Kresťanku Kamalinu Naik, ktorá bola v siedmom mesiaci tehotenstva, obkľúčil fanatický zástup hinduistov a žiadal od nej, aby sa zriekla viery v Krista. Keď odmietla, ona aj jej ročný synček boli – podľa výpovedí očitých svedkov – „posekaní na kúsky“.
Situácia kresťanov v Indii
Počiatky kresťanstva v Indii sú spojené s misijnou činnosťou svätého apoštola Tomáša, ktorý podľa tradície prišiel do Keraly, ktorá sa nachádza na juhu Indie, približne v roku 50 po Kristovi. Apoštol, ktorého sme zvykli nazývať „neveriaci Tomáš“ kvôli udalosti po Kristovom zmŕtvychvstaní („ak nevložím svoju ruku...“), vydal svedectvo o svojej neochvejnej vernosti Kristovi práve v Indii, kde podstúpil mučenícku smrť. Jeho katom bol podľa tradície istý brahman – hinduistický duchovný.
V ďalších storočiach sa evanjelium šírilo na indický subkontinent zo Stredného východu (dnešného Iraku a Iránu) a zo Sýrie. V dobe medzi 7. a 8. storočím vzniklo kresťanské sýrsko-malabarské spoločenstvo. V stredoveku sa do misijnej činnosti v Indii zapojila aj západná (latinská) Cirkev. V roku 1320 prišiel do Indie francúzsky dominikán Jordanus Catalani, ktorý vykonával svoju misijnú činnosť v Surate a v provincii Gudžarat. Onedlho nato ho pápež vymenoval za prvého katolíckeho biskupa v krajine. Spravoval kresťanské spoločenstvá v Kalkate a v Mangalore.
Ďalšiu kapitolu v dejinách evanjelizovania Indie tvorí obdobie veľkých zemepisných objavov koncom 15. storočia. V roku 1498 prichádza z Európy do Indie námorná flotila Vasca de Gamu. Portugalské sídla v Indii sú sústredené v Goy a jej okolí. Odtiaľ sa rozvíja aj misijná činnosť, ktorú v 16. storočí prevzali do svojich rúk prevažne jezuiti na čele so svätým Františkom Xaverským. Kresťanskými spoločenstvami v Indii boli v tom období predovšetkým Goa (kde bol pochovaný svätý František Xaverský a kde je až doteraz najväčšie percento katolíkov v celoindickom meradle), Mangalore a Bombaj.
Koncom 18. storočia sa do misijnej činnosti v Indii zapojili protestanti, čo súviselo s narastajúcou obchodnou a následne s politickou aj vojenskou expanziou Veľkej Británie v krajine. Pravdou je, že až v roku 1813 britská vláda povolila kresťanským misionárom prácu na ovládaných územiach, ale už predtým tam pracovali protestantskí misionári (napr. v roku 1793 baptista William Carey).
V súčasnosti má kresťanské spoločenstvo v Indii približne 24 miliónov členov, čo je len niečo vyše 2% indickej populácie. Je to len kvapka v mori, ale tento kvas prostredníctvom práce a života ľudí, akými bola blahoslavená Matka Terézia z Kalkaty, prinášal a prináša hojné a požehnané plody. Záver 20. storočia sa v Indii vyznačoval zosilnenými nacionalistickými tendenciami. V tamojšej kultúre je nacionalistický antagonizmus často stotožňovaný so spormi s výlučne náboženským charakterom (výrazným dôkazom sú hinduisticko-moslimské roztržky, ktoré si v roku 1947, v období vzniku nezávislej Indie a jej rozdelenia na hinduistickú časť a moslimskú – Pakistan, vyžiadali státisíce ľudských životov).
