V troch krátkych článkoch urobím prehľad najdôležitejších otázok, ktoré sa týkajú problematiky homosexuality (alebo „príťažlivosti k rovnakému pohlaviu“ – angl. same-sex attraction, SSA). Predložené stanovisko považujem za najlepší pohľad na príčiny a liečbu homosexuality, pretože je výsledkom 45-ročného výskumu a terapeutických skúseností.
Čitateľ by iste chcel hneď počuť môj názor na príčiny homosexuality a na možné riešenia (zvlášť ak sa ho tento problém osobne dotýka). Poprosím o trochu trpezlivosti: nasledujúce dva články poskytnú odpoveď. Budú však pochopiteľnejšie, ak sa najskôr pozrieme na to, čo homosexualita nie je. Ba čo viac, čitateľ bude menej náchylný uveriť niektorým zdanlivo presvedčivým, ale zato mylným názorom, ak pochopí, z čoho vychádzajú a prečo ich mnohé spoločenské a odborné autority tak často opakujú.
Okrem toho existuje vážny praktický dôvod na to, aby sme najskôr odmietli niekoľko falošných predstáv o homosexualite, hlboko zakorenených v myslení mnohých ľudí, vrátane tých, ktorí majú homosexuálne sklony. Tieto predstavy sa šíria vďaka tlači aj elektronickým médiám a poskytujú mylný obraz o homosexualite, čím okrádajú ľudí s takouto „orientáciou“ o motiváciu odolávať svojim túžbam a snažiť sa o zmenu. Nie je to nijaký luxus ukázať oklamanej spoločnosti, že západný svet, ktorý sa považuje za osvietený a racionálny, je v zovretí nevedomosti a mýtov vo vzťahu k homosexualite.
Určite nesmieme veriť väčšine informácii o SSA (same-sex attraction – „príťažlivosti k rovnakému pohlaviu“), ktoré uvádzajú masmédiá, ako aj spoločenské a politické autority, pretože sú založené na polopravdách, ako aj na vyložených klamstvách. Je zvláštne, ba smutné, že väčšina oficiálnych inštitúcii na Západe – politických, spoločenských, ba aj akademických – kapitulovala zoči-voči de-štruktívnej „gejovskej“ ideológii. Dnes vnucujú svetu túto ideológiu vyspelé krajiny EÚ a USA, pričom im výdatne pomáha mediálna propaganda a povinná školská sexuálna výchova detí. Je to moderný prípad myšlienkovej neslobody, vymývania mozgov. Spoločnosť má uveriť, že homosexuálna „orientácia“ je rovnako normálna a zdravá ako heterosexualita a že homosexuálne partnerstvá sú rovnocenné manželstvu medzi mužom a ženou. Určite väčšina ľudí nie je a nikdy nebude v hĺbke srdca presvedčená o pravdivosti tejto ideológie. To, čo je nenormálne, sa intuitívne nedá vnímať ako normálne. Avšak pod vplyvom presviedčania a sloganov, ako „niekto sa taký narodil“ alebo „homosexuáli sú diskriminovaní“, mnohí podľahli dezorientácii. Ľudia nevedia, či môžu dôverovať svojmu zdravému úsudku a morálnemu citu, a tak postupne podliehajú tomu, čo spoločnosť od nich očakáva. Deje sa to predovšetkým preto, lebo rýchle odkresťančovanie Západu výrazne zvýšilo náchylnosť ľudí veriť rôznym ideológiám a poverám.
