Neviditeľný kláštor Jána Pavla II. – prameň sily pre Cirkev a ľudstvo
Autor: Małgorzata Radomska,
"Milujte sa!" 20/2010 → Cirkev
Boh pozýva každého, kto trpí, aby spojil svoje utrpenie s Kristovým utrpením. Ak človek odpovie na túto mimoriadnu výzvu, Božia milosť v ňom nebude daromná, ale bude v ňom pôsobiť. Takto sa jeho stav stane žriedlom požehnania preňho aj pre iných.
Videnie
Francúzsko, piatok večer 8. apríla 2005 – deň pohrebu Jána Pavla II. Malá izbička prerobená na kaplnku. Stály diakon Martial Codou, ktorý slúži chorým, dostáva počas poklony Najsvätejšej sviatosti vnuknutie, ktoré vníma v mysli vo forme obrazu. Jeho hlboký význam pochopí neskôr počas modlitby. Vidí kríž, ktorého priečne rameno symbolizuje dočasný život a zvislé rameno je symbolom cesty do neba, ktorú ukazuje Cirkev. Na priečnom ramene je veľké množstvo ľudí, ktorí sa chvejú medzi dobrom a zlom. Nedokázali by udržať duchovnú rovnováhu a spadli by do priepasti, keby rameno nepodopierali dva oporné stĺpy a kupola Baziliky sv. Petra, ktorá predstavuje Cirkev, Kristovu nevestu a správkyňu Kristových milostí. Ľavý oporný stĺp, ktorý podopiera rameno dočasného života, sú súčasní mučeníci – malé deti, medzi ktorými sú aj obete interrupcie. Pravý oporný stĺp sú chorí a postihnutí ľudia a väzni. Obidva stĺpy drží v rukách Panna Mária, Kráľovná sveta, Pomocnica najslabších a odvrhovaných, ktorá všetkým vyprosuje spásu. Toto vnútorné videnie, ktoré posúdila cirkevná vrchnosť, je základom Neviditeľného kláštora Jána Pavla II.
Poslanie
Toto dielo odhaľuje pred očami súčasného sveta, ktorý sa bojí utrpenia, hlboký a pozitívny zmysel utrpenia pre človeka a spoločnosť. Tento zmysel vyplýva z dobrej zvesti: „Tým, že Kristus uskutočnil vykúpenie prostredníctvom utrpenia, dal ľudskému utrpeniu výkupnú hodnotu“ (Ján Pavol II.: Salvifici doloris 19). „Kristus vykonal vykúpenie v plnom rozsahu, až do konca, no zároveň ho neuzavrel: v tomto vykupiteľskom utrpení, ktorým sa dokonalo vykúpenie sveta, sa Kristus od počiatku otvoril a neustále sa otvára každému ľudskému utrpeniu. Áno, zdá sa, že ono patrí do samej podstaty Kristovho vykupiteľského utrpenia, lebo ono si vyžaduje, aby sa ustavične dopĺňalo... Každé ľudské utrpenie pre spoločenstvo v Kristovej láske dopĺňa Kristovo utrpenie tak, ako Cirkev dopĺňa spásonosné Kristovo dielo“ (SD 24).
Živé hostie
Členmi Neviditeľného kláštora sú ľudia, ktorí trpia fyzicky alebo morálne – chorí, postihnutí, väzni, ľudia, ktorých svet odvrhol a izoloval. Oni všetci sú adresátmi Kristovho pozvania a milosti, aby s ním spolupracovali na spáse sveta. Títo ľudia žijú uzatvorení v klauzúre svojich štyroch stien, nemocníc, charitných domov či väzenských ciel, kde sa skrze svoje zasvätenie spájajú so všetkými mníchmi a mníškami žijúcimi v kláštoroch vo všetkých kútoch sveta a predovšetkým s Kristom – Obetou a Pannou Máriou. Tým, že sa celkom zasväcujú Ježišovi, prijímajú svoje utrpenie a obetujú ho Bohu spolu s modlitbami, premieňajú sa na „živé hostie“. „Uzavretí medzi štyri steny akoby slúžili ustavičnú svätú omšu. Ich príbytok je Golgota, kde Kristus prostredníctvom ich utrpenia obnovuje svoju obetu“ (Martial Codou). Majú účasť na Kristovom kňazstve, na jeho prorockom a kráľovskom poslaní. Sú kanálmi Božej milosti pre svet, „kľučiarmi Neviditeľného“, ktorí otvárajú zamknuté ľudské srdcia. Kristus zomrel za všetkých a všetkým ponúka spásu, nezastavil sa ani pred bláznovstvom kríža, ale z lásky k človeku neprekročí bariéru ľudskej slobody. Nespasí človeka bez jeho spolupráce. Človek musí sám a dobrovoľne prijať ponúknutú spásu. Žiaľ, mnohí ju odmietajú...
