Autor: Mirosław Rucki,
"Milujte sa!" 26/2012 → Veda a viera
„Napriek tomu, že som biológ, musím uznať, že neviem, ako vznikol život... Možnosť, že existuje Stvoriteľ, Boh, je pre mňa uspokojivým riešením.“ Tieto slová povedal Werner Aber, genetik a mikrobiológ, nositeľ Nobelovej ceny za medicínu.
Ďalší nositeľ Nobelovej ceny, Francis Harry Compton Crick, biochemik a genetik, sa vyjadril: „Úprimný človek, ktorý by obsiahol všetko dnes dostupné poznanie, by mohol povedať len toľko, že pôvod života sa v tejto chvíli javí ako zázrak, pretože existuje veľmi veľa podmienok, ktoré treba splniť na to, aby život mohol vzniknúť.“ Tento vedec sa mnohými spôsobmi, vynechávajúc Boží stvoriteľský zásah, pokúšal vysvetliť počiatok existencie života, avšak na konci svojho úsilia musel uznať: „Vždy, keď píšem referát o pôvode života, si vravím, že už nikdy nenapíšem ďalší, pretože v tom všetkom je príliš veľa špekulatívnych dohadov a príliš málo faktov.“
Ľudská pýcha je však veľká a vedie človeka k absurdnému presvedčeniu, že Stvoriteľ neexistuje. Len takto sa dajú vysvetliť iracionálne pokusy pochopiť svet, ktorý nás obklopuje, bez toho, aby sme uznali zjavné dôkazy o Božej moci a pôsobení. Vážim si vedecké tituly prof. Richarda Dawkinsa, ale jeho snahu nahradiť Stvoriteľa nejakou slepou náhodou nemôžem pokladať za vedeckú. Dawkins vo svojej knihe Slepý hodinár (The Blind Watchmaker: Why the Evidence of Evolution Reveals a Universe without Design) tvrdí, že jadro každej rastlinnej, zvieracej aj ľudskej bunky obsahuje viac informácií než tridsaťdielna Encyklopedia Britannica, ale snaží sa dokázať, že túto informáciu nevymyslel a nezakódoval inteligentný Stvoriteľ. Prof. Dawkins používa slávne prirovnanie Boha k hodinárovi a nazdáva sa, že neosobná a nerozumná náhodná evolúcia je akýsi slepý hodinár, ktorý vytvára komplikované, priam zázračné mechanizmy – živé organizmy.
Takéto argumenty urážajú ľudskú logiku a myslenie. Na ilustráciu použijeme príklad malého chrobáka, ktorého obranný mechanizmus nemohol v nijakom prípade vzniknúť náhodne ako dôsledok slepých mutácií a vývojových zmien. Ide o chrobáka strelčeka (Stenaptinus insignis) z čeľade Carabidae, ktorý zasiahne útočníka prúdom horúcej tekutiny obsahujúcej jedovaté látky. Každý, kto sa venoval chémii a robil doma pokusy s agresívnymi roztokmi, výbušninami alebo ľahko zápalnými látkami, veľmi dobre vie, že nie je ľahké vyhnúť sa popáleniu, prípadnému výbuchu alebo samovznieteniu danej látky. Zato tento malý chrobák vytvára vo svojom tele výbušné látky a chemickú zbraň, ktorú dokáže účinne použiť proti útočníkovi.
Súčasná veda vie veľmi veľa o chemických obranných mechanizmoch chrobákov: preskúmali sa obranné výlučky takmer tisíca druhov chrobákov, patriacich do približne 400 rodov. Vedci už poznajú zloženie a vlastnosti roztokov, ktoré sa tvoria v organizmoch chrobákov z tridsiatich rôznych čeľadí. Napríklad najprimitívnejšieho strelčeka (Metrius contractus z čeľade Carabidae latreille) preskúmal a opísal kolektív amerických vedcov, ktorý viedol profesor Thomas Eisner (napr. v časopise The Journal of Experimental Biology 203 (2000), str 1265 – 1275).
Žľazy tohto chrobáka vytvárajú 27 chemických zložiek. Za normálnych okolností sa tieto zložky nachádzajú v špeciálnych, oddelených vačkoch a až vo chvíli ohrozenia sa vstrekujú do špe-ciálnej komory. Jeden vačok obsahuje hydrochinóny a peroxid vodíka a druhý rôzne enzýmy. Keď sa v spaľovacej komore tieto zložky spoja, z peroxidu vodíka sa okamžite uvoľní kyslík a oxidáciou hydrochinónu vznikne benzochinón (ktorý chrobák vystreľuje ako chemickú zbraň). Zvyšok kyslíka spôsobí zapálenie samozápalných látok prítomných v zlúčenine, v dôsledku čoho sa prudko zvýši teplota a tlak v spaľovacej komore a dôjde k vystreleniu horúcej (do 100°C) dráždivej látky, ktorá má zneškodniť nepriateľa.
