Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
"Milujte sa!" 25/2011 → Veda a viera
Blahoslavený Ján Pavol II. v encyklike Fides et ratio (Viera a rozum), ako aj vo svojich katechézach odhaľuje falošnú propagandu, ktorá sa snaží spoločnosť presvedčiť, že kresťanská viera v Boha je nezlučiteľná s vedeckým výskumom a rozumom a že ateizmus je prejavom pokroku. Táto propaganda nazýva veriacich fanatikmi a poverčivými tmármi.
Obrátenie duchovného vodcu svetového ateizmu
Deviateho decembra 2004 uverejnila spravodajská agentúra Associated Press šokujúcu správu. Najznámejší ateista na svete, filozof prof. Antony Flew, ktorý bol od roku 1950 symbolom a duchovným vodcom svetového ateizmu, uveril v existenciu Boha. A. Flew verejne vyznal svoju vieru v Boha a zdôraznil, že je to istota, ktorá vyplýva z najnovších vedeckých objavov z oblasti biológie, chémie a fyziky. Vo svojej knihe There is God A. Flew píše: „Teraz verím v existenciu Boha,“ a uznal, že spoznanie pravdy o existencii Boha je korunovaním jeho dlhej intelektuálnej cesty, na ktorej sa spoliehal iba na vedecké fakty a na svoj rozum.
V kontexte tohto obrátenia sa môžeme presvedčiť, aké aktuálne sú texty Svätého písma, ktoré tvrdí, že každý človek môže pomocou svojho rozumu pozorovaním okolitého sveta zistiť, že Boh Stvoriteľ existuje. V Knihe Múdrosti sa dočítame: „Hlúpi boli totiž všetci ľudia od rodu, ktorým chybovala znalosť Boha, ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je, a čo nepoznali tvorcu pri pohľade na diela... Lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ“ (13, 1. 5). A svätý Pavol dodáva: „Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky“ (Rim 1, 19 – 20). Kto? Tí, „ktorí neprávosťou prekážajú pravde“ (Rímskym 1, 18). Hriechy natoľko zatemňujú rozum, zotročujú srdce a ničia schopnosť správne uvažovať, že človek nie je schopný prijať pravdu o existencii Boha. Svätý Pavol tvrdí, že hriechmi „stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi“ (Rímskym 1, 21 – 22). Blahoslavený Ján Pavol II. vysvetľuje: „V Biblii je v tomto bláznovstve skrytá hrozba pre život. Blázon si totiž myslí, že pozná mnoho vecí, v skutočnosti však nie je schopný zamerať zrak na tie podstatné. To mu bráni urobiť si v mysli poriadok (porov. Prís 1, 7) a zaujať primeraný postoj k sebe samému a k okolitému prostrediu. Keď potom ide tak ďaleko, že povie: ,Boha niet‘ (porov. Ž 14, 1), s definitívnou jasnosťou ukáže, aké biedne je jeho poznanie a ako ďaleko je od plnej pravdy o veciach, o ich pôvode a ich cieli“ (Fides et ratio 18).
Známy vedec Fred Hoyle argumentuje, že viera ateistov v to, že Boh neexistuje a že prvá živá bunka vznikla náhodne, je rovnako absurdná ako slepá viera v to, že tornádo vytvorí na skládke železného odpadu Boeing pripravený na vzlietnutie.
Katolícka cirkev jasne učí, že „Boha, ktorý je počiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu“ (Dei verbum 6). „Ak človek svojím rozumom nedospeje k poznaniu Boha, stvoriteľa všetkého, bude to nie tak pre nedostatok primeraného pro-striedku, ako skôr pre prekážku, ktorú mu položili do cesty jeho slobodná vôľa a jeho hriech,“ vysvetľuje bl. Ján Pavol II. (Fides et ratio 19).
Jedným z najpresvedčivejších vedeckých faktov, ktoré poukazujú na existenciu Boha Stvoriteľa, bolo pre A. Flewa rozlúštenie ľudského DNA. Vieme, že DNA obsahuje obrovské množstvo informácií, ktoré sú zapísané v informačnom kóde. Logicky z toho vyplýva, že musí existovať Inteligencia, ktorá tento informačný kód (mimoriadne komplikovaný program, v ktorom sú obsiahnuté najmenšie detaily ľudského tela, ako pohlavie, farba očí, vlasov atď.) stvorila a spôsobila, že tieto informácie budú riadiť prirodzené procesy tak, že vznikne mimoriadne zložitý biologický organizmus. Nesmieme zabúdať, že informácie obsiahnuté v molekule DNA nie sú s ňou totožné. Molekula DNA je len ich nositeľkou. Tieto informácie by sme mohli prirovnať k zložitému programu alebo zápisu myšlienky, čo poukazuje na existenciu osobnej Inteligencie. Časti DNA, zvané nukleotidy, tvoria logický celok a sú navzájom pospájané tak ako písmená alebo slová v písanom texte. Znamená to, že v DNA existuje inteligencia. Informácie, ktoré obsahuje, nie sú hmota ani energia, ako dokazuje prof. Michael J. Behe.
