Od tieňov a obrazov. Obrátenie blahoslaveného J. H. Newmana
Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
"Milujte sa!" 21/2011 → Cirkev
18. septembra 2010 Svätý Otec Benedikt XVI. blahorečil kardinála J. H. Newmana, jedného z najznámejších konvertitov v dejinách Cirkvi. Newman bol intelektuálnym aj duchovným géniom a zároveň človekom hlbokej, pokornej viery. Jeho filozofické a teologické texty patria k najväčším pokladom ľudstva
John Henry Newman sa narodil 24. februára 1801 v Londýne na Old Broad Street. Jeho otec bol bankár a matka pochádzala z francúzskej protestantskej rodiny, ktorá emigrovala do Anglicka. John Henry bol najstarší zo šiestich súrodencov (mal dvoch bratov a tri sestry). Deti prijali od matky a starej matky jednoduchú nábožnosť a dôveru v Boha. John Henry vyznal, že ho povzbudzovali, aby každý deň čítal Sväté písmo, avšak do 15. roku života nemal nijaké náboženské presvedčenie.
Kríza viery a prvé obrátenie
Otec vychovával mimoriadne nadaného Johna v duchu liberálneho anglikanizmu. Keď mal 14 rokov, dostali sa mu do rúk knihy, ktoré spochybňovali dôveryhodnosť Svätého písma, napádali Cirkev, odmietali existenciu zázrakov a nesmrteľnosť duše. Pod vplyvom týchto protikresťanských kníh prestal pätnásťročný John veriť v Boha. Na jeseň roku 1816 nastala v mládencovom živote radikálna zmena. Stretol sa s vynikajúcim anglikánskym kazateľom, ktorý mu ponúkol dobré knihy. Vďaka tomuto John prekonal krízu viery a uveril, že existuje večný život. Nadobudol istotu, že jestvuje transcendentný Boh, ktorý sa človeku prihovára prostredníctvom svedomia a od ktorého závisí spása človeka. Žiaľ, keďže John Henry čítal knihy antikatolíckych protestantských autorov, prevzal ich názory, že pápež je antikrist a Katolícka cirkev zdemoralizovaným poverčivým spoločenstvom.
Po svojom obrátení zložil pätnásťročný John súkromný sľub celibátu. Často prijímal Eucharistiu, každý deň sa modlil, pestoval si vedomie, že žije v Božej prítomnosti, rozjímal o textoch Svätého písma, neprestajne v sebe bojoval proti pýche, márnivosti, sexuálnym pokušeniam, ovládal svoje city aj temperament.
Nenávidieť hriech
V období dospievania prežíval J. H. Newman prudké pokušenia, proti ktorým rozhodne bojoval. Napísal: „Telesní a neveriaci ľudia vo svete sú presvedčení, že pokušenia, ktoré prežívajú, a hriechy, ktorým podliehajú, patria k ich prirodzenosti, a preto ich nepovažujú za svoju vinu. Takto spochybňujú existenciu hriechu, ktorý je najväčším nešťastím každého človeka. Nemožno kráčať po ceste viery k plnosti šťastia v nebi, ak na samom začiatku tejto cesty nebudeme nenávidieť hriech.“ Preto sa Newman modlil: „Bože, stvoril si nás, aby sme boli šťastní. A naše šťastie spočíva v poslušnosti tebe. My sme však hľadali šťastie na iných cestách a opustili sme ťa. Ó, môj Bože, ako sa ti odvďačujeme – odvďačujem –, keď hrešíme! Aká hrozná nevďačnosť! A aký trest ma postihne, keď odmietam šťastie a vyberám si peklo namiesto neba! Viem, povieš si: ,Nech si robí, čo chce! Hľadá zatratenie a záhubu, nech ju teda nájde! Pohŕda milosťami, ktoré mu dávam, nech sa mu teda premenia na prekliatie!‘ Bože môj, ty máš na mňa právo, som celý tvoj. Som tvojím vlastníctvom a tvojím dielom a mojou jedinou povinnosťou je slúžiť ti. Môj Bože, vyznávam, že často na to celkom zabúdam. Najčastejšie som sa správal tak, akoby som bol sám sebe pánom, a vzdoroval som ti. Robil som, čo sa mi zachcelo, a nepýtal som sa, či sa ti to páči. Tvrdosť a necitlivosť môjho srdca je taká veľká, že takmer vôbec necítim zlobu svojho konania. Nechápem hrôzu hriechu, nemám ho v nenávisti a nebojím sa ho tak, ako by som sa mal. Nehnusí sa mi ani neprotiví, neodvraciam sa s odporom od zla preto, že ťa uráža, ale zahrávam sa s ním. A ak sa aj vyhýbam ťažkým hriechom, všedné hriechy pácham bez väčšieho odporu. Ó, môj Bože, aký strašný, hrozný je rozdiel medzi tým, kým som, a tým, kým by som mal byť!“
J. H. Newman prosil o to, aby nenávidel hriech. Každý deň nanovo vykročil na cestu, ktorá ho priviedla na vrchol čistej lásky a svätosti.