Pravda vo svete poloprávd
Dnešný svet veľmi potrebuje nanovo pochopiť pravdu, že tí, ktorí sa mu zdajú neproduktívni a nehodnotní, udržiavajú existenciu sveta! Najslabší, postihnutí, trpiaci, starí, ba aj väzni majú vznešenú dôstojnosť, pretože Boh ich pozval, aby sa spojili s Kristovým utrpením a takto obetovali svoj život za iných...
Túto pravdu vytrvalo hlásal a definitívne potvrdil svedectvom vlastného života Ján Pavol II. Upozorňoval svet, že „je neprípustné odsúvať, ba priam odvrhovať starých ľudí na okraj spoločnosti“. Pripomínal, že ich prítomnosť má veľkú hodnotu. Ich prínos do dialógu medzi generáciami je neoceniteľný, ich vklad do evanjelia života má nesmiernu hodnotu. Nenahraditeľné je aj bohatstvo ich skúseností, múdrosti a odovzdávanie nádeje a lásky mladším generáciám (porov. Evangelium vitae 94).
Ukazoval svetu pravdu o poslaní postihnutých ľudí, ktorú hedonistická kultúra zakopala: „Ľudstvo rovnako potrebuje človeka na invalidnom vozíku, ako aj inžiniera, ktorý stavia mosty... Trpiaci človek je nielen užitočný pre iných, ale má nenahraditeľnú úlohu.“ Vo všetkých trpiacich videl žriedlo sily pre Cirkev a ľudstvo. Nielen svetu, ale aj samotným trpiacim pripomínal, že Boh dal poslanie každému človeku. Napísal: „Pánovo povolanie je adresované všetkým a každému osobne: aj chorí sú povolaní pracovať vo vinici. Ťažoba, ktorá gniavi telo a odoberá duševnú pohodu, v žiadnom prípade neoslobodzuje od tohto povolania, ale je výzvou aktívne prežívať ľudské a kresťanské povolanie a podieľať sa na rozvoji Božieho kráľovstva novým, ešte cennejším spôsobom“ (Christifideles laici 53). „Nemyslite si, že obetovanie Bohu vašich slabostí a chorôb je pre vás neužitočné. Tieto chvíle môžu byť rozhodujúce a najplodnejšie pre vašich blízkych a aj pre iných ľudí.“
Požehnané utrpenie
Neviditeľný kláštor pomáha trpiacim, aby si uvedomili, že čas, ktorý prežívajú, je časom mimoriadnej milosti a Božieho požehnania, ak svoje utrpenie obetujú na konkrétny úmysel. Mnohí z nich našli radosť a zmysel svojho života. Bol to aj prípad 68-ročnej Marcely, ktorá sa ako prvá zasvätila Kristovi v Neviditeľnom kláštore Jána Pavla II. Marcela sa zrútila. V mladosti pracovala ako lekárka, viedla intenzívny duchovný život, starala sa o starých ľudí. Teraz sa cítila úplne nepotrebná, osamelá a opustená. Modlila sa len za to, aby čo najskôr zomrela.
Keď ju navštívil diakon Martial, mala plné zuby svojho života. Celý čas plakala a Martial nevedel, čo má povedať. Bol v rozpakoch. Povzbudil ju, aby spojila svoje utrpenie s Kristovým umučením, aby sa stala živou hostiou. Pri ďalšom stretnutí z nej vyžarovala radosť a zdôverila sa diakonovi: „Konečne som to pochopila. Už nebudem plakať a prosiť Boha, aby ma vzal z tohto sveta. Som šťastná, že som tu a v takomto stave. Ako lekárka som obetovala svoj život, aby som liečila ľudské telá, dnes však vďaka svojej slabosti môžem byť lekárkou ľudských duší. Budem to robiť v spojení s ukrižovaným Pánom, tu, v tejto izbe, v ktorej zostanem do konca života.“
Väzni
Pravý oporný stĺp Neviditeľného kláštora sú okrem trpiacich, chorých a postihnutých aj väzni. Aj pre nich môže byť čas odobratia slobody časom milosti, časom stretnutia s Kristom, Bohom bohatým na milosrdenstvo, ktorý ich čaká ako otec márnotratného syna. Svätý Otec Ján Pavol II. vyzval vo svojom príhovore väzňov v Lyone, aby prekračovali stav beznádeje a aby obetovali svoje utrpenie: „Pozerajte sa na Ukrižovaného, ktorého odsúdili pre našu spásu, hoci nevykonal nijaké zlo. Hľaďte na jeho lásku a trpezlivosť, prinášajte plné ovocie v jeho zmŕtvychvstaní. Odovzdajte mu svoju bolesť, ktorá je pre vás priťažká. Obetujte ju za svojich blížnych.“ Kristus, ktorý víťazí nad ľudskou biedou a hriechom, pozýva všetkých väznených, aby sa s ním zjednotili. Prostredníctvom sviatostí zjavuje svoju milosť, ktorá oslobodzuje z akéhokoľvek puta a posväcuje, vracia väzňom stratenú dôstojnosť a posiela ich, aby preňho získavali duše. Pán dáva väzňom svoju dôveru a šancu. Ak prijmú nové poslanie, môžu zadosťučiniť za svoje hriechy aj hriechy iných.