Keď sa prof. A. Flew oboznámil s pravdou o ľudskej DNA, pochopil, že ateizmus nemá nijaké logické opodstatnenie. Nie je ničím iným než iracionálnou, slepou vierou v náhodný vznik života a celého vesmíru, ktorý tvorí harmonický celok a funguje podľa logických zákonitostí. Spôsob, akým sa ateista Richard Dawkins snaží vysvetliť vznik a pôvod života, Flew nazval „komickou snahou“. Dawkins tvrdí, že život vznikol ako „šťastná náhoda“.
Na ceste k viere bol pre A. Flewa veľkou inšpiráciou Albert Einstein. Einstein napísal, že v prírodných zákonitostiach sa zjavuje taká veľká Inteligencia, že všetka racionálnosť ľudskej mysle je v porovnaní s ňou len jej slabým odrazom. Prof. Flew vo svojej knihe There is God cituje Einsteina, ktorý s istotou tvrdí, že existuje najvyššia, transcendentná Inteligencia, ktorá povolala k bytiu vesmír a riadi jeho rozvoj: „Nie som ateista,“ píše Einstein, „a myslím si, že ma nemožno nazvať ani panteistom. Sme v situácii dieťaťa, ktoré vošlo do obrovskej knižnice, plnej kníh v rozličných jazykoch. Dieťa vie, že niekto musel tieto knihy napísať. Ale nevie ako a nepozná jazyky, v ktorých sú napísané. Dieťa nejasne predpokladá, že knihy sú usporiadané podľa tajomného poriadku, ale nevie akého. Zdá sa mi, že to zobrazuje situáciu človeka, hoci aj toho najinteligentnejšieho, v akej sa nachádza pred Bohom. Vidíme vesmír, ktorý zázračne riadia isté zákonitosti, ale im príliš nerozumieme. Naša obmedzená myseľ je schopná intuitívne poznať, že existuje tajomná moc, ktorá hýbe konšteláciami“ (str. 99). „Kto sa vážne zaangažoval do vedeckej činnosti, presvedčí sa, že prírodné zákonitosti poukazujú na existenciu Ducha, ktorý je nekonečne väčší než človek a pred ktorým musíme byť s našimi skromnými schopnosťami pokorní“ (str. 102).
Flew vo svojej knihe There is God citoval aj iné Einsteinovo vyznanie: „Moja nábožnosť spočíva v pokornom obdive Ducha, ktorý nás nekonečne prevyšuje, ktorý sa zjavuje v najmenších detailoch, ktoré sme schopní pochopiť našou krehkou a slabou inteligenciou. Základom mojej viery v Boha je hlboké a dojemné presvedčenie o prítomnosti najvyššej racionálnej Moci, ktorá sa zjavuje vo vesmíre“ (str. 102 – 103). Nesmieme zabúdať, že Einstein rozhodne odmietal tvrdenie, že existuje len to, čo môžeme pozorovať a preskúmať zmyslami. Považoval ho za úplne mylné a obmedzujúce naše poznávacie schopnosti.
Neexistuje nijaký rozpor medzi rozumom a vierou
Zrelá viera sa vždy opiera o rozum. Zároveň platí to, čo napísal svätý Augustín: „Verím, aby som pochopil.“ Úkonom viery prijímame skutočnosť Boha, ktorý sa nám zjavuje, otvárame sa na neviditeľnú duchovnú skutočnosť, ktorú nemôžeme spoznávať len pomocou rozumu a zmyslov. Takže rozum osvietený vierou vedie človeka po ceste, na ktorej spoznáva objektívnu pravdu o Bohu, o človeku a o definitívnom zmysle ľudského života, utrpenia a smrti.
Blahoslavený Ján Pavol II. na začiatku svojej encykliky Fides et ratio píše: „Viera a rozum (fides et ratio) sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde. Túžbu poznať pravdu a nakoniec poznať Boha vložil do srdca človeka Boh, aby človek tým, že bude poznať a milovať Boha, mohol dospieť aj k plnej pravde o sebe samom“ (Fides et ratio 1). Nie je možné vzniesť sa k pravde len pomocou jedného krídla. Potrebujeme na to dve: vieru a rozum, ktoré sa navzájom dopĺňajú a pomáhajú si. Viera otvára pred rozumom neobmedzené perspektívy a slobodu poznávania. Zato viere, ktorá sa neopiera o rozum, hrozí veľké nebezpečenstvo. Môže sa obmedziť len na city a zážitky a takto sa premeniť na poveru alebo mýtus. Viera sa má vždy opierať o rozum a rozum o vieru. Katolícka cirkev učí, že je chybou spoliehať sa len na rozum, ako aj spoliehať sa len na vieru (odsudzuje fideizmus).