Počúval hlas svedomia, ktoré považoval za Boží hlas. Napísal: „Rovnako ako základné vedomosti o vesmíre získavame prostredníctvom zmyslov, tak všetky počiatočné vedomosti o Pánovi celého vesmíru, teda o našom Bohu, nadobúdame predovšetkým skrze svedomie..., skrze ustavične sa opakujúce morálne pády, v dôsledku ktorých nám svedomie priam násilne pripomína príkazy nášho Pána, a takto získavame stále nové dôkazy o existencii zvrchovaného Vládcu, od ktorého pochádzajú tieto jednotlivé príkazy a súdy, ktoré vnímame vo svojom vedomí.
Túžba po pravde
Newman bol nekompromisný v hľadaní pravdy. Napísal: „Celým srdcom túžim po pravde a prijmem ju, keď ju nájdem.“ V roku 1817 začal študovať na Oxforde. Prvé štyri roky študoval literatúru, matematiku a právo, neskôr anglikánsku teológiu. Vďaka svojim výnimočným schopnostiam bol už v roku 1822 menovaný za profesora teológie na Oriel College. Dňa 29. mája 1825 na slávnosť Zoslania Ducha Svätého prijal kňazské svätenia v Anglikánskej cirkvi. V roku 1828 nečakane zomrela jeho milovaná devätnásťročná sestra Mária. Bola to jedna z najbolestnejších skúseností mladého Newmana. Vtedy si uvedomil krehkosť ľudského života na zemi a otvorila sa pred ním perspektíva večnosti. Pochopil, že mravná a duchovná dokonalosť, čiže svätosť, je oveľa dôležitejšia než intelektuálna dokonalosť.
V decembri 1832 sa Newman vydal na dlhú námornú cestu do Španielska, na Gibraltár, do Alžírska, na Maltu, Sicíliu, do Neapola a Ríma. Do Večného mesta pricestoval 2. marca 1833. Pohľad na rímske kostoly, na bohaté umelecké diela a nádhernú architektúru ho dostal na kolená. Na spiatočnej ceste, počas zastávky v úchvatnom prístave Bonifacio, Newman napísal báseň The Pilar of the Cloud (Oblačný stĺp), ktorá je dnes všeobecne známou náboženskou piesňou Lead, kindly Light (Veď ma, Svetlo). Autor v tejto básni vyjadruje krehkosť svojej existencie a úplne sa odovzdáva do rúk milosrdného Boha. Tieto zážitky vyvolali v Newmanovi silnú túžbu po svätosti. Napísal: „Ak nemilujeme Boha, vyplýva to z toho, že ho nechceme milovať, nesnažíme sa ho milovať, nikdy sme sa nemodlili za to, aby sme ho milovali. Nenosili sme denne vo svojej duši túto myšlienku a túžbu, nemali sme Boha ustavične na zreteli pri drobných uda
lostiach každodenného života. Jedná sa o túžbu poznať nášho Stvoriteľa a poryv srdca slúžiť mu. Toto predchádza náboženské obrátenie.“
Stĺp a opora pravdy
Niekoľko dní po návrate z Ríma, v júli 1833, začal Newman spolu s Johnom Keblom, Edwardom Puseyom a Richardom Froudom hnutie obnovy Anglikánskej cirkvi. Bolo to tzv. Oxfordské hnutie, ktorého neoficiálnym vodcom bol Newman. Jedným z hlavných cieľov tohto hnutia bolo dosiahnuť nezávislosť Cirkvi od štátnej moci a boj proti liberalizmu, ktorý ničil základy kresťanskej viery, pretože spochybňoval existenciu objektívnej zjavenej pravdy. Vierouka Anglikánskej cirkvi je vyjadrená v oficiálnej schéme Tridsiatich deviatich článkov, ktoré redigovali v 16. storočí na začiatku panovania kráľovnej Alžbety I. Oxfordské hnutie sa usilovalo o obnovu anglikanizmu, o jeho návrat ku katolíckym koreňom. Aby Newman ukázal katolícku tvár Anglikánskej cirkvi, uverejnil vo februári 1841 v anglických novinách The Times Tract 90 (Traktát 90), v ktorom dokazoval, že Tridsaťdeväť článkov neprotirečí katolíckemu učeniu.
