Autor: Teresa Tyszkiewicz,
"Milujte sa!" 20/2010 → Cirkev
Mária Terézia Carloniová bola jednou z najväčších mystičiek-stigmatičiek, ktorú Ježiš postupne pripravoval na veľké poslanie v Cirkvi.
Narodila sa roku 1919 v Urbani v strednom Taliansku v aristokratickej rodine, v ktorej vládla živá nábožnosť, ušľachtilosť a milosrdenstvo. Rodičov stratila v ranom detstve. Keď mala tri roky, jej mama zomrela na rakovinu a o tri mesiace nato zomrel aj jej otec, tiež v dôsledku rakoviny. O maličkú Máriu Teréziu a o jej o šesť rokov staršieho brata Adolfa sa starala stará matka, ktorá mala prísne náboženské a morálne zásady a snažila sa, aby deti získali predovšetkým vynikajúce vzdelanie, ktoré by zodpovedalo ich spoločenskému postaveniu.
Jej výchovné metódy narážali na vnučkin živý temperament a silnú vôľu, čo bolo prameňom častých konfliktov. V dieťati narastala túžba po láske, ale túžba viac lásku dávať, než prijímať. „Keď som mala päť rokov, snívala som o láske. Zaspávala som objímajúc škaredú bábiku. Plakala som, lebo som sa cítila ako jej mama... Bábika mi pomohla pochopiť, že treba trpieť, milovať a nikdy nič nežiadať.“
Stará mama, ktorá bola na vnúčatá veľmi prísna, si nevšimla, že medzi služobníctvom sú ľudia, ktorí môžu dávať pohoršenie či zasievať bezbožnosť. Malá Mária Terézia nemala komu vyzradiť pochybnosti, ktoré do nej títo ľudia zasiali. Spovedníci, ktorých stretla, brali nepokoje jej detského svedomia na ľahkú váhu. Márii Terézii to pokazilo deň prvého svätého prijímania, pretože sa jej zdalo, že ho prijala svätokrádežne.
Milovala Ježiša v Eucharistii, ale bála sa ho. Bála sa kňazov, spovede, náboženských praktík, trýznili ju samovražedné myšlienky... Keď mala 17 rokov, rozhodla sa vykonať si generálnu spoveď, ale stretla spovedníka, ktorý, žiaľ, nič nepochopil. Utiekla zo spovednice. Až vo dverách kostola sa pozrela na kríž a na rozlúčku povedala: „Ešte sa stretneme!“ A stalo sa. Ale cesta návratu Márie Terézie k ukrižovanému Ježišovi nebola krátka...
Roky počas Druhej svetovej vojny strávila na štúdiách v Ríme a pri ošetrovateľskej práci, ktorej sa obetavo venovala. V tom období, hoci sama nechodila do kostola, sa hrdinsky modlila a konala skutky kajúcnosti za obrátenie zranených a zomierajúcich: „Čo som mohla urobiť ja, úbohá ratolesť odťatá od viniča? Neprespané noci na studenej podlahe pri chorých, ktorí zomierali v nevedomosti a hneve. Kiežby aspoň zomreli v pokoji! Celé mesiace som takmer vôbec nespala. Noci som trávila v prázdnej kaplnke a ležala pred Najsvätejšou sviatosťou v tvare kríža. Za čo som sa modlila? Neprosila som o nič pre seba, pretože som sa nepovažovala za živú. Prosila som za tých, čo sa ešte neodlúčili od Cirkvi.“
Nikto jej neposkytol duchovnú podporu. Kňaz jej raz povedal, že nakoľko nechodí na svätú omšu a neprijíma Eucharistiu, žije v stave ťažkého hriechu, takže všetko, čo robí, nemá nijakú hodnotu. „Nikto mi nepovedal, že Boh je milosrdný, nikto mi nedal kúsok nádeje, že raz vstanem... Cítila som, že čím viac sa vzďaľujem od Boha, tým viac ho milujem.“
Keď počas vojny pracovala v nemocnici, zoznámila sa s mladým obetavým lekárom. Vytvorilo sa medzi nimi hlboké puto. Ale žiaľ, prežila ďalšie nešťastie. Keď raz večer, už v policajnej hodine, išli spolu na nočnú službu, zadržala ich hliadka. Skôr než stihli ukázať svoje priepustky, policajt lekára zastrelil. Terézia nestihla zraneného preniesť do nemocnice – zomrel na ceste... Bola to pre ňu rozlúčka s myšlienkou na manželskú lásku.