Blahoslavený Ján Pavol II. počas katechézy prednesenej 17. júla 1985 povedal, že „mnohí vedci, tak v súčasnosti, ako aj v minulosti, sú presvedčení, že prísne vedecké bádanie a úprimné a radostné uznanie existencie Boha môžu nielen koexistovať, ale môžu vytvárať dokonalý celok“. Pápež pripomenul prieskum, ktorý prebehol medzi 398 špičkovými vedcami sveta. Výsledky výskumu ukázali, „že len 16 z nich sa považuje za neveriacich, 15 za agnostikov a 367 za veriacich“ (porov. A. Eymieu: La part des croyants dans les progrés de la science, str. 274).
Drvivá väčšina najvynikajúcejších vedcov sú hlboko veriaci ľudia. Pripomeňme si vynikajúcich vedcov, ktorí boli hlboko veriacimi katolíkmi: kňaz Mikuláš Kopernik (astronómia), rehoľník Gregor Mendel (genetika), Antoine Lavoisier (chémia), Enrico Fermi i Erwin Schrodinger (fyzika), Blaise Pascal (matematika) alebo John von Neumann (informatika).
Ján Pavol II. citoval aj tvrdenie slávneho talianskeho vedca Enrica Mediho, ktorý ukazuje, ako vedci na základe vedeckého výskumu dospievajú k logickému záveru, že Boh Stvoriteľ existuje. E. Medi na prednáške povedal: „Prihováram sa mladému človeku: Pozri sa, toto je nová hviezda, galaxia, neutrónová hviezda, vzdialená 100 miliónov svetelných rokov. A aj napriek tomu sú tamtie protóny, elektróny, neutróny, mezóny rovnaké ako tie, z ktorých sa skladá tento mikrofón. Táto rovnakosť vylučuje, že by išlo len o pravdepodobnosť. To, čo je rovnaké, nemôže byť náhodné. Takže existuje mimopriestorová príčina, ktorá dala všetkému charakteristický tvar. Tou príčinou je Boh. Hovorím vedeckou rečou, že existuje bytie, ktoré je tvorcom rovnakosti týchto vecí, ktoré sú od seba vzdialené. Počet úplne rovnakých častíc vo vesmíre je 10 na osemdesiatu piatu. Pochopíme pieseň galaxií? Keby som bol Františkom Assiským, povedal by som: ,Ó, galaxie nekonečného vesmíru, oslavujte môjho Pána, lebo je mocný a dobrý. Ó, atómy, protóny, elektróny, spev vtákov, šum listov a vzduchu, nad ktorými vládne človek, spievajte hymnus modlitby, ktorý sa vracia k Bohu!‘“ (17. júla 1985).
Blahoslavený Ján Pavol II. zdôrazňuje skutočnosť, že texty Svätého písma nás poúčajú, že „človek je schopný poznať Boha pomocou samotného rozumu, je schopný ,vedieť‘ niečo o Bohu, hoci to nie je priame poznanie. Takže vedľa ,verím‘ je aj isté ,viem‘. Toto ,viem‘ sa týka existencie Boha a v istej miere aj jeho podstaty... Podľa Cirkvi má celé naše uvažovanie o Bohu, založené na viere, aj ,rozumný‘ a ,rozumový‘ charakter“ (Ján Pavol II., 20. marca 1985).
V ľuďoch čistého srdca, ktorí sa úprimne snažia poznať pravdu, sa rozum a viera navzájom dopĺňajú a vytvárajú harmonický celok. „Svätý Tomáš Akvinský dokazoval, že svetlo rozumu i svetlo viery pochádzajú od Boha, a preto si navzájom nemôžu protirečiť... Viera sa teda nebojí rozumu, ale ho hľadá a dôveruje mu. Tak ako milosť predpokladá ľudskú prirodzenosť a zdokonaľuje ju, aj viera predpokladá a zdokonaľuje rozum. Tento, osvietený vierou, oslobodzuje sa od krehkosti a od obmedzení pochádzajúcich z neposlušnosti hriechu a nachádza potrebnú silu povzniesť sa k poznaniu tajomstva trojjediného Boha. Anjelský učiteľ, i keď dôrazne vyzdvihuje nadprirodzený charakter viery, nezabudol na hodnotu rozumnosti. Ba vedel preniknúť do hĺbky a spresniť zmysel tejto rozumnosti. Viera je totiž určitým spôsobom ,myšlienkovým cvičením‘. Rozum človeka sa neznehodnocuje ani sa neznižuje tým, že dáva súhlas k obsahu viery. K nim sa v každom prípade človek dostáva slobodným a uvedomelým rozhodnutím“ (Fides et ratio 43).