Po uverejnení Tract 90 sa začali hojné obrátenia a návraty do Katolíckej cirkvi. Vrchní predstavitelia Oxfordskej univerzity rozhodne odmietli a zavrhli Tract 90 a Newmana nazvali nečestným človekom, ktorý chce dokázať, že Tridsaťdeväť článkov je možné zlúčiť s „rímskokatolíckymi omylmi“. Newmanov postoj ostro zavrhol vo svojom pastierskom listoch oxfordský biskup aj ostatní anglikánski biskupi. Newman sa stal terčom masovej akcie očierňovania. Anglikánski duchovní a univerzitní liberáli ho osočovali v tlači.
Rozhodujúcu úlohu pri odhaľovaní pravdy malo pre Newmana štúdium raných dejín Cirkvi a spisov cirkevných otcov. Newman si uvedomil, že medzi atmosférou, v akej v prvých storočiach kresťanstva vznikala heréza arianizmu, a liberalizmom v Anglikánskej cirkvi existuje veľká podobnosť. Keď Newman odhalil pravdu o Cirkvi v prvých storočiach, napísal: „Ustavične som mal pred sebou myšlienku, že musí existovať niečo väčšie než Anglikánska štátna cirkev a že toto ,niečo väčšie‘ je katolícka a apoštolská cirkev, ktorá bola založená v prvých storočiach.“ Newman nadobudol morálnu istotu, že Anglikánska cirkev sa nachádza v schizme a že Katolícka cirkev je cirkvou apoštolov. Svedomie mu jasne hovorilo, že jeho miesto je v Katolíckej cirkvi a že len tam môže byť spasený. Zároveň pociťoval strach. Premáhal ho trpezlivým čakaním, intenzívnou modlitbou, pokáním a štúdiom. Každý deň sa štyri a pol hodiny venoval modlitbe a deväť hodín štúdiu. Počas Pôstneho obdobia zachovával prísny pôst a abstinenciu. V stredy a piatky do 18. hodiny neprijímal pokrm a nečítal noviny. V tom období dostal veľa listov od priateľov, ktorí ho varovali pred „strašnými“ dôsledkami vstupu do Katolíckej cirkvi.
Newman prestal prednášať na univerzite. Utiahol sa do zátišia svojej farnosti v Littlemory, aby tam viedol takmer mníšsky spôsob života. Tam v ňom šesť rokov dozrievalo definitívne rozhodnutie prestúpiť do spoločenstva Katolíckej cirkvi. Toto obdobie duchovného boja opísal v knihe Apologia pro Vita Sua. V septembri 1843 povedal v Littlemory svoju poslednú kázeň v Anglikánskej cirkvi. Odchod z Cirkvi znamenal pre Newmana aj odchod z univerzitného prostredia v Oxforde, o ktorom napísal: „Zo všetkých ľudských vecí mi je Oxford azda najdrahší.“ Bola to pre Newmana osobitne bolestná skúsenosť.
