Maratovo!“