V posledných rokoch organizácie, ktoré v sebe spájajú agresívny nacionalizmus s podobne agresívnym hinduizmom, ako Vishwa Hindu Parishad (Svetový kongres hinduizmu) či Rashtriya Swayamsevak Sangh (Národný dobrovoľnícky spolok), považujú za svojich úhlavných nepriateľov kresťanov. Fundamentalistickí hinduisti – nacionalisti im vyčítajú „prozelytizmus za peniaze“ (čiže to, že ich ku kresťanstvu „priťahuje“ perspektíva lepšieho materiálneho zabezpečenia) a „slúženie cudzím veľmociam“ (napr. USA).
Organizované útoky na indických kresťanov sa začali koncom 90. rokov 20. storočia. V roku 1998 začali partizáni z vyššie uvedených organizácií v štáte Gudžarat v západnej Indii systematicky ničiť kresťanské chrámy tak katolícke, ako aj protestantské. Po týchto vandalských útokoch nechávali letáky, ktoré jasne svedčili o svojich autoroch: „India pre hinduistov... Naše náboženstvo, náboženstvo Rámu a Krišnu, je pravé. Konverzia na inú vieru je hriech.“
Za obdobie zosilnených útokov na kresťanské spoločenstvá v Gudžarate si zámerne vybrali 25. december 1998 –
Vianoce. Na mnohé dediny obývané kresťanmi sa vtedy vyrútili hinduistické partizánske oddiely, ktoré ničili chrámy, v ktorých boli práve zhromaždení veriaci na slávenie jedného z najväčších kresťanských sviatkov. Typické bolo aj to, že na tieto útoky vôbec nereagovali miestne civilné ani policajné orgány.
Násilie nasmerované proti kresťanom pokračovalo v januári 1999 v štáte Orisa. 23. januára sa tam udial jeden z najkrutejších útokov na kresťanov. V dedine Manoharpur hinduisti zaživa upálili v aute austrálskeho protestantského misionára Grahama Stainesa (58 rokov) s jeho dvoma synmi: sedemročným Timotejom a desaťročným Filipom. Dodajme, že Staines, ktorý prišiel do Indie v roku 1965, pracoval v miestnom leprozóriu (centre pre pomoc malomocným). V deň pohrebu svojho manžela a dvoch synov manželka zavraždeného misionára, Gladys Staines, ktorá tiež dlhé roky pomáhala malomocným, vrahom odpustila.
Po takmer desiatich rokoch od týchto udalostí sa Orisa znovu stala dejiskom prenasledovania kresťanov. Na Vianoce v roku 2007 útočníci spálili 95 kresťanských kostolov v štáte a 600 domov, ktoré patrili kresťanom. Násilie znovu prepuklo v septembri 2008. Zvlášť brutálne útoky sa udiali v oblasti Kandhamal. Kresťanku Kamalinu Naik, ktorá bola v siedmom mesiaci tehotenstva, obkľúčil fanatický zástup hinduistov a žiadal od nej, aby sa zriekla viery v Krista. Keď odmietla, ona aj jej ročný synček boli – podľa výpovedí očitých svedkov – „posekaní na kúsky“.
Najčastejšie však vrahovia používali benzín. Toho, kto sa nechcel zrieknuť viery v Krista a vrátiť sa k hinduizmu, poliali benzínom a podpálili. Podľa údajov Katolíckej cirkvi v Indii v období medzi koncom augusta a polovicou septembra 2008 v Orise takto zomrelo 35 kresťanov, medzi nimi aj ochrnutý Rasananda Nath Prahan, 35-ročný kresťan, ktorý sa nedopustil hriechu apostázy.
Ako vieme z príkladu tragickej smrti Grahama Stainesa, útoky neobchádzajú ani tých, ktorí sa venujú chorým a chudobným bez ohľadu na vyznanie. V septembri 2008 húf ľudí v mestečku Czattisgarh zaútočil na sestry z Kongregácie misionárok lásky, ktorú založila blahoslavená Matka Terézia, a brutálne ich zbil. Stalo sa to iba preto, že rehoľnice viedli sirotinec v mestečku. V dôsledku prenasledovania bolo takmer päťdesiattisíc kresťanov (prevažne zo štátu Orisa) nútených opustiť svoje domy, čo v praxi znamená, že zostali bez domova.