Koncom roka 1844 začal písať filozofickú rozpravu o teórii vývoja kresťanského učenia. Na základe štúdia učenia cirkevných otcov získal Newman istotu, že Cirkev prvých storočí pretrváva v nenarušenej podobe len v Katolíckej cirkvi. Boží poklad viery sa v plnosti uchováva len v nej. Vyznal: „Prostredníctvom študovania sporov, aké boli v prvotnej Cirkvi, dozrelo v mojej mysli jasné presvedčenie, že my anglikáni sme heretici.“
Newman – najväčší anglikánsky teológ sa vzdal univerzitnej kariéry, dobre plateného miesta profesora a farára, aby sa mohol stať členom Katolíckej cirkvi, ktorá bola od obdobia vlády Henricha VIII. v Anglicku často kruto prenasledovaná. V 19. storočí považovali v Anglicku katolíkov za druhotriednych obyvateľov. Newmanovo rozhodnutie vstúpiť do Katolíckej cirkvi sa teda spájalo s veľmi bolestnými dôsledkami, stratou materiálneho zabezpečenia, domu, priateľov a spoločenského postavenia.
Dňa 8. októbra 1845 sa Newman sklonil k nohám katolíckeho kňaza, blahoslaveného pátra Dominika Barberiho, talianskeho pasionistu, a požiadal ho o požehnanie, spoveď a prijatie do Katolíckej cirkvi. V priebehu niekoľkých rokov od tejto udalosti nasledovali Newmana stovky vynikajúcich univerzitných profesorov. Vzdali sa univerzitnej kariéry, profesorských miest, farských úradov... Newmanovo obrátenie bolo veľkým otrasom pre Anglicko aj pre svet. Jeho príklad nasledovali stovky anglikánskych duchovných a vplyvných laikov a po vydaní Newmanovej knihy O vývoji kresťanského učenia presiahol počet nových konvertitov desaťtisíc.
Newman vo svojich ohnivých spisoch a kázňach zdôrazňoval, že Cirkev je „stĺpom a oporou pravdy“ (Prvý list Timotejovi 3, 15) a cesta k poznaniu Krista vedie cez živú Katolícku cirkev, ktorá je Kristovou cirkvou a dedičkou Cirkvi prvých storočí. Chápal Cirkev ako spoločenstvo, v ktorom žije, pôsobí a učí Kristus. Vedel, že ako člen tohto spoločenstva Cirkvi musí podriadiť svoje svedomie, rozum a city Kristovmu vedeniu a učeniu. Najvyššiu platnosť nemá subjektívne svedomie, rozum či city, ale autorita Krista, ktorý je prítomný a učí v Cirkvi.
Newman takto vysvetľoval pravdu o neomylnosti Cirkvi a pápeža: „Evanjelium je skutočným posolstvom z neba, ktoré stráži a uchováva spoločenstvo Katolíckej cirkvi.“ Toto zjavené posolstvo Boh odovzdal Cirkvi a „Cirkev je neomylná v tom, čo sa týka posolstva, ktoré jej bolo zverené. Ako máme chápať neomylnosť v učení, ak nie tak, že učiteľ je pri vyučovaní chránený pred omylom? ... Pápež je neomylný len preto, lebo stojí na čele Cirkvi, ktorá je neomylná.“
Odkedy som sa stal katolíkom
„Odkedy som sa stal katolíkom,“ napísal Newman, „žil som v dokonalom pokoji a nenarušenom vnútornom tichu bez najmenšej pochybnosti... Nebol som horlivejší než predtým, ale zdalo sa mi, že po búrlivej ceste som prišiel do pokojného prístavu a že šťastie, ktoré som vďaka tomu pocítil, trvá nepretržite až dodnes.“
Po vstupe do Katolíckej cirkvi Newman trpel pre nepochopenie, nepriateľstvo, očierňovanie, obviňovanie z pokrytectva... Znášal to mlčky ako Kristus pred Pilátom. Reagoval len vtedy, keď obvinenia spochybňovali jeho vernosť Katolíckej cirkvi. Neprestal však milovať tých, ktorí sa po jeho obrátení od neho odvrátili.
Vo februári 1846 sa Newman vybral do Ríma. Vstúpil do kolégia De Propaganda Fide, aby začal študovať teológiu a pripravil sa na kňazskú vysviacku.