Preto nesmieme stratiť predovšetkým zdravý rozum a morálny cit. Nepodliehajme vplyvu propagandy a nedovoľme, aby nás spoločnosť zastrašovala. Samozrejme, že je smutné a ťažké, ak niekto cíti príťažlivosť k rovnakému, a nie opačnému pohlaviu. Ale nepomôžeme mu súcitom, ktorý nechce vidieť to, čo je evidentné – že takáto „orientácia“ nemôže byť prirodzená a že homosexuálny spôsob života degraduje dôstojnosť ľudskej osoby. Ľudská anatómia a fyziológia sú jednoznačne nasmerované na rozmnožovanie, takže ak je táto funkcia zablokovaná nedostatočnou (prípadne chýbajúcou) príťažlivosťou k opačnému pohlaviu, určite to nie je v poriadku. Preto, ak by aj bolo pravdou, že niektorí ľudia sa rodia s homosexuálnymi sklonmi, ktoré sú dôsledkom genetických, hormonálnych a neurologických činiteľov, to ešte neznamená, že ich sklony sú normálne. Porucha – dokonca aj vtedy, ak je podmienená geneticky – zostáva vždy poruchou. Dovolím si dodať, že neexistujú nijaké vedecké dôkazy o tom, že homosexualita je spôsobená hormónmi, génmi alebo zvláštnosťami mozgu. K prekvapeniu mnohých, ktorí nečakali takýto výsledok a dúfali, že sa nájde rukolapný dôkaz o „biologickej príčine“ homosexuality, výskum za posledných 25 rokov neodhalil nijakú fyzickú príčinu tejto poruchy. Čitateľ, ktorého to zaujíma, si môže pozrieť solídny a zaujímavý výskum, aký urobil novozélandský vedec Neil Whitehead spolu so svojou manželkou Briar: My Genes Made Me Do It! (Moje gény ma to prinútili robiť!; http://www.mygenes.co.nz/). Inými slovami, neexistuje nijaký dôvod na to, aby sme si mysleli, že ľudia s homosexuálnymi sklonmi sú fyziologicky, anatomicky alebo neurologicky nenormálni alebo výnimoční. Našťastie! Dáva to nádej. Je skľučujúce, ak si niekto musí myslieť, že jeho organizmus, mozog a pod. ho obmedzujú, a že teda nemá nijaké východisko! Je pravdou, že v odborných periodikách sa pravidelne objavujú správy, že niektorý činiteľ by azda mohol odlišovať homosexuálov od ostatných ľudí. Avšak po dôkladnejšom overení sa ukazuje, že tieto „homosexuálne činitele“ vôbec nie sú príčinami, ale len odlišujúcimi vlastnosťami danej, konkrétne skúmanej skupiny, pričom v iných skupinách ľudí so SSA sa nevyskytujú.
Skutočnosť je taká, že dokonca aj prestížne, odborné časopisy v USA a v EÚ prisluhujú gejovskej ideológii a prispievajú k spoločenskej akceptácii homosexuality. Publikujú zvláštnu zmes výsledkov výskumu a ideológie, ktorá sa oprávnene nazýva „gejovská doktrína“. Tým zapríčiňujú, že väčšina takzvaných sľubných objavov sa považuje za „pravdepodobný“ náznak biologickej príčiny. Masmédia nečakajú na potvrdenie týchto „náznakov“, ale s neoverenou istotou vyhlasujú, že homosexualita je zapísaná v ľudských „génoch“, v „mozgu“ alebo v „hormónoch“. Zaujímavé je aj to, že ak sa po čase ukáže, že tento „sľubný“ objav je omyl, tlač o tom mlčí. Zvyčajne v tom čase už propaguje a rozoberá nového biologického „kandidáta“, takže tento stály prúd hypotéz robí dojem, že veda zhromažďuje množstvo dôkazov o genetických alebo iných biologických príčinách homosexuality.
Prečo hnutia a organizácie, ktoré sa snažia usmerňovať našu spoločnosť a kultúru (medziiným silné medzinárodné organizácie propagujúce revolučnú sexuálnu reformu a protirodinné postoje), prijali túto stratégiu? Pretože je efektívna. Zisťujeme, že ľudia sú čoraz náchylnejší uveriť, že príťažlivosť k rovnakému pohlaviu je pre niekoho normálna, v dôsledku čoho sú ochotní prijať/tolerovať spoločenské uznanie homosexuality so všetkými dôsledkami: homosexuálnymi „manželstvami“, adopciou detí atď. Je to možné vtedy, ak ľudia uveria, že homosexualita je vrodená, a nie spôsobená defektmi alebo problémami spojenými s výchovou a rozvojom osobnosti. Práve preto treba mýtus o vrodenej homosexualite predať ako vedecký fakt. V prospech tohto mýtu hovorí aj to, že sa odvoláva na pocity mnohých ľudí, ktorí si myslia, že ženskosť alebo výrazné zženštenie, ktoré charakterizuje istú skupinu homosexuálov, ako aj zjavné „mužské“ správanie niektorých lesbičiek musí mať biologickú príčinu. Odtiaľto vychádzajú pokusy oživiť staršiu teóriu, že mužská homosexualita vyplýva zo zvýšenej koncentrácie ženských hormónov v prenatálnom vývoji chlapca, v dôsledku čoho sa mu vyvinul „zženštený“ mozog. A lesbičky vraj trpia v dôsledku vysokej koncentrácie prenatálnych mužských hormónov. Napriek tomu, že tento názor nie je pravdivý, je veľmi príťažlivý, pretože ťažšie prijímame fakt, že ženskosť u chlapcov a mužov, ako aj chlapčenské alebo mužské správanie u žien sú „naučené“. Inak povedané, takéto správanie sa môže stať návykom, a to pod vplyvom spôsobu, akým rodičia (súrodenci a rovesníci) dieťa vychovávajú a správajú sa k nemu a ako ono vníma samo seba – väčšmi ako chlapca alebo ako dievča.