Po skončení vojny mala Mária Terézia 26 rokov. Nevedela, čo má robiť. Skončila pedagogické štúdium, ale učiteľská práca jej nevyhovovala. Uprednostnila by ošetrovateľskú prácu, pretože všetko chcela robiť zanietene. Jej životnou devízou bolo: „Alebo všetko, alebo nič. Urobila som všetko, čo sa dalo. A čo sa nedalo, to ešte urobím.“
Máriina rodina neprijala jej plán venovať sa ošetrovateľskej práci. Chceli ju vydať. V tom období sa Máriin brat, ktorý sa už oženil, odsťahoval z Urbani a jej stará matka vážne ochorela. Mária Terézia sa snažila, aby sa chorá, ktorej dni sa už schyľovali ku koncu, pred smrťou zblížila s Bohom. Mohol jej v tom pomôcť rozumný kňaz. Preto požiadala o pomoc miestneho farára, Cristofora Campanyho, ktorý sa chorej venoval. Babka zomrela v máji 1951 v pokoji srdca.
Mária Terézia zostala celkom sama na životnej križovatke. Pokúsila sa spáchať samovraždu... „Zgniavená všetkým, vyčerpaná, ovládnutá strachom, že zomriem a neurobím nič hodnotné, som sa zúfalým úkonom vôle ešte raz pokúsila pristúpiť k spovedi. Sľúbila som si, že to bude posledný raz,“ spomína. „Pripravovala som sa celý týždeň prostredníctvom intenzívnej modlitby a prísnym pokáním... Je to zvláštne, ale pravdivé: Zrazu som pochopila, že ten zúfalý úkon vôle bola milosť. Môj farár ma neodohnal, ako som očakávala. Vôbec sa nečudoval, vôbec ma neodsúdil... Spoveď rozdelená na tri etapy, ktorá trvala šestnásť hodín, mi konečne pomohla zhodiť z pliec strašné bremeno a vrátila mi pokoj.“
Po tejto spovedi prišli ďalšie. Otec Campany rýchlo pochopil, že jeho penitentka túži po hlbšom náboženskom živote, pokání, sebaobetovaní a spojení s Bohom. Vyjadrila túžbu zložiť sľub čistoty, ale spovedník odkladal súhlas, pretože Mária Terézia bola mladá a veľmi pekná. Nakoniec však súhlasil. Proti vôli svojich príbuzných sa Mária Terézia začala venovať ošetrovateľskej práci vo Fundácii sv. Kamila v Miláne. Udržovala jednak kontakt so svojím duchovným vodcom z Urbani a písala mu všetko, čo prežívala.
Začiatkom roku 1952 sa mu v listoch zdôverila s novými úkazmi, ktoré sa udiali v jej živote. V istých chvíľach bola celkom ľahostajná voči okolitému svetu a pociťovala vo svojom vnútri akoby prítomnosť druhej osoby, ktorá sa jej prihovárala. Dialo sa to v utorky a piatky. Vnútorný hlas bol čoraz intenzívnejší, takže sa neskôr musela zatvoriť vo svojej izbe, aby si ľudia nevšimli, čo prežíva. „Hlas“ hovoril a ona mu odpovedala.
