Autor: Jan Bilewicz,
"Milujte sa!" 26/2012 → Večný život
Jeden diel hovoril o príbehu, ktorý sa stal v zámožnej škótskej rodine. Počas vojny majiteľ domu narukoval a poslali ho na francúzsky front. O nejaký čas nato si služobníctvo raz popoludní všim-lo, že domáci pán sa prechádza v parku pri dome. Pod vplyvom tejto radostnej správy sa začali pripravovať na privítanie svojho pána, ktorý však akosi dlho neprichádzal. Uplynuli hodiny, nastala noc... O niekoľko dní prišiel telegram, ktorý rodinu informoval, že muž zahynul na francúzskom fronte. Stalo sa to v deň, keď ho služobníctvo videlo v blízkosti jeho škótskeho sídla.
Život po smrti
Samozrejme, že Kristov učeník neformuje svoj svetonázor a následne aj svoj životný štýl podľa senzácií uverejnených v médiách. Buduje ich na Božom slove, ktoré učí a vysvetľuje Kristova Cirkev. Len tieto slová nás neuvedú do omylu. Ale spomenutý dokumentárny seriál je pozoruhodný tým, že jeho obsah sa v hrubších črtách zhoduje s biblickým posolstvom. Evanjelia hovoria o prípade zjavenia zosnulých. Stalo sa to pri Ježišovom premenení. Pred očami troch svedkov, apoštolov Petra, Jakuba a Jána, sa zjavili Mojžiš a prorok Eliáš a o niečom sa s Ježišom rozprávali (Matúša17, 1 – 4). Mojžiš zomrel približne 1250 rokov pred touto udalosťou a Eliáš opustil tento svet 850 rokov pred Ježišovým premenením.
Takže sa môže stať, že zosnulí sa zjavia. Stalo sa to a stáva sa to aj naďalej. Túto skutočnosť potvrdzujú dokonca aj životopisy mnohých svätých. Svätá Faustína si do Denníčka napísala: „Keď zomrela sestra Dominika, v noci okolo jednej hodiny, prišla ku mne a dala mi poznať, že zomrela. Vrúcne som sa za ňu pomodlila. Ráno, keď mi sestry povedali, že už nežije, odpovedala som, že viem, lebo bola u mňa“ (1382). A na inom mieste: „Raz v noci prišla ku mne nejaká dušička a búchala na skrinku. Takto ma budila a prosila o modlitbu. Chcela som sa opýtať, kto to je, ale umŕtvila som svoju zvedavosť a to malé umŕtvenie som spojila s modlitbou a obetovala za ňu“ (516).
Existuje veľa opisov podobných situá-cií. Ateisti hovoria, že „nikto sa odtiaľ nevrátil“ a že „všetko sa končí na cintoríne“. Opak je však pravdou. Vrátili sa mnohí a svedkovia týchto ich návratov prehlbujú našu vieru v pravdu, ktorú zjavil Boh, že ľudský život sa nekončí vo chvíli smrti, ale sa mení. Naši „zosnulí“, ako o nich hovoríme, v skutočnosti žijú. Skončila sa jedna etapa ich existencie a začala sa druhá. Telesný život zastavila choroba, nehoda alebo staroba. Zomrelo telo, ale človek nie je len viditeľné a smrteľné telo. Žije v ňom neviditeľná a nesmrteľná duša. Neviditeľná a nesmrteľná rovnako ako Boh, na ktorého podobu sme boli stvorení.
V dobe, keď mnohí odchádzajú alebo emigrujú do zahraničia, si môžeme smrť predstaviť ako presun za akúsi hranicu – nielen do inej krajiny, ale do iného sveta.
Zakázané kontakty
Niektorí sa pokúšajú nadviazať kontakt s tými, ktorí žijú v záhrobí. Boh rozhodne a jednoznačne zakazuje vyvolávanie duchov, čiže praktiky, ktoré sa nazývajú špiritizmus: „Nech niet medzi vami nikoho, kto by sa radil duchov alebo veštcov, alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu. Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi“ (Deuteronómium 18, 10 – 12); „Ak niektorý muž alebo žena bude mať v sebe schopnosť vyvolávať duchov alebo schopnosť vykladačstva, musia umrieť. Ukameňujú ich a ich krv bude na nich“ (Levitikus 20, 27).
Boh zakazuje; a robí to vždy pre dobro človeka, ale, žiaľ, človek vo svojej pýche by stále chcel prekračovať všetky zábrany, vrátane tých, ktoré nás oddeľujú od života na druhom svete.
