V období osvietenstva nastal veľký rozmach slobodomurárskych lóží v britských kolóniách Severnej Ameriky. Spolu s britskou administratívou a kultúrou sa za oceán presťahovala aj slobodomurárska ideológia a organizácie.
„Amerika musí byť ako lóža“
V druhej polovici 18. storočia sa v amerických kolóniách dal pozorovať dynamický rozvoj slobodomurárstva „starého škótskeho rítu“, ktorý bol v nasledujúcom desaťročí jedným z hlavných motorov tzv. vlasteneckého hnutia, ktoré v nasledujúcom desaťročí prispelo k nezávislosti od Britskej koruny.
Slávne „Bostonské pitie čaju“ z roku 1773 (čiže potopenie britských obchodných lodí, ktoré okrem iného viezli čaj do bostonského prístavu) sa pokladá za začiatok procesu, ktorý viedol k vyhláseniu Deklarácie nezávislosti v roku 1776. Túto akciu vypracovali miestne bostonské lóže a vykonali ju ich členovia. Medzi Otcami zakladateľmi USA (čiže medzi autormi spomenutej Deklarácie nezávislosti, jej signatármi, účastníkmi prvého Kongresu, ktorý ju schválil) bolo veľa prominentných slobodomurárov. Stačí v tejto súvislosti spomenúť Benjamina Franklina, Georgea Washingtona alebo Johna Hancocka (hovorcu prvého Kongresu). Veľa slobodomurárov bolo predovšetkým medzi veliteľmi Kontinentálnej armády, ktorá v rokoch 1776 – 1783 viedla vojnu za nezávislosť proti Britom. Okrem jej vrchného veliteľa (G. Washingtona) bolo členmi slobodomurárskych lóží asi 50 percent dôstojníkov a generálov.
Prvých štyridsať rokov histórie USA bolo obdobím rýchleho nárastu slobodomurárskych lóží v tejto krajine. V polovici 20. rokov 19. storočia existovalo v Spojených štátoch (ktoré boli rozlohou oveľa menšie než dnešné USA) viac činných lóží než vo všetkých ostatných štátoch sveta. Zaujímavé je, že kvantitatívny rozmach amerického slobodomurárstva sprevádzalo čoraz väčšie utajovanie jeho štruktúr (vtedy sa vytvorila štruktúra 33 stupňov iniciácie). Význam amerického slobodomurárstva v tej dobe sa prejavil nielen v počte, ale aj vo výraznej prítomnosti slobodomurárstva vo verejnom sektore.
V roku 1789 bol za prvého prezidenta USA zvolený George Washington (člen lóže od roku 1752). Prezidentskú prísahu skladal do rúk pastora Roberta Livingstona, veľmajstra newyorskej lóže. Bibliu, na ktorú prvý prezident prisahal, uchovávajú v sídle lóže. Symbolický význam nadobudlo aj položenie základného kameňa sídla Kongresu v novom hlavnom meste USA, Washingtone, v roku 1793. Táto slávnosť, ktorú viedol prezident Washington oblečený do slobodomurárskej zástery, prebehla celkom podľa slobodomurárskeho rituálu a bola pri nej použitá slobodomurárska symbolika. Túto symboliku nenájdeme len na amerických bankovkách (známa pyramídka a „vševidiace oko“), ale aj na oficiálnej štátnej pečati USA (slobodomurárske korene má napr. nápis: „Novus Ordo Seclorum“). Podľa niektorých vedcov dokonca aj pôvodný plán hlavného mesta USA obsahoval slobodomurársku symboliku. Ako v 90. rokoch 18. storočia napísal prvý prezident USA (G. Washington) svojim bratom združeným v lóžach, Spojené štáty majú byť tým, čím slobodomurárstvo už je: „lóžou čností“.
