Volám sa Adam a pochádzam z Białegostoku. V súčasnosti sa nachádzam vo výkone väzby. Mám 25 rokov a milujem život, ktorý som si ešte prednedávnom chcel vziať...
Vyrastal som v rodine, v ktorej nič nechýbalo, kde rodičia robili všetko, aby ich synáčik mal všetko. Vtedy som si nevšímal ich veľkú obetavosť a námahu. Až teraz chápem, ako veľmi ma milovali. Napríklad sa stalo, že ako tínedžer som ich na niekoľko dní opustil a zabával som sa na diskotékach (kde ma fascinovala a zároveň odpudzovala technohudba a takmer nahé dievčatá) a nedal som im nič o sebe vedieť. Keď som sa pozabával, nečakane, bez najmenších výčitiek svedomia a bez odprosenia som sa vrátil domov a už vo dverách som sa hneval, že nemáme nič dobré na jedenie... Našu domácnosť som pokladal za hotel s plnou penziou a „oddaným“ služobníctvom. Preto „oddaným“, lebo mama bola ochotná z lásky ku mne urobiť všetko... S hlbokou neistotou a starosťami o svoje dieťa si išla vyplakať oči a s teplým jedlom čakala na syna, zatiaľ čo on si užíval tanec a drogy (amfetamín), pretože cigarety mu už nestačili, lebo fajčil už od svojich deviatich rokov...
Musel som premárniť takmer štvrťstoročie, aby som si uvedomil, že ma niečo trápi a prenasleduje a nedovoľuje mi to skutočne milovať. Pre hriech som stratil takmer všetko, dokonca aj manželku (som rozvedený) a krásnu dcérku Paulínku. Stratil som ženu, ktorú som až teraz začal úprimne milovať. Bola taká dobrá, milá a citlivá, že som sa chvíľami zamýšľal, či si ju vôbec zaslúžim. S Katkou sme sa zosobášili a potom mi moja drahá porodila krásnu, zdravú dcérku. Teraz za to z celého srdca ďakujem Bohu aj Katke spoza väzenských mreží.
Začal som sa opíjať – robil som to už pred svadbou – a pridal som k tomu aj drogy. Takže diabol mal ozaj veľké pole pôsobnosti. Začal mi vnukať myšlienky, že Katka ma nemiluje. Uveril som jeho vnuknutiam a začal som Katku obviňovať, že ma zrádza a že robí všetko, aby ma zosmiešnila. Dôsledkom toho boli strašné hádky, ktoré sa končili aj fyzickými útokmi z mojej strany. Diabol sa tešil a naše manželstvo sa začalo rozpadávať... Hrubo som sa správal dokonca aj v prítomnosti cudzích ľudí – napr. na krstinách našej dcérky som manželku udrel len preto, že mi na hostine nevenovala dostatočne veľa času. Po odchode hostí som neprejavil nijakú ľútosť a večer som si zbalil veci a krátko pred polnocou som odišiel z domu.
Takto sa začala moja tragédia. Nedokázal som si nájsť prácu a ani netvrdím, že som ju usilovne hľadal. Vtedy som si neuvedomoval, čo strácam. V snahe získať peniaze som začal kradnúť. A keď som mal peniaze, opíjal som sa a vystrájal v nočných kluboch... Jedného dňa ma prichytili pri krádeži a uväznili. V jedinej chvíli som stratil všetko: rodičov, Katku a Paulínku...
Začal som si odpykávať trest odňatia slobody v dĺžke 5 rokov (nazberalo sa toho toľko, pretože predtým som mal niekoľko podmienečných trestov). Spočiatku mi bolo ťažko, pretože tu sedia rôzni ľudia. Nedokázal som sa zmieriť s myšlienkou, že som za mrežami. Táto myšlienka ma natoľko znepokojovala, až som prepadol zúfalstvu. Upadol som do depresie. Niektoré dni som len tupo hľadel do stropu... Trvalo to niekoľko mesiacov. V tej dobe som nedokázal s nikým komunikovať. Bál som sa ľudí, cítil som sa nepotrebný, nechcel som žiť. Inokedy som zase plakal ako malé dieťa, obrátený k stene, aby ma nikto nepočul... Hľadal som pomoc u psychológa aj v psychologických knihách, ale nepomáhalo to.