Po ukončení práce v kamiliánskej fundácii v Miláne a po návrate do Urbani bol otec Campany svedkom týchto stavov svojej penitentky. Prikázal jej, aby starostlivo zapisovala všetko, čo jej „hlas“ hovorí. Takto opísal priebeh mystického dialógu, pri ktorom bol prítomný: „Keď sa so mnou zhovárala, všimol som si, že prižmuruje oči. Bola akoby neprítomná a rozprávala sa s ,niekým‘ neviditeľným, kto bol prítomný v jej predstavivosti. Trvalo to pätnásť minút alebo polhodinu. Potom bolo znovu všetko normálne... Rozhovor mal vždy duchovný charakter a bol v úplnej zhode s učením Cirkvi. Bola to výzva k čoraz väčšej láske k Bohu, vyslovená v prvej a druhej osobe: ,ja‘ a ,ty‘.“
„Hlas“ dával prostredníctvom Márie Terézie príkazy aj duchovnému vodcovi. V marci 1952 kňaz počul: „‚Chcem v tejto duši zopakovať svoje umučenie. Ty ako jej duchovný otec to môžeš prijať alebo odmietnuť, pretože máš moc v mojom mene. Ale chcem, aby si vedel, že je to moja vôľa.‘ – ‚Kto si?‘ opýtal som sa, hoci som dobre vedel, kto to je. ‚Ja som Ježiš,‘ počul som odpoveď, ‚táto duša sa mi obetovala a ja som prijal jej obetu.‘“
Spovedník sa chcel presvedčiť, nakoľko je Mária Terézia uvedomelá a pripravená vyplniť Ježišovu vôľu. Preto jej krátko nato položil otázku, či súhlasí s tým, aby sa zjednotila s Pánom v jeho umučení. Mária Terézia mu odpovedala: „Ak by to odo mňa chcel. Som pripravená.“ Odvtedy každý piatok medzi 12. a 15. hodinou prežívala tri hodiny Ježišovej agónie na kríži. Na spovedníkovo odporúčanie sa podrobila psychiatrickému vyšetreniu. Lekár u nej nezistil nijakú úchylku od normy. Na jeseň 1952 dostala stigmy.
O dva mesiace neskôr „hlas“ prikázal spovedníkovi, aby zaviedol Máriu Teréziu do prázdnej kaplnky pri kostole, kde sa mali dokonať jej duchovné zásnuby. Keď si kľakla pred oltár, počula, že „Pán Ježiš chce byť jej ženíchom. Chce, aby sa mu jeho nevesta pripodobnila, a preto ju budú prenasledovať, gniaviť, ohovárať, bude znášať telesné aj duševné utrpenie... Ak ňou ľudia opovrhnú, Boh ju prijme ako najvzácnejšiu perlu, ktorá získa nebo pre mnohé duše“. Spovedníkovi boli adresované tieto slová: „Pristúp k oltáru, vezmi zlatú obrúčku, ktorá leží pod obrusom, a daj ju mojej neveste ako hmatateľné znamenie mojich zásnub.“ Kňaz to urobil. Pod obrusom pri bohostánku našiel zlatú obrúčku, ktorú tam predtým nikto nevidel. Dal ju Márii Terézii so slovami: „Nie je to odo mňa. Ktosi ti dáva obrúčku ako znamenie svojho spojenia s tebou.“ Takto Pán vybral a pripravil Máriu Teréziu na veľké poslanie, ktoré mala vykonať v Cirkvi.
Ako vyzeral začiatok tohto poslania? Dajme hlas spovedníkovi Márie Terézie: „4. januára 1953 zomrela v Rusku Ivana Puškinová, vnučka [skôr pravnučka – pozn. autorky] veľkého ruského básnika. Potajomky vyznávala katolícku vieru, organizovala podzemnú Cirkev a svoj život obetovala za spásu Ruska, z čoho vedome vylúčila Stalinovu dušu, pretože ju desilo množstvo jeho zločinov. Raz v piatok som sa počas trojhodinovej agónie Márie Terézie dozvedel o smrti tejto ženy. Bolo mi povedané, aby som sa Márie Terézie opýtal, či chce vziať na seba a zastúpiť obetu tejto ženy so všetkými dôsledkami, ktoré sa spájajú s obetou za Rusko a za všetky krajiny, ktoré Rusko ovládlo a usiluje sa im vnútiť učenie materialistického ateizmu. Opýtal som sa jej to ešte počas troch hodín utrpenia. Odpovedala mi: ,Ak to Pán chce a ak mi dá potrebné sily, súhlasím.‘ Od tej chvíle Mária Terézia cítila, že jej utrpenie sa postupne zväčšuje a pritláča jej ducha nesmiernym smútkom.“