Po vysvätení napísal o Eucharistii: „Nič ma natoľko neteší a neprináša mi takú útechu, nič natoľko neoslovuje moje srdce ako svätá omša. Mohol by som sa na nej zúčastňovať nepretržite a neznudí ma. Je to najvyššia činnosť, aká len môže byť na svete. Večný je na oltári takým, akým bol v tele a v krvi, pred ktorým sa skláňajú anjeli a trasú diabli. Kristus ustanovil ustavičný zázrak svojho tela a krvi pod spôsobom viditeľných znakov... A svojim kňazom dal moc, aby robili to, čo urobil on. Odovzdal sa do rúk hriešnikov. Slabý, temný, neosvietený, hriešny človek mocou kňazskej moci, ktorú dostal, prináša Najvyššieho na zem, schováva ho v tesnom svätostánku a dáva ho hriešnym ľuďom... Bratia moji, je jasné, že ak vyznávame Boha len ako všemohúceho, poznáme ho len napoly. Ak ho chceme poznať úplne, musíme ho poznať v Eucharistii ako toho, ktorý má meno ,Boh s nami‘ a ,Ježiš‘ (Boh je spása).“
Svätý Otec Pius IX. dovolil Newmanovi, aby na území Anglicka zakladal oratória svätého Filipa Neriho. Newman bol predstaveným prvého oratória v Birminghame. Pôsobil tam od roku 1848. Písal články, knihy, venoval sa pastoračnej činnosti medzi írskymi robotníkmi, vydával časopis Rambler (Pútnik) pre katolícku inteligenciu. Newmanove názory predbiehali jeho dobu a boli prípravou na I. a II. vatikánsky koncil. V krátkom čase Newman založil druhé oratórium v Londýne. Na žiadosť pápeža a írskych biskupov zhromaždil skupinu významných profesorov a v roku 1854 otvoril katolícku univerzitu v Dubline, na ktorej pôsobil ako rektor do roku 1858.
Newman bol presvedčený, že každý človek, ktorý bude úprimne hľadať pravdu, zavŕši svoje hľadanie vstupom do Katolíckej cirkvi. Nazdával sa, že „v skutočnej filozofii neexistuje niečo pomedzi ateizmom a katolicizmom a že skutočne dôsledná ľudská myseľ si musí vybrať jedno alebo druhé“. Medzi týmito protichodnými postojmi sa nachádza protestantizmus. Newman ponúkol jasnú zásadu rozlišovania: „Existujú len dve cesty – do Ríma alebo k ateizmu. Anglikánska viera je zastavením uprostred cesty, ktorá vedie jedným smerom, a liberalizmus je zase zastavením uprostred druhej cesty.“
Roky 1864 – 1874 boli pre Newmana najplodnejším obdobím jeho publikačnej teologickej činnosti. Mnohé z jeho článkov, kníh a básní sa rozšírili po celom svete.
Pápež Lev XIII. ho roku 1879 povolal za zásluhy v rozvoji teológie do kardinálskeho kolégia. Newman si na kardinálskom erbe umiestnil motto Cor ad cor loquitur – Srdce sa prihovára srdcu.
Keď Newman kázal, mal nadprirodzený dar povznášať ľudské srdcia k Bohu. Bol to génius s výnimočnou výrečnosťou a nábožnosťou. Jeho hlavným cieľom bolo povzbudzovať ľudí k živej viere a poslušnosti voči Bohu. Tým, ktorí hľadali pravdu, radil: „Musíte si v sebe vytvoriť taký postoj, aby ste boli ochotní odovzdať sa celkom do Božích rúk. On vás privedie k dokonalej poslušnosti.“
Skrúšených hriešnikov varoval pred netrpezlivosťou, aby na seba nekládli bremeno nadmerného množstva modlitieb a pokánia. Radil im, aby začínali od malých vecí a nechali sa viesť spovedníkom.