Názor, že SSA je biologicky podmienená prirodzená „orientácia“, je hlavným argumentom pre druhý najúčinnejší prvok gejovskej propagandy. Hovorí sa o nespravodlivosti a o popieraní „ľudských práv“ týchto osôb s „inou prirodzenosťou“. Takúto nespravodlivú diskrimináciu treba zastaviť a nespravodlivosť odstrániť. Kto chce týchto ľudí pozbaviť ich práv, býva označený za „homonepriateľa“ alebo „homofóba“, ktorý má chorobnú averziu voči homosexuálom. Čiže na jednej strane táto propaganda vyzdvihuje obraz homosexuála ako obete nespravodlivosti, a na druhej strane sa snaží morálne zastrašiť tých, ktorí váhajú prijať túto ideológiu. Argument nespravodlivosti sa osvedčil ako mimoriadne účinný pri presviedčaní mnohých kresťanov, pretože sa odvoláva na pocit spravodlivosti, lásky k blížnemu a súcit, ako aj na strach z toho, že iní ma budú považovať za neľudského, neľútostného a bigotného. Ak sa však na vec pozeráme objektívne, je to presne naopak. Ak staviame homosexualitu na roveň heterosexualite a homosexuálne zväzky zrovnoprávňujeme so skutočným manželským zväzkom, neodstraňujeme nespravodlivú diskrimináciu, ale vytvárame novú. Súcit k ľuďom, ktorí cítia príťažlivosť k svojmu pohlaviu, je falošný, pretože sa nezakladá na pravde a po krátkej úvahe môžeme zistiť, že nie je prejavom lásky k týmto ľuďom. Ba čo viac, vedie k nespravodlivosti voči ich rodičom, príbuzným, priateľom, prípadným manželkám či manželom. Takisto je príčinou veľkej nespravodlivosti voči deťom, ktoré by si homosexuáli mohli adoptovať. Je vážnym narušením dôstojnosti manželstva, ktoré je zdegradované a postavené na roveň perverzným zväzkom. Je to narušenie dôstojnosti mládeže, ktorej sa predkladá falošná ideológia a deformovaný obraz sexuality a medziľudských vzťahov. Akceptácia homosexuality ničí celú spoločnosť. Dôsledky nie sú zjavné okamžite, ale onedlho ukážu svoju ohavnú tvár.
Je pochopiteľné, že mnohí ľudia, ktorí trpia na SSA, by chceli počuť, že ich emócie sú normálne a že majú právo správať sa podľa nich. Zároveň mnohí z nich si nie sú istí, či je to správne. Uvedomujú si, že homosexuálny spôsob života nie je uspokojivý, ale nevidia iné perspektívy a nedúfajú, že raz by mohli žiť inak. Propaganda, ktorá uznáva homosexualitu za normálnu, posilňuje ich fatalistický pohľad. Je to druh súcitu, ktorý hovorí alkoholikovi, že v jeho správaní nie je nič zlé a že má právo nasýtiť svoj smäd. Ale niektorí, ktorí spočiatku prijali gejovský životný štýl, sa rozhodli hľadať zmenu. Často sa to stáva po životnej kríze alebo sklamaniach, keď pochopia, že klamali samých seba, keď pocítia nezmyselnosť svojich homosexuálnych vzťahov alebo pod vplyvom procesu náboženského obrátenia. Nepotrebujú, aby sme ich ľutovali. Potrebujú reálny súcit, čiže právo na reálny pohľad na svoje psychologické a morálne správanie, pomoc a povzbudenie, aby bojovali dobrý boj a dokázali odolať a zmeniť sa.