Obeta detí
Druhý koniec ramena dočasného života – v Martialovom videní – podopiera ľavý oporný stĺp Neviditeľného kláštora. Sú to malí mučeníci – deti, ktoré zomreli v ranom detstve; deti, ktoré zomreli v matkinom lone, ako aj deti, ktoré boli obeťami interrupcie. Sú to malí kľučiari, ktorí otvárajú srdcia svojich rodičov na Božiu lásku. Často vyprosia obrátenie iným. Podobne to bolo aj v prípade diakona Martiala, ktorý sa obrátil krátko po veľkej rodinnej tragédii – po smrti svojho synovca, ktorý zomrel hneď po narodení.
Obeta nenarodených detí môže otvoriť ich rodičom, ktorí sa rozhodli pre interrupciu, cestu k zmiereniu s Bohom, ktorý ich oslobodí od výčitiek svedomia a daruje im pokoj srdca. Istá žena, ktorá vyrastala v katolíckej rodine, počala dieťa mimo manželstva. V strachu a pocite hanby, ktorú mala spôsobiť rodine, sa rozhodla pre interrupciu. Malo to strašné dôsledky na jej psychiku, emocionalitu aj ducha. Napriek tomu, že prijala odpustenie vo sviatosti zmierenia, dlhé roky si nedokázala odpustiť, čo ju zatvorilo pred Bohom aj ľuďmi. Jednej noci jej Pán daroval sen. Takto opisuje svoju skúsenosť: „Pán mi vo sne ukázal moje prvorodené dieťa. Môj krásny chlapček mi povedal: ,Mama, príď, mama, príď!‘ Vytrhlo ma to akoby z pazúrov žalobcu. Až vtedy som začala s pomocou Božej milosti nadobúdať to, čo sa mi videlo nemožné – dokázala som odpustiť sebe samej. Pochopila som, že sen bol prejavom Božieho milosrdenstva. Pocítila som jeho moc. Vtedy sa začalo moje obrátenie... Konečne som dokázala v pokore odpustiť sebe samej, pretože som vedela, že Boh môže uzdraviť moje hlboké zranenia a spraviť, že bolesť prinesie ovocie obrátenia a milosti... Teraz pracujem so ženami a manželstvami, ktoré prežívajú podobné problémy ako ja.“
V Neviditeľnom kláštore je aj miesto pre rodičov, ktorí trpia po strate svojho dieťaťa, ako aj pre ľudí, ktorých zranili mylné rozhodnutia namierené proti životu. Aj oni môžu vložiť svoju bolesť do dynamiky spásy vďaka príhovoru Cirkvi.
Pomocníci
Neviditeľný kláštor Jána Pavla II. je priestor, v ktorom prebieha vzájomná výmena lásky. O klauzúrovaných členov sa starajú pomocníci, ktorí žijú sviatostným životom a ktorých určuje miestny kňaz, ktorý chce, aby Neviditeľný kláštor pôsobil na území jeho farnosti. Pomocníci sa formujú, aby mohli vykonávať svoju misiu. Majú u chorých a väzňov podporovať ducha obety a povzbudzovať ich vo vytrvalosti. Odovzdávajú im úmysly, ktoré určuje Kláštor a ktoré sa týkajú potrieb Cirkvi, diecézy, farnosti, čítajú im modlitbu zasvätenia (ak sami nemôžu čítať, napr. keď sa nachádzajú v kóme), neprestajne sa za svojich zverencov modlia a aspoň raz v týždni (ak to nemôže urobiť kňaz) prinášajú členom Kláštora sväté prijímanie. Pomocníci sú misionármi chorých. Majú za úlohu evidovať na území farnosti všetkých osamelých ľudí, ako aj ľudí, ktorí žijú v charitných domovoch, nemocniciach a väzeniach a prinášať im Kristovo pozvanie, aby sa zapojili do diela spásy tým, že obetujú svoje utrpenie. Pripravujú ich aj na zasvätenie sa Ježišovi v Neviditeľnom kláštore. Neraz sprevádzajú chorých vo chvíľach odchodu k Pánovi. Pripravujú ich na dobrú smrť, s veľkým súcitom a taktom hovoria chorým pravdu o ich situácii a umožňujú im prijať sviatosti, ktoré často prinášajú umierajúcim pokoj srdca a silu bezvýhradne sa obetovať milosrdnému Otcovi. V tejto chvíli, ktorá rozhoduje o večnom živote človeka, je veľmi dôležité nerobiť chorému klamné nádeje, neotáľať a zabezpečiť zomierajúcemu spoveď, Eucharistiu a sviatosť pomazania chorých.