Spoločenstvo svätých
To však neznamená, že nemáme nijaký prístup k záhrobiu. Máme – a je to úplne bezpečný prístup, pri ktorom však človek musí zachovať všetky Božie podmienky a nekonať podľa svojej ľubovôle.
Dogma o „spoločenstve svätých“ vyjadruje pravdu, že existujú vzťahy medzi nami – ktorí žijeme na zemi ako „putujúca Cirkev“, kráčajúca smerom k večnosti, alebo inak povedané: „bojujúca Cirkev“ (proti zlu, hriechu a diablovi) – a „oslávenou Cirkvou“, ktorú tvoria svätí v nebi. Takisto existujú vzťahy medzi nami a „trpiacou Cirkvou“, ktorú tvoria tí, čo po telesnej smrti znášajú v očistci trest za svoje hriechy. Katechizmus Katolíckej cirkvi učí: „Spojenie putujúcich s bratmi, čo zosnuli v Kristovom pokoji, sa vôbec neprerušuje, ba podľa stálej viery Cirkvi výmenou duchovných dobier sa posilňuje“ (955).
V čom spočíva táto vzájomná výmena duchovných dobier? Môžeme napríklad prosiť svätých o milosti, ktoré potrebujeme, a oni, keďže už žijú v bezprostrednej Božej blízkosti, sa za nás prihovárajú u Boha. Keď zomieral svätý Dominik, povedal svojim bratom: „Neplačte, budem vám užitočnejší po smrti a budem vám pomáhať účinnejšie ako v tomto živote.“ Pre blahorečenie – okrem prípadu blahorečenia mučeníka – je potrebný dôkladne preskúmaný zázrak, ktorý sa udial na príhovor daného Božieho služobníka. Ako vieme, na príhovor Jána Pavla II. bola vedecky nevysvetliteľným spôsobom uzdravená francúzska rehoľná sestra. (Na okraj: Čo si o týchto zázrakoch myslia ateisti, ktorí veria, že „všetko sa končí na cintoríne“?)
Takisto existuje puto medzi nami, ktorí ešte žijeme na zemi, a tými, čo už odišli a žijú v očistci. Kto to sú? „Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti. Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom“ (KKC 1030 – 1031). Vzťah medzi nami a dušami v očistci spočíva v tom, že my môžeme prispieť k zmierneniu a skráteniu ich utrpenia, a zasa ony sa svojimi modlitbami môžu prihovárať za nás. Duše, ktoré sa očisťujú v očistci, nemôžu pomôcť samy sebe, pretože čas získavania zásluh sa pre ne už skončil. Zato môžu pomôcť nám. Určite to robia zvlášť vo vzťahu k tým, ktorí im pomohli v ich utrpení.
Očistec
Predstavme si nasledujúcu situáciu: niekto z našej rodiny sa šmykol na klzkej ceste a spadol. Teraz leží ubolený v nemocnici a nohu má v sadre. Je úplne odkázaný na iných. Utrpenie našich blízkych sa dotýka aj nás a trápi nás. V opísanej situácii by sme urobili všetko, nešetriac čas, námahu ani výdavky, aby sme aspoň trochu pomohli chorému. Bdeli by sme pri jeho lôžku, prinášali by sme mu domáci obed, kupovali by sme mu najlepšie lieky, snažili by sme sa preňho vybaviť dodatočné lekárske vyšetrenie, zdravotnícku starostlivosť a pod. Tí, ktorí milujú, sú často veľmi tvoriví a nápadití, keď chcú pomôcť svojim blízkym. Niekedy však vidíme opačnú situáciu: trpiacich, ktorých všetci opustili.
Očistec by sme mohli prirovnať k nemocnici. Ale s tým rozdielom, že utrpenie v očistci, ako hovoria svätí, je oveľa bolestnejšie: „Pomáhajte týmto bezmocným dušiam, ktorých utrpenie je neporovnateľne väčšie než všetko, čo by sme mohli vytrpieť v tomto živote“ (svätý Augustín); „najmenší trest, aký nás čaká po smrti v očistci, je oveľa väčší než všetko, čo by sme si dokázali predstaviť na tejto zemi“ (svätý Anzelm). A čo je horšie, v tejto očistcovej nemocnici treba byť niekedy veľmi dlho. Vynikajúci teológ svätý Róbert Bellarmín napísal: „Je isté, že utrpenie v očistci môže trvať desať, ba aj dvadsať rokov, a ja sa osmeľujem tvrdiť, že aj sto, ba aj tisíc rokov.“ Podobnú intuíciu mali aj iní svätci.