Vo všeobecnosti je tých, ktorí „mlčky trpia“ pre svoje homosexuálne sklony a predstavy, oveľa viac než sa všeobecne usudzuje. Títo ľudia sa nikdy nepresvedčia, že ich pocity sú prirodzené a normálne, a ak im príležitostne podľahnú a nadviažu milenecký vzťah, je to výsledok slabosti, a nie potlačenia zdravého úsudku a morálneho citu. Do tejto skupiny patrí mnoho mladých ľudí. Nechcú sa nazvať „homosexuálmi“ a často neúspešne hľadajú konštruktívnu pomoc a vedenie. Agresívne gejovské organizácie nimi pohŕdajú a správajú sa k nim presne tak, ako nechcú, aby sa iní správali k nim – popierajú ich práva. V gejovskej ideológii niet miesta na konštruktívnu podporu pre tých, ktorí túžia po zmene, ani pre rozvoj a spoločenské uznanie terapie SSA. Ba čo je ešte horšie, je snaha takéto iniciatívy právne zakázať. Gejovskí advokáti, ako aj ich politickí a spoločenskí spolupracovníci majú plné ústa „rozmanitosti“, „tolerancie“ a „ľudských práv“, ale netolerujú rozmanitosť ani práva ľudí postihnutých SSA, ktorí odmietajú gejovský spôsob života a hľadajú zmenu. Títo ľudia ohrozujú ich monopolné postavenie a svedomie niektorých z nich. Na druhej strane však dávajú dobrý príklad iným.
Ak úprimne spolucítime s mladými ľuďmi, ktorí nadobudli homosexuálne sklony, musíme ich chrániť od príliš ľahkého, iluzórneho riešenia, akým je prilepiť si nálepku „som gej“. Potrebujú vhodnú sexuálnu výchovu a osobné sprevádzanie: treba preniknúť do ich emocionálnych slabostí spojených s charakterom, ktoré podnecujú ich homosexuálne predstavy a túžby a pochopiť komplex menejcennosti vo vzťahu k vlastnej mužskosti alebo ženskosti, ktorý motivuje takéto túžby. Potrebujú motiváciu na to, aby bojovali proti svojim slabostiam (ďalší článok sa bude venovať tejto téme). Ale predovšetkým ich treba upozorniť na klamstvá gejovskej propagandy, ktorá predstavuje život geja ako romantický a plne uspokojivý. Musia vidieť zhubné následky takého spôsobu života: frustráciu, opustenosť, depresiu a krízy, ktoré by prežívali, nutnú závislosť na sexe, vysoké nebezpečenstvo zneužitia a nakazenia sa pohlavnými chorobami (o AIDS už ani netreba hovoriť). Prejavom veľkého nedostatku súcitu je neodporovať klamstvám tejto propagandy, zvlášť ak vieme, že toto jablko vyzerá príťažlivo, ale vnútri je smrteľne jedovaté. Iba mimoriadne naivní, slepí a nevzdelaní vychovávatelia, učitelia, lekári či náboženskí vodcovia môžu poradiť mladému človeku „coming out“ [prijatie svojej „orientácie“ – pozn. prekl.] a vytvorenie homosexuálneho vzťahu.
Tam, kde víťazí gejovská ideológia, skutočnú pomoc hľadajúci rodičia, príbuzní, manželskí partneri alebo priatelia mladých či dospelých homosexuálov alebo lesbičiek sú prijímaní veľmi chladno. Stretávajú sa s minimálnym pochopením, veľmi zriedka s triezvou radou alebo podporou zo strany lekárov či iných odborníkov. Títo ich skôr presviedčajú, aby prijali „orientáciu“ svojho dieťaťa (brata, sestry, priateľa, manžela, manželky) a správali sa srdečne k jeho (jej) homosexuálnym milencom (milenkám). City a práva manžela homosexuála alebo manželky lesbičky majú vraj prvenstvo pred citmi a právami ich zákonitého manželského partnera.