Podrobnosti o vstupe
Človek, ktorý sa chce zasvätiť Ježišovi Kristovi v Neviditeľnom kláštore a patriť do pravého oporného stĺpa (kde sú ľudia zatvorení z dôvodu svojej staroby, choroby, postihu a väzni) sa má vo svojom utrpení úzko spájať s Kristom prostredníctvom sviatostí. Časté prijímanie sviatostí je pre človeka cestou k Božiemu pokoju. Odporúča sa, aby chorý alebo väzeň, nakoľko je to možné, aspoň raz v týždni prijal Eucharistiu. Ako živá hostia sa potom môže Modlitbou obetovania utrpenia zasvätiť Kristovi. Môže to urobiť aj v súkromí, ale odporúča sa zasvätiť sa počas verejnej slávnosti. Človek, ktorý sa chce zasvätiť, sa počas svätej omše, ktorú v izbe chorého slúži kňaz, pomodlí spomenutú modlitbu (ktorá je každodennou modlitbou členov Kláštora).
Na slávnosti by sa mal zúčastniť aj pomocník chorého a iní svedkovia. Ak chorý nedokáže hovoriť, modlitbu sa môže v jeho mene pomodliť pomocník. Po záverečnom požehnaní sa spoločne odfotografujte a fotografiu vložte do farského zoznamu členov Neviditeľného kláštora.
Bohatstvo farnosti
Vznik Neviditeľného kláštora na území farnosti je pre farnosť nesmiernym bohatstvom, pretože jeho členovia majú účasť na Kristovej modlitbe príhovoru a na jeho vykupiteľskom diele, čím získavajú mnohé milosti. Ich orodovanie podporujú aj duše z očistca, za ktoré sa živí členovia Kláštora modlia.
Členovia Kláštora môžu obetovať svoje utrpenie napr. za mládež vo farnosti, aby prijímala Krista, za tých, ktorí sa pripravujú na prijatie sviatostí, za farské diela evanjelizácie, za kňazov vo farnosti, za všetkých stratených, ktorí potrebujú modlitbu, či za rodiny v kríze. Ako napísal Ján Pavol II.: „Utrpenie, preniknuté silou Kristovej obety, je nenahraditeľným prostredníkom a pôvodcom dobier nevyhnutných na spásu sveta. Utrpenie oveľa viac ako čokoľvek iné otvára cestu milosti, ktorá pretvára ľudské duše“ (SD 27).
Diakon Martial prosí o modlitbu konkrétnych členov kláštora napr. vtedy, keď pripravuje mladých na sviatosť manželstva alebo rodičov na krst dieťaťa. Na začiatku obradu pripomína tým, ktorí sviatosť prijímajú, že daný človek sa s láskou za nich obetuje, a povzbudzuje ich, aby ho navštívili a prejavili mu vďačnosť. Takto jednoducho sa vytvára spoločenstvo, civilizácia lásky, ku ktorej máme všetci prispievať.
Naša odpoveď
Ježiš hovorí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Matúša 25, 40). Ako uskutočňujeme jeho slová vo svojom živote? Možno neďaleko, za stenou žije osamelý a trpiaci sused a prosí o smrť, pretože nevidí zmysel svojho utrpenia a nedokáže ho využiť tak, aby inému prinieslo obrátenie...
„Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili“ (Matúša 25, 45), hovorí nám Kristus...
Drahí trpiaci, obraciame sa na vás slovami Jána Pavla II.: „A prosíme vás všetkých, čo trpíte, aby ste nás podporovali. Prosíme práve vás, chorí a slabí, aby ste boli prameňom sily pre Cirkev a ľudské pokolenie. V hroznom zápase medzi dobrom a zlom – ktorého náš súčasný svet je akoby divadlom – nech zvíťazí vaše utrpenie spojené s Kristovým krížom“ (SD 31).
Spracovala: Małgorzata Radomska podľa knihy Martiala Codou Niewidzialny Klasztor Jana Pawła II.