Misia v Číne
V jednom z predchádzajúcich čísel Milujte sa! som písal o prenasledovaní Katolíckej cirkvi, ako aj ostatných kresťanských denominácií, v komunistickej Číne. Avšak prenasledovanie kresťanov v Číne trvá oveľa dlhšie než len posledných 60 rokov.
Začiatky kresťanstva v Ríši stredu sú spojené s príchodom nestoriánov (heretických kresťanov, ktorých blud bol definitívne odsúdený na Chalcedónskom koncile v 4. storočí) v 7. storočí po Kristovi na územie Čínskej ríše. Katolícka cirkev začala svoju misijnú činnosť v Číne až v stredoveku. Prvých misionárov posielal na pekinský dvor mongolského chána Kubilaja (známeho zo správ Marca Pola) pápež Mikuláš III. (1277 – 1280). Systematická evanjelizácia Číny sa však spája s františkánom Jánom z Montecorvina, ktorý koncom 13. storočia prišiel do Pekingu. V roku 1308 ho pápežskí legáti, ktorí boli poslaní do Číny, vysvätili za biskupa. V 14. storočí pokračovali v misijnej činnosti prvého pekinského biskupa (Ján z Montecorvina zomrel v roku 1333) jeho rehoľní spolubratia.
Zvrhnutie mongolskej vlády v Číne a začiatok vlády domácej dynastie Ming (1368) znamenal tiež začiatok represálií namierených proti kresťanom. Už v roku 1362 podstúpil mučenícku smrť biskup Zaitunu, Jakub z Florencie. Obdobie prenasledovania čínskych kresťanov, ktoré sa vtedy začalo, bolo natoľko bezohľadné, že na obnovenie kresťanstva v Ríši stredu bolo treba počkať 200 rokov. Bola to predovšetkým zásluha jezuitov, ktorí sa dostali do Číny koncom 16. storočia.
Svätý František Xaverský – apoštol Indie a Japonska – zomrel v roku 1552 na pobreží Číny. Jeho zámer rozšíriť misijné pôsobenie Spoločnosti Ježišovej aj do Číny uskutočnil až po desaťročiach Matteo Ricci, ktorý prišiel do Pekingu v roku 1595. Keď zomieral (1610), žilo v Číne takmer 2000 kresťanov. Koncom 17. storočia ich tam žil už milión. Bola to predovšetkým zásluha jezuitských misionárov, ale aj iných rehoľníkov (zvlášť dominikánov), ktorí tam pôsobili od 30. rokov 17. storočia. V tom istom storočí položili po sebe nasledujúci pápeži základy cirkevnej štruktúry v Číne vo forme apoštolských vikariátov. Dlhý proces vytvárania štruktúry Katolíckej cirkvi v Číne – prerušovaný vlnami prenasledovaní – zakončil Pius XII. v roku 1946. Vytvorila sa riadna cirkevná štruktúra a Čína dostala zároveň prvého vlastného kardinála.
Treba tiež poznamenať, že začiatkom 18. storočia začala svoju misijnú činnosť na území Číny ruská pravoslávna Cirkev. Prvá polovica 19. storočia je zas počiatkom organizovanej protestantskej misie (najskôr britskej, potom americkej; na začiatku 20. storočia pôsobilo v Číne vyše 80 protestantských misijných organizácií).