Rodičom detí, u ktorých sa v znepokojujúcej miere prejavuje správanie a záujmy charakteristické pre opačné pohlavie (napr. otázka obliekania alebo nutkavá túžba chlapca byť dievčatkom a naopak), čo v skutočnosti signalizuje tzv. poruchu sexuálnej identity, sa odporúča, aby konali podľa želania dieťaťa, pretože ono má právo rozvíjať svoju vlastnú, údajne prirodzenú „sexuálnu identitu“. V takomto prípade je vysoko pravdepodobné, že také dieťa neskôr nadobudne vážnu sexuálnu poruchu.
Matka homosexuála môže byť niekedy hrdá na to, že jej syn je „výnimočný“, a začína hrať jeho hru. V prípade, že jej syn je SSA, matka sa k jeho milencom správa tak, akoby to boli jej nevesty. Ale každý, kto ju lepšie pozná, si všimne, že klame samu seba a hrá neprirodzenú rolu. Avšak pre väčšinu matiek a otcov, ktorých syn či dcéra sa vyhlasujú za geja alebo lesbičku, je správanie ich detí príčinou trvalého smútku a bolesti. Rovnako je to aj v prípade súrodencov alebo priateľov takého človeka, ako aj v prípade manžela alebo manželky (ak zostanú v manželskom zväzku), prípadne detí geja alebo lesbičky. Táto bolesť a smútok rastú, ak sú príbuzní a priatelia svedkami jeho (jej) postupnej emocionálnej, morálnej, ba aj fyzickej degradácie.
Zvlášť bolestné je postavenie detí, ktorých rodičia vedú gejovský spôsob života, alebo detí, ktoré si homosexuálne páry adoptovali v krajinách, kde je to dovolené. Je to nová skupina opustených detí, ktoré vytvorila progejovská propaganda vo svojom falošnom súcite, ktorý hlása, že takéto páry by boli diskriminované, keby nemali rodičovské práva. Údelom takýchto detí je osud sirôt z dávnych dôb: túžia po normálnych rodičoch a po ich normálnej láske, pociťujú hanbu, cítia sa horší a ponížení a predovšetkým opustení. Nenachádzajú porozumenie doma, u učiteľov, odborníkov a ich osvietené okolie ich núti prijať a považovať situáciu, v ktorej sa ocitli, za „normálnu“. Dawn Stefanowiczová, dcéra aktívneho geja z Kanady, vo svojej vynikajúcej autobiografii dáva nahliadnuť do utrpenia takýchto detí a opisuje ťažkosti, aké neskôr prežívajú pri hľadaní emocionálnej rovnováhy, pri prijatí svojich rodičov a svojej minulosti (Out From Under: The Impact of Homosexual Parenting. Enumclaw WA: Annotation Press 2007; www.dawnstefanowicz.com).
V mene monopolného postavenia gejovskej ideológie sa v mnohých západných štátoch nevedomej spoločnosti vnucujú falošné názory. Na druhej strane sa pravda o homosexualite a o živote praktizujúcich gejov pred ľuďmi systematicky umlčiava a zatajuje. Mlčí sa o neoddeliteľnej súvislosti medzi gejovským životným štýlom a nekontrolovanou sexuálnou slobodou, depresiou, samovraždami a neurotickou emocionalitou. Medzi praktizujúcimi gejmi a lesbičkami sú takisto veľmi rozšírené pohlavné choroby, alkoholizmus, drogová závislosť, nestály a konfliktný charakter a krátkodobé vzťahy (predovšetkým v prípade mužských párov). Vo všeobecnosti sa odmietajú – a ak to nestačí, tak aj zosmiešňujú a odmietajú ako nevedecké, zastarané a neľudské – psychologické aspekty homosexuality aj jej terapia. Našťastie, moderný psychologický výskum homosexuality a jej koreňov v detstve a v mladosti sa zakladá na veľmi dobre overených vedeckých dôkazoch. Odtiaľto pramení agresívne rozhorčenie gejov a odmietanie možnosti zmeniť sa a prekonať SSA. Tvrdia, že gejovská „prirodzenosť“ je nemeniteľná a že akékoľvek úsilie zmeniť ju by malo byť zakázané ako porušovanie ľudských práv. Našťastie, aj tieto názory sú nepravdivé.
V nasledujúcich dvoch článkoch sa budeme venovať otázke, čo je homosexualita, a zamyslíme sa nad tým, ako ju možno prekonať a ako jej predchádzať.