Ale na mnohých z tých, ktorí takto dlho a bolestne trpia, ich blízki úplne zabudli. Mohli by im priniesť úľavu, ba dokonca ich aj celkom vyslobodiť z utrpenia, ale nerobia to. Plakali na pohrebe, plakali aj potom, ale pritom im nenapadlo, že samotný plač nijako nepomôže tým, ktorých oplakávajú. Je to trochu podobné, ako keby sme bedákali nad tým, kto si zlomil nohu, ale nič by sme preňho neurobili. Uspokojili by sme sa len so svojím smútkom.
Po smrti človeka sa často rodí otázka: Kde sa teraz nachádza? Je už v nebi? Musí znášať utrpenie za svoje hriechy? Alebo je azda zatratený a je v pekle? „Tento človek bol taký dobrý, nikomu nič zlé neurobil, určite je v nebi,“ počujeme občas. Nikoho nesvätorečme sami od seba a neoslobodzujme sa takto od povinnosti modliť sa za zosnulého. Pretože čo ak sa mýlime? Dokonca aj vtedy, ak je niekto skutočne v nebi a nepotrebuje našu pomoc, ovocie našich modlitieb sa nestratí, ale prechádza na niekoho iného. A naopak: takisto nikoho rýchlo nezavrhujme, nezávisle od toho, aký bol jeho život. Nesúdi totiž človek. Len Boh úplne pozná srdce človeka a iba on vie, aké boli posledné minúty a sekundy jeho pozemského života, ktoré rozhodujú o jeho večnom údele.
Svätá omša – najväčšia pomoc
Pretože utrpenie v očistci je veľké, existuje len málo milosrdnejších skutkov ako pomoc dušiam v očistci. Máme na to silné prostriedky. Najväčšou pomocou pre duše je svätá omša, najsvätejšia obeta Ježiša Krista, ktorý zomrel na kríži, aby zadosťučinil za naše hriechy.
Pri niektorých pohreboch sa už objavuje pekný zvyk, že príbuzní namiesto pohrebného venca darujú zosnulému svätú omšu na jeho úmysel. Musíme konať efektívne, a nie len pre efekt. Krásny veniec alebo estetická kytica vyzerá na rakve pekne, ale je to len príjemný vnem pre oči, ktorý však skončí, keď kvety zvädnú. Zato svätá omša má maximálny nadprirodzený účinok.
Mnohí dávajú slúžiť sväté omše za svojich zosnulých pri príležitosti rôznych výročí: smrti, narodenia, menín... Počujeme úmysly, ktoré znejú: „Pri príležitosti 20., 30., ba aj 50. výročia smrti.“ Veľmi pekne to svedčí o láske k tým, ktorí odišli. „Láska nikdy nezanikne,“ napísal svätý Pavol.
Mnohí milujú nielen svojich blízkych zosnulých, ale duše v očistci vo všeobecnosti. Podobne ako lekár alebo zdravotná sestra majú radi svojich pacientov, či ako Samaritán z Ježišovho podobenstva pomohol neznámemu človeku, ktorý ležal pri ceste. Títo ľudia pomáhajú dušiam v očistci rôznymi spôsobmi a vnímajú to ako svoje životné poslanie. Okrem iného dávajú slúžiť sväté omše a na tento účel vyhradzujú desatinu (tzv. desiatok) zo svojho neraz veľmi skromného zárobku.
Na tomto mieste si treba pripomenúť nasledujúce Ježišove slová: „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov“ (Lk 16, 9). Táto veta sa veľmi hodí k vyššie uvedenému kontextu. Niekto si získava priateľov tak, že dáva slúžiť sväté omše na úmysel duší v očistci, a takto ich oslobodzuje z ich utrpenia. Ako by potom mohli zabudnúť na svojho dobrodinca?! Nikto na zemi nedokáže byť taký vďačný ako duše, ktoré sa očisťujú v očistci, pretože tam duša vidí a cíti mimoriadne citlivo. Priatelia teraz i vo večnosti! Svätý Ján Mária Vianney povedal: „Už teraz si treba získavať priateľov tam (v nebi), aby sme sa s nimi mohli stretnúť po smrti, a nebudeme sa báť, že tam nikoho nepoznáme.“
Jedni pomáhajú, ako môžu, dokonca aj neznámym, a iní sa nestarajú ani len o svojich blízkych. Napríklad príbuzní zdedia po zosnulom majetok, niekedy dosť veľký, ale nedajú zaňho odslúžiť ani jedinú svätú omšu. Pritom by si to vyžadovala už len obyčajná vďačnosť. Vidíme tu lakomstvo, nevieru, nelásku a možno všetko dokopy. Raz znovu uvidíme našich zosnulých. Veď oni predsa žijú! V budúcnosti, ako hovorí Sväté písmo, „sa pripojíme k našim predkom“. Aké bude toto stretnutie? Radostné, ak sme pre nich urobili všetko, čo sme mohli, alebo zahanbujúce, ak sme veľa zanedbali...