Blahoslavený kardinál Newman hovoril začínajúcim kresťanom, že na ceste viery budú prežívať skúšky: „Budem skúšaný: môj rozum podstúpi skúšku, pretože budem musieť veriť; moje city podstúpia skúšku, pretože namiesto toho, aby som si robil, čo mi je po vôli, budem musieť počúvať Boha; moje telo podstúpi skúšku, pretože si ho budem musieť podriadiť... Netráp sa, choď ďalej. ,Nebo nie je pre zbabelcov,‘ hovorieval svätý Filip. Vzývaj Spasiteľa ľudí. On ťa vypočuje. On uzdraví všetky tvoje rany, ktoré si utŕžil, keď si mu slúžil.“
Blahoslavený kardinál John Henry Newman zomrel 11. augusta 1890. Pred smrťou požiadal, aby na jeho náhrobku umiestnili slová: „Ex umbris et imaginibus in Veritatem“ („Od tieňov a obrazov k pravde“)
„Chráňte sa, aby vás nezviedol svet,“ upozorňuje nás dnes blahoslavený kardinál Newman. „Snaží sa vás prekričať a presvedčiť, že len on je rozumný a múdry, že náboženstvo je prežitok... Bude zlo nazývať dobrom a dobro zlom. A určite budete pokúšaní, ale ,bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia‘ (Matúša 26, 41). Alebo vy premôžete svet, alebo svet premôže vás... Rozhodujte sa a nezabúdajte: ,Túto slobodu nám vydobyl Kristus. Stojte teda pevne a nedávajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva‘ (Galatským 5, 1). Začínajme s vierou, začínajme s Kristom, začínajme s jeho krížom a pokorením, ku ktorému nás vedie. Dovoľme, aby si nás pritiahol ten, ktorý bol vyvýšený, aby nám takto mohol darovať seba aj všetko. Hľadajme ,teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť‘ a všetky veci tohto sveta dostaneme ,navyše‘ (Matúša 6, 33). Len tí sa môžu opravdivo tešiť z tohto sveta, ktorí vstúpili do kontaktu s neviditeľným svetom. Len tí sa z neho tešia, ktorí sa ho najskôr naučili strácať a zriekať sa ho. Len tí dokážu opravdivo hodovať, ktorí sa najskôr postili. Len tí si dokážu užívať svet, ktorí sa ho naučili nezneužívať, a len tí ho zdedia, ktorí ho prijímajú ako tieň budúceho sveta a kvôli tomuto budúcemu chcú tento svet opustiť.“
P. M. Piotrowski TChr
Modlitby blahoslaveného kardinála Newmana
„Môj veľký Bože, ty vieš všetko, lebo si všetko stvoril... Ty tak dobre poznáš myšlienky a zámery každej duše, akoby z celého stvorenia existovala len táto jediná duša. Prenikáš ma. Tvoj pohľad zahŕňa moju prítomnosť, minulosť aj budúcnosť ako jeden celok... Ty vieš, aký bude môj koniec. Ty si už predvídal hodinu mojej smrti a môj súd. Aké hrozné je pomyslieť, že raz budem stáť pred svojím Sudcom...! Rozhojni vo mne otvorenosť a úprimnosť, o ktorú sa snažím a po ktorej túžim...! Nauč ma čoraz väčšmi ťa milovať, lebo takto budem môcť žiť v pokoji a bez strachu pred tebou!“
„Ó, Pane, si svätý vo všetkých svojich dielach. Hriech na svete nepochádza od teba – pochádza od nepriateľa, pochádza odo mňa a z toho, čo je moje. Ja a všetci ľudia sme postihnutí touto hanbou, pretože by sme mali túžiť po dobre, a namiesto toho sme sa odovzdali zlu... Keď zomriem, povoláš ma k sebe a budeš mojím Sudcom. ,Beda mi, áno, som stratený. Veď som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami‘ (Izaiáš 6, 5). Pane, tvoj kríž preklenul priepasť, ktorá ma oddeľovala od teba. Pripomína mi moju veľkú hriešnosť a tvoj neopísateľný odpor k hriechu. Vtlač do mojej pamäte a vpíš do mňa, milovaný Pane a Spasiteľu, celú hĺbku vedy kríža, aby som skrze tvoj svätý kríž nielen pochopil, ale aj dosiahol zmierenie s tebou.“