Na prelome 18. a 19. storočia prebiehali v USA mnohé verejné slávnosti podľa slobodomurárskeho rituálu: otváranie mostov, prvých univerzít (napr. vo Virgínii alebo v Severnej Karolíne) alebo vládnych budov jednotlivých štátov (v Massachusetts a vo Virgínii). Stávalo sa dokonca, že posviacky nových protestantských kostolov v USA (mnohí protestantskí duchovní boli členmi lóží) sa konali podľa slobodomurárskeho rituálu. Silnú pozíciu slobodomurárstva ako jedného (hoci nie jediného) z dôležitých prvkov amerického politického zriadenia potvrdila druhá polovica 19. storočia. Na prelome 19. a 20. storočia siaha vplyv amerických lóží už za hranice USA, pričom aj v iných krajinách amerického kontinentu podporuje „oslobodenie človeka z pút tmárstva a netolerancie“. Americké slobodomurárstvo výrazne podporovalo napríklad radikálne protikatolícku politiku mexickej vlády na začiatku 20. storočia.
„Deklarácia nezávislosti od slobodomurárov“
Spojené štáty – krajina, kde si slobodomurárstvo vybudovalo (tak ako nikde inde) svoje štruktúry – boli takisto miestom vzniku prvého úplne laického protislobodomurárskeho hnutia. Všetko sa začalo v roku 1826 po tajomnom zmiznutí Williama Morrisa, bývalého slobodomurára z Batávie (v štáte New York), ktorý ohlásil vydanie knihy, ktorá – ako tvrdil – odhaľuje všetky podvody a tajné machinácie (vrátane hospodárskych) členov lóží. Na dôvažok, keď na verejnosť prenikli správy, že slobodomurári zamestnaní v justícii sabotovali pátranie po nezvestnom W. Morrisovi (ktorý zrejme už nežil), pobúrenie voči „bratom“ zachvátilo celú krajinu. Na prelome 20. a 30. rokov sa laické protislobodomurárske hnutie rozšírilo do celých Spojených štátov. Vzniklo vyše sto novín a časopisov s protislobodomurárskym obsahom. Organizovali sa stovky protislobodomurárskych mítingov, na ktorých sa zúčastňovali aj bývalí slobodomurári. Počas jedného z týchto mítingov, v roku 1828, bola prednesená Deklarácia nezávislosti od slobodomurárskych inštitúcií.
Treba zdôrazniť, že protislobodomurárske hnutie, ktoré bolo v politickom zmysle ultrademokratické, nevzniklo z katolíckej inšpirácie (katolícke spoločenstvo bolo v tom čase – pred veľkou imigráciou Írov v 40. rokoch 19. storočia – v USA ešte len v plienkach). Zapojilo sa doňho však veľa duchovných a členov rôznych protestantských cirkví. Všetci požadovali zavedenie oficiálneho zákazu, aby slobodomurári, ak neboli priamo zvolení, nemohli zastávať verejné úrady. Takisto žiadali, aby štát evidoval všetky lóže a ich členov. Tieto postuláty neboli prijaté, ale zato protislobodomurárske hnutie americkej spoločnosti (vôbec prvé hnutie, ktoré presiahlo dvojstranícky model politického života v USA) bolo pre slobodomurárov bolestným úderom. V priebehu vyše desiatich rokov stratili americké slobodomurárske lóže vyše polovicu svojich členov. Bolo zrejmé, že mnohí Američania nechceli poslúchnuť výzvu svojho prvého prezidenta, aby Amerika bola „ako lóža“.
Slobodomurárstvo a „aféra s kartotečnými lístkami“
Verejnosť bola pohoršená činnosťou slobodomurárov, ich neskrotnou túžbou zohrávať kľúčovú, zákulisnú úlohu pri rozhodovaní, čo bolo zjavné takisto v Európe na prelome 19. a 20. storočia. Je to úzko spojené so snahou slobodomurárov teoreticky vypracovať a následne zrealizovať jednotlivé etapy protikatolíckych kultúrnych vojen. Klasickým príkladom boli jednotlivé kampane zosvetšťovania, ktoré prebiehali od druhej polovice 70. rokov 19. storočia v období Tretej francúzskej republiky.