Samozrejme, že tento obranný systém by nebol účinný, keby chrobák nemal aparát, pomocou ktorého určí polohu nepriateľa, ako aj orgány, ktoré jedovatú látku namieria a vystrelia správnym smerom. Chrobák dokáže veľmi presne určiť polohu útočníka a zasiahnuť ho takmer na každom mieste tela tak, že otvor, ktorým vystreľuje, namieri správnym smerom. Dokonca aj v prípade, keby sa útočník nachádzal na chrbte chrobáka, tento pomocou špeciálnych štítov dokáže mechanicky presmerovať horúci prúd jedovatej látky na správne miesto.
Takže nie je ľahké uveriť v postupnú evolúciu obyčajného chrobáka. Máme do činenia s tisíckami druhov, ktoré majú dokonale vyformovaný funkčný systém, pomocou ktorého okamžite pripravia z hotových zložiek výbušnú látku a túto zmes jedovatých tekutín vystrelia správnym smerom. Zato nemáme ani jeden prechodný druh, z ktorého by sa chrobák mohol vyvinúť. Vidno to na obrázku zo spomenutej publikácie T. Eisnera a iných autorov: neexistuje ani jediný druh, ktorý by tvoril medzičlánok medzi existujúcimi druhmi, a štyri hypotetické línie fylogenézy (vývojové línie) nemajú nijaký styčný bod. Jednoducho nevieme, ako sa v evolučnom procese mohli tieto navzájom spolupracujúce systémy vyvinúť z niečo iného. Totiž akúkoľvek chybu pri príprave dráždivých výbušných látok by úbohý chrobák musel zaplatiť vlastným životom, takže by svojim potomkom nemohol odovzdať informáciu, zapísanú v génoch, o chybách, akých sa treba vyvarovať.
V snahe vysvetliť evolúciu chrobáka napísali S. Osawa a Z. H. Su 200-stranovú knihu Molecular Phylogeny & Evolution of Carabid Ground Beetles (Springer Verlag 2004). Analyzovali mitochondriál--nu DNA vyše dvoch tisícov jedincov z 350 druhov. Autori zistili, že tieto chrobáky „sa objavili“ náhle, pretože nedokázali nájsť nijakého evolučného predka týchto živočíchov. Ale nechceli uznať existenciu Stvoriteľa, jeho moc a múdrosť, a preto využili pojmy „prerušená evolúcia“ a „súčasná morfologická evolúcia“. Žiaľ, tento útek nedáva odpoveď na otázku z čoho a ako vznikli samy od seba dômyselné mechanizmy, ktoré sú v prípade omylu veľmi nebezpečné aj pre samotného chrobáka. Je zjavné, že „slepý hodinár“ by nedokázal poskladať takého chrobáka, pretože by to musel urobiť veľmi presne, okamžite a hneď na prvý pokus...
Britský profesor Andrew McIntosh, vynikajúci odborník na aerodynamiku, ktorý sa venuje výskumu termodynamických systémov v živých organizmoch, napísal: „Pokročilé miniatúrne spaľovacie komory, mechanizmy kontrolujúce tlak, vnútorný systém rýchleho prepínania záklopiek a presnosť mierenia – toto všetko vedie k záveru, že máme do činenia s jedným z najlepších zariadení na kontrolované spaľovanie, aké existujú vo svete okolo nás! Táto komplikovaná, nezjednodušiteľná zložitosť vo svete živých bytostí, ktorá jednoznačne poukazuje na veľký Rozum, ktorý vytvoril toto ako aj celý vesmír, by nás však nemala prekvapovať“ (McIntosh, A.C.: Burning, Frizzling or Fizzling?Mathematics Today, 38(2), 2002, str. 40 – 45).
Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku Dennis Gabor priznáva: „Jednoducho nedokážem uveriť, že všetko sa vyvinulo vďaka náhodným mutáciám.“ Nemôžeme s ním nesúhlasiť, a to tiež preto, lebo aj maličký chrobák svedčí o Stvoriteľovej moci a pred múdrymi vedcami hlasno kričí na Božiu slávu: „Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem“ (Žalmy 139, 14).
Kniha múdrosti hovorí: „A keď už ich moc a pôsobivosť budila v nich úžas, mali poznať, o koľko mocnejší je ich Tvorca. Lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ“ (Múdrosť 13, 4 – 5). Svätý Pavol upozorňuje: „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky. Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi“ (Rímskym 1, 20 – 22).
Nebuďme teda hlúpi, ale oslavujme Stvoriteľa pri pohľade na tohto malého, ale výrečného svedka Božej múdrosti a moci. Modlime sa aj za vedcov zasiahnutých duchovnou slepotou, aby dokázali vidieť Boží prst vo svete, ktorý nás obklopuje, pretože Pán práve im adresuje svoje slová: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ,Vidíme.‘ A tak váš hriech ostáva“ (Jána 9, 41).