K dovtedajšiemu telesnému a morálnemu utrpeniu sa pridali útoky diabla, ktorý ju fyzicky napádal, zraňoval a ubližoval jej, ako aj kritika a ohováranie ľudí. Nakoľko ľudia často videli kňaza, ako navštevuje Máriu Teréziu, začali sa šíriť pletky, že ich nespájajú len duchovné záležitosti. Otec Campany sa v tej veci obrátil dokonca na miestneho biskupa, ktorý mu prikázal, aby sa naďalej venoval duchovnému vedeniu mystičky, nakoľko je to potrebné. Znovu nechajme prehovoriť spovedníka: „Na začiatku marca sme sa dozvedeli, že Stalin ochrnul a hrozila mu smrť. Nasledujúci piatok, prv než sa začalo trojhodinové utrpenie, mi ,ten istý hlas‘ povedal: ,Teraz ťa o niečo poprosím, ak budeš súhlasiť a ak bude súhlasiť táto bytosť. Prv než Stalin zomrie, chcem mu dať napriek jeho zločinom možnosť spasiť sa, ako ju dávam všetkým vykúpeným dušiam. Ak budete súhlasiť, prosím ťa o obetovanie týchto troch hodín za Stalinovu dušu. Ale nezľakni sa utrpenia tejto bytosti.‘ Opýtal som sa Márie Terézie, či chce prijať takúto obetu. Súhlasila. Trojhodinové utrpenie prebiehalo ako zvyčajne v tej istej bočnej izbe. Bolo to popoludní. Celý čas som bol pri nej. Nikdy nezabudnem na tieto tri hodiny. Nikdy som nevidel podobné utrpenie... aj vo fyzickom zmysle... Plakal som z hrôzy a chcelo sa mi kričať: ,Stačí! Stačí!‘“
„Využil Stalin túto poslednú milosť?“ pýtal sa otec Campany. Boh dáva do poslednej chvíle života možnosť oľutovať hriechy a obrátiť sa k Božiemu milosrdenstvu. Okoliu sa môže zdať, že chorý už nevníma, ale Boh má svoje neviditeľné cesty. „Božie milosrdenstvo,“ napísala svätá Faustína vo svojom Denníčku, „dosahuje neraz hriešnika v poslednej chvíli zvláštnym a tajomným spôsobom. Podľa vonkajších znakov sa nám zdá, akoby všetko bolo stratené, ale nie je to tak. Duša osvietená lúčom poslednej silnej Božej milosti sa v poslednej chvíli obracia k Bohu s takou silou lásky, že v jednom okamihu dostáva od Boha odpustenie vín aj trestov. Navonok ničím neprejavuje ani ľútosť, ani skrúšenosť, pretože na vonkajšie veci ony už nereagujú. Ó, aké nepochopiteľné je Božie milosrdenstvo. Ale, čo je hrozné – sú aj duše, ktoré dobrovoľne a vedome túto milosť odmietajú a pohŕdajú ňou. Aj keď už zomierajú, ale milosrdný Boh dáva duši ten jasný vnútorný okamih, a ak duša chce, má možnosť vrátiť sa k Bohu. Často sú však duše také zatvrdilé, že sa vedome rozhodnú pre peklo, maria všetky modlitby, ktoré za nich iné duše prednášajú Bohu, a dokonca aj samotné úsilie Boha...“ (Denníček 1998).
Spomienky na posledné Stalinove chvíle zachytila vo svojom pamätníku jeho dcéra Svetlana. Bývala s otcom v spoločnom byte v Kremli, ale nemala s ním ľahký kontakt, pretože Lavrentij Beria, ktorý sa chystal prevziať moc po Stalinovi, ho prísne strážil, takže ani dcéra sa nemohla slobodne stretávať s otcom. Keď sa dozvedela, že je vážne chorý, nabrala odvahu a hrozbami, prosbami, ba aj s použitím sily sa dostala k otcovmu lôžku. Hneď si uvedomila, že stav chorého je veľmi vážny. Stalin bol v bezvedomí, mal zatvorené oči. Svetlana si sadla k jeho lôžku a rozhodla sa, že tam zostane až do konca. V istej chvíli si všimla, že chorý otvoril oči a pozrel sa na ňu. V jeho očiach si všimla desivý strach, ktorý prestrašil aj ju. O niekoľko chvíľ už Stalin nežil.
Teresa Tyszkiewiczová
Prameň:
Alberto di Chio, Luciana Mirri: Maria Teresa Carloni – apostołka prześladowanego Kościoła. Wydawnictwo Sióstr Loretanek, Varšava 2009.