Takisto každý svedomitý a čestný vedecký výskum nikdy neodporuje viere v Boha, ale vedie k nej. V koncilovej konštitúcii Gaudium et spes sa uvádza: „Ak metodický výskum v akomkoľvek vednom odbore postupuje naozaj vedecky a v súlade s morálnymi normami, nikdy nebude v skutočnom rozpore s vierou, lebo svetské skutočnosti a skutočnosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu. Ba toho, kto sa pokorne a vytrvalo usiluje preskúmať tajomstvá sveta, vedie akoby Božia ruka, hoci si to neuvedomuje. Boh totiž udržiava všetky veci a spôsobuje, že sú tým, čím sú“ (36).
Bohu, ktorý sa zjavuje, treba preukazovať „poslušnosť viery“
Človek dokáže pomocou svojho rozumu dospieť k poznaniu, že Boh Stvoriteľ existuje. Zato poznanie Boha, ktorý sám zjavuje celú pravdu o sebe, je možné len na úrovni viery – prostredníctvom osobného vzťahu lásky s Bohom. Boh nám zjavil, že je jeden v troch osobách, že „ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti“ (Dei verbum 2) a že nás pozýva, aby sme sa s ním zjednotili v láske. Tieto a ostatné Bohom zjavené pravdy poznávame skrze vieru podporenú rozumom – „vieru činnú skrze lásku“ (Gal 5, 6).
Blahoslavený Ján Pavol II. nám pripomína, že Boh dáva človeku odpoveď na otázku o zmysle života: „,Skutočne len v tajomstve vteleného Slova naozaj nachádza vysvetlenie tajomstvo človeka,‘ hovorí konštitúcia Gaudium et spes. Mimo tejto perspektívy tajomstvo ľudskej osoby ostáva neriešiteľnou hádankou. Kde inde by mohol človek hľadať odpoveď na dramatické otázky, akými sú otázky bolesti, utrpenia nevinných a smrti, ak nie vo svetle, ktoré vyžaruje z tajomstva utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista?“ (Fides et ratio 12). „Bohu, ktorý sa zjavuje, treba preukazovať ,poslušnosť viery‘, ktorou sa človek slobodne celý oddáva Bohu, ,podriadiac mu plne svoj rozum a vôľu‘ (Prvý vatikánsky koncil) a dobrovoľne prijímajúc jeho zjavenie“ (Dei verbum 5).
Človek svoju osobnú slobodu najplnšie vyjadruje úkonom viery, čiže úkonom úplného oddania sa Bohu, ktorý je láska. Blahoslavený Ján Pavol II. zdôrazňuje, že „práve viera umožňuje každému čo najlepšie vyjadriť vlastnú slobodu. Inými slovami, sloboda sa neuskutočňuje v rozhodnutiach proti Bohu. Veď ako by sme mohli skutočne odmietnuť možnosť otvoriť sa slobodne tomu, čo nám umožňuje realizovať seba samých? Práve vo viere uskutočňuje človek najvýznamnejší úkon vlastnej existencie. Tu totiž sloboda dosahuje istotu pravdy a rozhoduje sa žiť v nej“ (Fides et ratio 13).
Prežívať vieru v Boha znamená každý deň sa odovzdať Bohu, bezhranične mu dôverovať a plniť jeho vôľu, ktorá je vyjadrená v prikázaniach, v učení Cirkvi, v textoch Svätého písma a v hlase správneho svedomia. Veriaci človek sa každý deň modlí, vyhýba sa všetkému zlému (1 Sol 5, 22) a keď padne do hriechu, hneď pristúpi k sviatosti zmierenia, v ktorej zakúsi zázrak Božieho milosrdenstva – odpustenie všetkých hriechov.
Najväčšími odborníkmi na ceste viery sú svätí. Svätá Faustína píše, že na začiatku „treba len trošku dobrej vôle. Ak Ježiš zbadá v duši trošku dobrej vôle, ponáhľa sa dať sa tejto duši a nič ho nemôže zadržať, ani chybné kroky, ani pády – celkom nič. Ježiš sa ponáhľa duši na pomoc a ak je duša Božej milosti verná, tak vo veľmi krátkom čase môže dosiahnuť najvyššiu svätosť, akú stvorenie na zemi len môže dosiahnuť. Boh je veľmi štedrý a nikomu neodmieta svoju milosť – dáva viac, ako my od neho prosíme“ (Denníček 291).
Každý deň si vyprosujme dar živej viery, úplnú, bezhraničnú, detskú dôveru v Boha. Prosme milosrdného Boha, aby dal svetlo viery neveriacim a milosť obrátenia zatvrdilým hriešnikom.