Na prelome 17. a 18. storočia bola dynamická misijná činnosť jezuitov otrasená rozpormi, ktoré sa týkali obradov. Záležitosť sa týkala hraníc, ktoré nesmú katolícki misionári prekročiť pri prispôsobovaní evanjeliového posolstva miestnym kultúrnym a náboženským tradíciám. Jezuiti zaujali dosť liberálny postoj. Prispôsobili sa nielen odevmi a menami (obyčajne prijímali čínske mená), ale prijímali aj Konfuciovo učenie a tradičné názvy Boha „Tien“ (nebo) alebo „Szang-Ti” (najvyšší Vládca) – každopádne otvorene to neodmietli. Posledné dve veci vyvolali obavy v Ríme, ktorý až do začiatku 18. storočia podporoval potrebu inkulturácie katolíckych misií (v roku 1615 pápež Pavol V. povolil slúženie svätej omše v čínskom jazyku). V roku 1704 Klement XI. rozhodol, že jezuiti
sa musia vyhýbať akejkoľvek dvojznačnosti pri tolerovaní konfucionizmu, kultu predkov a názvov Boha.
Ďalšie vlny prenasledovania
V roku 1715 čínsky cisár zakázal ohlasovanie kresťanstva v Číne a všetkým misionárom prikázal opustiť krajinu. Takto sa začalo ďalšie obdobie prenasledovania kresťanstva v ríši. Dejiny Cirkvi v Číne sú ustavičným vstávaním po opakovaných vlnách prenasledovania. O prvej vlne zo 14. storočia (za dynastie Mingovcov) sme už hovorili. Obeťami prenasledovania v 18. storočí (zvlášť v rokoch 1746 – 1747) boli dominikánski misionári, medzi nimi aj apoštolský vikár biskup Pedro Sanz (blahorečený so svojimi spoločníkmi v roku 1893). Ďalšia vlna prenasledovaní nastala za vlády cisára Kia K’inga (1796 – 1820). V roku 1815 sťali apoštolského vikára Sečuanu, biskupa Louisa Dufressa. O päť rokov neskôr zabili P. Jeana-Françoisa Cleta (bol blahorečený v roku 1900).
Kresťania boli zároveň hlavnými obeťami protizápadného odporu, ktorý zúril v Číne od druhej polovice 19. storočia, čo bolo spojené s postupným (hospodárskym aj politickým) prenikaním hlavných európskych veľmocí do Ríše stredu. Svedčí o tom povstanie tajpinov (v roku 1860), ako aj povstanie boxerov (1899 – 1900). Táto posledná udalosť bola až do komunistických čias najväčšou katastrofou, aká postihla čínske kresťanstvo. Boxeri považovali kresťanstvo (bez ohľadu na cirkev) za predzvesť západnej nadvlády nad Čínou (čo zahŕňalo politickú nadvládu), proti ktorej sa vzbúrili. V rokoch 1899 – 1900 boli zavraždené (často počas krutého mučenia) desiatky duchovných, medzi nimi niekoľko biskupov (apoštolských vikárov). Rovnaký údel postihol aj pravoslávne a protestantské misie (len v samotnej provincii Shang-si zahynulo takmer 160 protestantov rôznych denominácií). Útočníci zneucťovali dokonca aj kresťanské cintoríny.
Náročná misia v Tibete
Lamaistický Tibet viedol dôslednú politiku izolácie od okolitého sveta. Jednalo sa nielen o izoláciu od Číny, ktorá si robila nároky na vládu v krajine, kde tradične vládli dalajlámovia, ale aj o izoláciu od prenikania kresťanských misionárov do Tibetu. Františkánov, ktorí sa dostali na „strechu sveta“, vyhnali z Tibetu v roku 1760. Opätovne sa do Tibetu pokúsili dostať v polovici 19. storočia francúzski kňazi. Pápež Gregor XVI. zriadil v roku 1846 apoštolský vikariát v Lhase (hlavnom meste Tibetu).
Na začiatku 20. storočia pracovalo v Tibete 26 katolíckych kňazov, ktorí slúžili približne 3000 veriacim (vrátane 600 katechumenov). Katolícka misijná činnosť narážala od samého začiatku na prenasledovanie Tibeťanov, ktorí uvádzali do praxe protikresťanské výzvy lámov. V roku 1854 zabili kňazov Nicolasa Michela Tricka a P. Bourryho a v roku 1862 kňaza Jeana-Pierra Neela.