Modlitba a dobré skutky
Osobná modlitba je od najdávnejších čias najrozšírenejším spôsobom pomáhania dušiam. Už v Starom zákone nachádzame príklady modlitby za zosnulých (Druhá kniha Machabejcov 12, 42). Mystici vravia, že mimoriadne účinná je modlitba ruženca. Treba doceniť a zachovať zvyk, rozšírený zvlášť na vidieku, bdieť a modliť sa ruženec pri rakve zosnulého. Príbuzní, známi a susedia prichádzajú, navzájom sa striedajú, a takto modlitba zaznieva nepretržite vo dne i v noci.
Nielen modlitba, ale všetky dobré skutky, ktoré konáme na úmysel duší v očistci, im pomáhajú. Svätá Brigita napísala: „Rôzne bývajú hriechy na svete a takisto rôzne sú aj očistcové muky. Tak ako sa hladný teší z pokrmu a smädný z nápoja, ako sa chorý teší z lôžka, tak sa duše tešia a čerpajú z ovocia dobrých skutkov, ktoré konáme na ich úmysel na zemi.“ Tí, ktorí milujú, veľmi tvorivo pomáhajú svojim blízkym zosnulým. Vedia, že Bohu treba zadosťučiniť za hriechy alebo za zanedbanie dobra. Napríklad ak bol niekto počas života alkoholik, vhodným zadosťučinením za jeho hriech by bola abstinencia. Preto sa syn takého človeka zaväzuje k abstinencii v Pôstnom období, alebo na obdobie jedného roka, alebo na celý život. Niekto iný zas nechodil na svätú omšu. Jeho dcéra teraz chodí do kostola nielen v nedeľu, ale aj v niektorý deň v týždni s úmyslom zadosťučiniť za otcov hriech. Alebo niekto bol skúpy a nikdy nič nedal na Cirkev ani na iné dobré ciele. Jeho deti vynahrádzajú toto zanedbanie tým, že dávajú štedré almužny. A podobne.
Nie je nutné až tak konkrétne vynahrádzať za hriechy zosnulého. Každý dobrý skutok, vykonaný na úmysel zosnulého, mu pomôže. Nemusia to byť len skutky telesného, ale aj duchovného milosrdenstva: potešovať, poúčať, napomínať a odpúšťať. Môžeme ich obetovať Bohu prostredníctvom tejto alebo inej, podobnej modlitby: „Všetky dobré skutky, vedomé alebo nevedomé, ktoré sa mi podarí vykonať s pomocou Božej milosti v tomto týždni (mesiaci), chcem obetovať milosrdnému Bohu skrze ruky Panny Márie ako zadosťučinenie za hriechy môjho zosnulého otca (manžela, brata, starého otca a pod.)“ Ďalší týždeň alebo mesiac ich môžeme obetovať zas za niekoho iného a takto zahrnúť do svojej spásonosnej činnosti čoraz väčší počet duší.
Podobne môžeme obetovať Bohu aj svoje vlastné utrpenie, malé aj veľké, telesné alebo duchovné, dobrovoľné (napr. pôst) alebo nedobrovoľné: „Všetky svoje kríže, protivenstvá, nepohodlie, dobrovoľné umŕtvenie v tomto týždni (mesiaci) spájam s Kristovým utrpením, ktoré sa sprítomňuje pri svätej omši, a skrze ruky Panny Márie ich obetujem milosrdnému Bohu za hriechy ..... (menovať zosnulého).“
Odpustky
Existuje ešte jeden veľmi účinný spôsob, ako môžeme pomôcť dušiam v očistci – získavanie odpustkov. Odpustky sú veľkým darom Božieho milosrdenstva. Žiaľ, je to zakopaný alebo aspoň nedostatočne využívaný poklad. V minulosti bolo získavanie odpustkov oveľa náročnejšie. Dnes môžeme každý deň, bez väčšej námahy, získať čiastočné odpustky alebo úplné odpustky. Odpustkom dosiahneme čiastočné alebo úplné zadosťučinenie za hriechy nejakej duše. Cirkev udeľuje takéto zadosťučinenie z pokladnice zásluh Spasiteľa a svätých. Robí to na základe „moci kľúčov“, ktorú dostala od Krista: „Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Matúša 18, 18). Ježiš Kristus povedal svätej Faustíne: „Všetky tieto duše [v očistci] veľmi milujem, splácajú mi moju spravodlivosť. Je v tvojej moci priniesť im úľavu. Zober z pokladnice mojej Cirkvi všetky odpustky a obetuj ich za ne... Ó, keby si poznala ich utrpenie, neprestajne by si obetovala za ne duchovnú almužnu a splácala ich dlhy mojej spravodlivosti“ (Denníček 1226).