Jednej noci, keď som dlho nemohol zaspať a plakal som ako bábätko, som zatvoril oči a akoby som zoslabol. Pomyslel som si, že nadišiel môj koniec, ale zrazu som na chvíľu zazrel nevysvetliteľné svetlo (veď so zatvorenými očami vidno v tmavej izbe len tmu). Vtom som akosi spontánne vystrel ruky a povedal som: „Pane Ježišu, pomôž mi!“ Pocítil som v srdci veľké teplo a zdalo sa mi, že som niekoho objal okolo holých nôh. Pocítil som úžasnú radosť, ale zároveň aj strach. Neopodstatnený strach. Vtedy som spoznal Ježiša Krista, svojho záchrancu, pretože inak by som tu už asi nebol...
Moja minulosť už nie je dôležitá. Dôležité je to, čo sa teraz deje v mojom srdci, mysli a v duši. Zmena nenastala hneď. Kedysi som chcel mať všetko hneď, ale teraz ma Boh učí byť trpezlivým. Musel som si mnoho vytrpieť, pretože moje správanie bolo zrazu iné – prestal som podpichovať ostatných väzňov a snažil som sa k nim správať ako k svojim bratom. Začal som chodiť do väzenskej kaplnky na svätú omšu a čítať Sväté písmo. Slová Svätého písma postupne prenikali do môjho vnútra. Bol to pre mňa tvrdý oriešok. Biblia ma fascinovala, ale aj rozčuľovala. Naučila ma vážiť si ľudí, a to na mieste, kde neexistuje nijaká slušnosť, kultúrne správanie sa vzájomná pomoc, ale práve naopak – vládne tu egoizmus, hnev, vulgárnosť a takmer zo všetkých vyžaruje zloba. Ale s Božou pomocou som to vydržal. Najskôr som sa modlil potichu, aby ma nikto nevidel, ale pomaly som začal víťaziť nad zlomyseľným diablom, ktorý sa ma snažil všemožne pritiahnuť k sebe. Ešte aj teraz si spomínam na spoluväzňov, ktorí ma nenávideli kvôli viere a snažili sa ma vyprovokovať k agresívnym prejavom, ale nad Božím pokojom a láskou sa nedá zvíťaziť. Vidím, že ma nedokážu vyviesť z miery, pretože ja chcem s nimi hovoriť rečou lásky.
Veľa času venujem modlitbe za tých, ktorí by radi videli, ako trhám a ničím Bibliu. Vtedy by ma iste potľapkali po pleci so slovami: „Konečne si sa vrátil.“ Snažím sa ich milovať a skutočne vidím v každom z nich brata. Každý deň chodím na svätú omšu, pravidelne sa zúčastňujem na modlitbe ruženca, modlím sa aj korunku k Božiemu milosrdenstvu. Donedávna to bolo ťažké, pretože ma umiestnili v cele s ďalšími 14 väzňami, kde nonstop hrajú tri televízory a hifi veža. Za pokoj a ticho vďačím len štupľom do uší, ktoré mi umožňujú sústrediť sa. Učím sa modliť aj počas jedenia a vykonávania najbežnejších prác. Je to krásny pocit, niekedy mi až chýbajú slová, ktorými by som dokázal opísať šťastie, aké napĺňa moju dušu. Na každom kroku cítim Božiu blízkosť.
Vyspovedal som sa z celého svojho života a poprosil som Ježiša, aby premieňal moje vnútro vždy, keď prijímam Eucharistiu. Veľmi ho milujem a cítim, že som milovaný – že Ježiš miluje takého hriešnika, človeka, ktorý zdanlivo stratil všetko, ale zároveň veľa získal.
