Stál som tam inkognito, ja, protestantský pastor v civile. Nenápadne som sa všupol do zadnej lavice katolíckej kaplnky v Milwaukee a prvý raz som sa stal svedkom omše. Priviedla ma tam zvedavosť a stále som si nebol istý, či ide o zdravú zvedavosť. Pri skúmaní spisov prvých kresťanov som nespočetne veľakrát narazil na výrazy ako „liturgia“, „Eucharistia“, „obeta“. Pre nich bola Biblia – tú knihu som nadovšetko miloval – nepochopiteľná bez udalosti, ktorú súčasní katolíci nazývajú „omšou“.
Chcel som pochopiť raných kresťanov; avšak chýbala mi skúsenosť s liturgiou. A tak som presvedčil sám seba a vybral som sa na „prieskum“. Pritom som sa neustále zaprisahával, že si ani nekľaknem, ani nebudem mať účasť na tomto modlárstve.
Sadol som si do lavice v tmavom kúte na samom konci kaplnky. Predo mnou bolo pomerne veľa veriacich rôzneho veku. Veľmi ma zaujali ich úctivé gestá, ako aj očividné sústredenie sa na modlitbu. Potom zazvonil zvon, všetci vstali a z dverí pri oltári vyšiel kňaz. Neistý sám sebou zostal som sedieť. Ako kalvína ma učili, že omša je tým najväčším bohorúhačstvom, akého sa človek môže dopustiť. Obradom svätej omše sa údajne opakuje obeta Ježiša Krista. A tak som zostal v úlohe pozorovateľa. Sedel som s otvorenou Bibliou pred sebou.
Zasiahnutý Písmom
Omša pokračovala a mne zrazu niečo napadlo. Bibliu som nemal len pri sebe. Bola predo mnou – v slovách omše! Jeden úryvok bol z Izaiáša, ďalší zo Žalmov, ďalší od Pavla. Veľmi silne som to prežíval. Chcelo sa mi všetko zastaviť a kričať: „Hej, môžem vysvetliť, čo sa z Písma práve odohráva? Je to úžasné!“ Zachoval som si však postoj pozorovateľa. Zostal som v ústraní, až kým som nezačul, ako kňaz vyslovuje slová premenenia: „Toto je moje telo... Toto je moja krv.“
Pocítil som, ako sa zo mňa vytrácajú všetky pochybnosti. Keď som videl, ako kňaz zdvihol bielu hostiu, cítil som, ako mi zo srdca vyviera modlitba: „Môj Pán a môj Boh. Si to naozaj ty!“
Od toho okamihu by ste ma možno nazvali cvokom. Nevedel som si ani predstaviť, čo vo mne tie slová spôsobia. Ešte intenzívnejšie som prežíval, keď zhromaždenie začalo spievať: „Baránok Boží... Baránok Boží... Baránok Boží,“ a kňaz nadviazal: „Hľa, Baránok Boží...“ a zdvihol hostiu.
Netrvalo ani minútu, a slová „Baránok Boží“ odzneli štyrikrát. Z dlhoročných štúdií Biblie som okamžite vedel, kde sa nachádzam. Bol som v Knihe zjavenia, kde Ježiša v dvadsiatich dvoch kapitolách nazývajú Baránkom najmenej dvadsaťosemkrát. Bol som na svadobnej hostine, ktorú Ján opisuje na konci poslednej knihy Biblie. Bol som pred nebeským trónom, kde je Ježiš navždy oslávený ako Baránok. Na toto som pripravený nebol, hoci – bol som na omši!
Svätý dym!
Na omšu som sa vrátil na druhý deň. A potom na ďalší. A aj na ďalší. Zakaždým sa mi pred očami odohrávalo čoraz viac výjavov z Písma. A predsa ani jednu z jeho kníh som nevidel v tej tmavej kaplnke jasnejšie ako Knihu zjavenia, Apokalypsu, ktorá opisuje oslavu anjelov a svätých v nebi. Ako v Knihe, tak aj v kaplnke som videl oblečeného kňaza, oltár a zhromaždenie volajúce „Svätý, svätý, svätý...“ Videl som kadidlový dym; počul som vzývanie anjelov a svätých; i ja sám som spieval aleluja, pretože toto slávenie ma priťahovalo stále viac. Sedával som v zadnej lavici so svojou Bibliou a často som nevedel, čo skôr, na ktorú stranu sa obrátiť – či k tomu, čo sa odohrávalo v Apokalypse, alebo k tomu, čo sa dialo na oltári. Čoraz väčšmi sa mi zdalo, že ide o to isté.
S novým elánom som sa pohrúžil do štúdia starovekého kresťanstva a zistil som, že prví biskupi, otcovia Cirkvi, objavili to isté, čo som každé ráno prežíval i ja. Knihu zjavenia považovali za kľúč k liturgii a naopak. Vo mne ako vo vedcovi a veriacom človeku sa odohrávalo niečo mocné. Zjavenie, biblická kniha, ktorá mi pripadala najzložitejšia, teraz osvetľovala základný kameň mojej viery: ideu zmluvy ako posvätného zväzku Božej rodiny. Popritom z omše, ktorú som predtým považoval za najväčšie rúhanie, stala sa udalosť, ktorá spečatila Božiu zmluvu. „Toto je kalich mojej krvi. Je to krv novej a večnej zmluvy.“
Všetko to bolo pre mňa nové, až sa mi z toho hlava krútila. Celé roky som sa usiloval nájsť zmysel Knihy zjavenia ako isté zakódované posolstvo o konci sveta, o oslave vo vzdialenom nebi; o niečom, čo väčšina kresťanov nemôže prežiť, pokým sú na zemi. Teraz po dvoch týždňoch každodenného chodenia na omšu som zrazu túžil postaviť sa počas liturgie a povedať: „Počúvajte ma všetci. Ukážem vám v Apokalypse, kde sa práve nachádzate! Otvorte štvrtú kapitolu, ôsmy verš. Práve teraz ste v nebi.“