Téma o odpustkoch a ich získavaní by si vyžadovala osobitný článok. Uvádzame len niekoľko najzákladnejších a zároveň praktických informácií. Na získanie plnomocných odpustkov treba vykonať jednu z Cirkvou určených nábožných praktík a splniť niekoľko ďalších podmienok. Týmito praktikami sú: polhodinu čítať Sväté písmo a rozjímať o ľubovoľne zvolenom úryvku, alebo vykonať si polhodinovú poklonu Najsvätejšej sviatosti, alebo pomodliť sa jednu časť (čiže päť desiatkov) ruženca v kostole (individuálne alebo spolu s niekým) alebo mimo kostola (spolu s niekým), alebo pomodliť sa krížovú cestu.
Okrem toho v ten deň, keď sa snažíme získať plnomocné odpustky, musíme dôstojne prijať Eucharistiu (ak nie sme v stave posväcujúcej milosti, je potrebné predtým sa vyspovedať) a pomodliť sa ľubovoľnú modlitbu, napr. Otčenáš a Zdravas', na úmysel Svätého Otca (pričom nemusíme konkrétne poznať daný úmysel Svätého Otca).
Poslednou podmienkou potrebnou na získanie plnomocných odpustkov je odpútanosť od akéhokoľvek hriechu. Žiaľ, veľmi často sme pripútaní k rôznym hriechom: ku klebetám a ohováraniu, k strácaniu času pred televízorom alebo pri počítači, k rýchlemu odsudzovaniu blížnych, k rozhadzovaniu peňazí na hlúposti a pod. Ale aj keby sme boli pripútaní k nejakému hriechu, je dobré snažiť sa získať plnomocné odpustky a nečakať, až kým sa úplne oslobodíme od svojej závislosti. Možno nezískame úplné odpustky, ale zato môžeme získať čiastočné. Veď ak by mi niekto chcel zaplatiť 1000 eur za drobnú prácu, a nakoniec by mi dal 800, pretože som nesplnil dôkladne všetky podmienky zmluvy, je to stále veľmi dobré a je sa z čoho tešiť a za čo ďakovať.
A teraz konkrétny návrh. Ako každý týždeň pôjdeme v nedeľu do kostola. Vzbudzujme si pritom úmysel: „Chcel(a) by som získať plnomocné odpustky a obetovať ich za .....“ Treba prijať Eucharistiu a neskôr si doma polhodinu čítať z Písma a rozjímať o nejakom úryvku. V nedeľu, v Pánov deň, sa to veľmi hodí. Alebo inak: najskôr si prečítajme čítania z dňa a rozjímajme o ňom, potom prijmime Eucharistiu a nakoniec sa pomodlime Otčenáš a Zdravas' na úmysel Svätého Otca. Ešte jednoduchšie by bolo prísť do kostola o pol hodiny skôr, pomodliť sa spolu s farským spoločenstvom ruženec a modlitby na úmysel Svätého Otca a počas svätej omše prijať Eucharistiu. A takto to robiť vždy, keď ideme do kostola, a nikdy nepremárniť príležitosť vykonať veľký dobrý skutok.
Viditeľný svet, ktorý je okolo nás a ktorý poznávame pomocou svojich zmyslov, nie je jediný svet, aký existuje. Sú ešte iné, neviditeľné svety. Smrť je chvíľou prechodu do jedného z nich. Tí, ktorí od nás odišli, ako vravíme „zomreli“, v skutočnosti žijú. Mnohí z nich vo svete zvanom očistec. K nám prenikajú len záblesky z tamtej reality. Boh niekedy dovolí vybraným obyvateľom zeme nahliadnuť do tamtoho sveta. Takými vyvolenými boli medzi inými svätá Katarína Janovská, svätá Margita Alacoque a svätá Faustína. Pre väčšinu však tamten svet zostáva tajomný, pretože je neviditeľný. Svätý Pavol nás povzbudzuje, aby sme nehľadeli „na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné“ (Druhý list Korinťanom 4, 18). Áno! Konajme tak, aby sme dokázali vnímať ľudí, ktorí nás prosia o pomoc a potrebujú ju viac než ktokoľvek iný na zemi.