Slobodomurármi boli – od Julesa Ferryho po Émila a Combesa – všetci francúzski premiéri a ministri, ktorí od 70. rokov 19. storočia do roku 1905 zavádzali program, ktorého cieľom bolo odstrániť Cirkev z verejného školstva a zaviesť odluku Cirkvi od štátu. Počas ďalších vĺn protikatolíckej legislatívy si bolo možné v liberálnej tlači prečítať vyhlásenia rôznych lóží, ktoré tieto návrhy nadšene podporovali. Pod záštitou slobodomurárov sa organizovali „demokratické a antiklerikálne ľudové oslavy“, na ktorých ubezpečovali (ako v roku 1903), že „republika je slobodomurárstvo, ktoré vyšlo zo svojich chrámov“, a vytyčovali nové plány svojej ďalšej činnosti: „Pokiaľ sme nepretrhli vzťahy s Rímom, nezrušili konkordát, nevytvorili úplne svetský model vzdelávania a výchovy na území celej krajiny, nič sme ešte neskončili.“
Zavŕšením sekularizácie, ktorú preferovala francúzska vláda, bolo schválenie zákona o odluke Cirkvi od štátu v roku 1905. O odluku išlo len formálne, pretože v skutočnosti tento zákon zabezpečoval štátu moc nad Cirkvou, čo sa prejavilo tým, že v zmysle tohto zákona štát prevzal moc nad cirkevným majetkom, vrátane cirkevných budov. Preto je až dodnes formálnym vlastníkom veľkých francúzskych katedrál republika, ktorá ich Cirkvi len prepožičiava za účelom vykonávania náboženského kultu.
Keď v roku 2005 rozličné združenia, ktoré vo Francúzsku dozerajú na zachovávanie „svetonázorovej neutrality štátu“ (pre ktoré je laický svetonázor občianskym náboženstvom), veľkolepo oslavovali sté výročie schválenia zákona o odluke v parížskom sídle Grand Orient de France (Veľkého východu Francúzska) – najväčšej francúzskej slobodomurárskej lóže –, zorganizovali špeciálnu výstavu venovanú tejto problematike. Na oficiálnej internetovej stránke lóže sme sa mohli dočítať, že Grand Orient pokladá schválenie tohto zákona za „jeden zo svojich najväčších úspechov“.
Ale prv než sa to roku 1905 stalo, Francúzskom otriasla tzv. aféra s kartotečnými lístkami. Zistilo sa – čo prezradil jeden z katolíckych poslancov –, že vláda É. Combesa tajne sledovala veliteľstvo francúzskej armády a vojenského námorníctva, aby zistila, aký vzťah majú francúzski vojenskí dôstojníci ku katolíckej viere (čiže či majú „klerikálne sympatie“). Informácie o tom (napr. ako často chodia dôstojníci na svätú omšu, či vychovávajú svoje deti katolícky, akú vieru vyznávajú ich manželky) evidovali na špeciálnych kartotečných lístkoch. Dôstojníci, o ktorých zistili, že prechovávajú „klerikálne sympatie“ (čiže praktizujú svoju vieru), mali znemožnený postup v zamestnaní.
Škandál nespočíval len v tom, že vláda porušovala svoje oficiálne vyhlásenia o „nediskriminovaní obyvateľov pre ich náboženstvo“, ale aj v tom, že spracovanie týchto kartotečných lístkov mali na starosti slobodomurárske lóže. Verejné pohoršenie vyvolané odhalením „aféry s kartotečnými lístkami“ bolo natoľko veľké, že premiér Combes bol nútený podať demisiu. Napriek tomu, že sa odhalili mechanizmy rozhodovania v „pokrokovej a sekularizovanej“ republike, proces sekularizácie sa nepodarilo zastaviť.
