Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 10/2008 → Večný život
„Po mojom obrátení bolo všetko radostné a jednoduché: Boh jestvuje, obrovská radosť, oceán svetla a sladkosti,“ vyznáva André Frossard.
„Bol som viac ako očarovaný, plný nesmiernej vďačnosti za množstvo milosrdnej krásy. Boh je láska a tá láska ma učila, že je príčinou a cieľom všetkého, čo existuje. Ani jedno stvorenie neexistuje len pre seba, ale pre iné stvorenie, pre všetkých ostatných, počínajúc samotným Bohom, od ktorého pochádza všetko... Tvrdošijné zahľadenie sa do seba samého napokon narazí na priepasť ničoty, z ktorej nás akási zázračná dobrota vytrhla“ (Boh a ľudské otázky).
Príbehy náhlych obrátení takých ateistov ako Alfonz Ratisbonne a André Frossard, vzdialených od seba takmer sto rokov, majú mnohé spoločné črty – no najdôležitejšia z nich je intenzívne a nečakané zakúsenie prítomnosti Božieho tajomstva, odhalenie pravdy o Najsvätejšej Trojici a všetkých vieroučných právd hlásaných Katolíckou cirkvou. Prečo sa ateista André Frossard počas neobyčajného zážitku prítomnosti Boha v júni 1935 stal práve katolíkom, a nie protestantom či moslimom? Stalo sa tak preto, že jestvuje len jeden Boh, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi. A plne spoznať a stretnúť sa s Ježišom je možné len v Katolíckej cirkvi, lebo len v tejto Cirkvi sa hlása celá pravda o Bohu a vykúpení človeka. Je to Boh do takej miery pokorný, že sa nám celý dáva, dáva nám svoju lásku a večný život v tajomstve Eucharistie.
Frossard hovoril, že vo chvíli zakúsenia Božej prítomnosti si nič nevyberal – ani vieru a tým menej Katolícku cirkev. Jednoducho s absolútnou jasnosťou nadobudol istotu, že celá pravda je len v Katolíckej cirkvi. Keď počas prípravy na krst počúval katechézy, pochopil, že celé poznanie mu bolo dané už vo chvíli obrátenia, zakúsenia prítomnosti Boha. S údivom zistil, že všetko, čo vtedy dostal, bolo už pred stáročiami sformulované a hlásané Učiteľským úradom Cirkvi.
Keď sa Frossard prvý raz pozeral na Najsvätejšiu sviatosť, objavil význam slova Boh, ktorého podstatou je najčistejšie, nezištné darovanie sa a obdarovanie človeka bytím a čistou láskou. Boh je láska, ktorá nám ponúka existenciu. Frossard si uvedomil, že v Božom pláne spásy všetko je dar. Ako malé dieťa sa začal radovať, že Boh jestvuje. Na otázku, kto je kresťan, odpovedal obracajúc sa v modlitbe k Bohu: „Kresťan je človek, ktorý sa neustále raduje, že nie je bohom, lebo Ty si, ktorý si“ (Existuje iný svet).
Po obrátení sa pre Frossarda stalo zrejmým, že sa mýlia všetci, ktorí tvrdia, že nejestvuje osobný Boh. Preto vyzýval: „Neverte im“ (Existuje iný svet). Zároveň vystríhal pred dôsledkami ateizmu, pretože ľudia, ktorí odmietajú Boha, budú budovať svet bez lásky, nádeje a slobody – a vtedy sa veľmi ľahko stanú vrahmi svojich bratov a sestier. Na druhej strane každý človek, ktorý sa usiluje nezištne milovať, vydáva svedectvo o jestvovaní Boha, a to aj vtedy, keby ho ešte celkom nepoznal. Obrátenie Frossarda a jeho svedectvo je výzvou pre všetkých pokrstených, aby si vážili veľký poklad viery a usilovali sa ju žiť každý deň.
Čo dáva viera človekovi?
Frossard tvrdil, že bol obdarovaný istotou jestvovania Boha „takou reálnou formou , ktorá nenecháva miesto na nijaké pochybnosti či váhanie“.
Vysvetľoval, že viera spôsobuje takú radikálnu zmenu života, ako keď slepý od narodenia začne vidieť alebo hluchý začne počuť.
Keď Frossard prvý raz v živote prečítal celé evanjeliá, pochopil, že Ježiš si najväčšmi cenil a zo všetkých čností najväčší dôraz kládol na vieru. „Nikdy som nenašiel v Izraeli takú vieru“ (porov. Mt 8, 10). Podľa Frossarda viera je istejšia ako mystické poznanie, pretože je darom samotného Boha – a len cestou viery je človek schopný spoznať ho. Kresťan v úkone viery prekonávajúc všetky váhania a pochybnosti, slobodný od pocitu útechy a všetkých emócií, sa zveruje tajomstvu neviditeľného Boha, ktorý sa stáva prístupným a umožňuje človeku nadviazať s ním dialóg lásky. Frossard vysvetľoval, že na ceste viery, zvlášť na jej začiatku, treba prekonať mnoho ťažkostí. Preto sa netreba znechucovať. Rozum tu nič nezmôže, len veľká pokora. Viera nás učí, že najprv je potrebné Boha milovať, aby bolo možné poznávať ho. Niektorí si však nesprávne myslia, že predtým, ako môžeme Boha milovať, musíme ho najprv poznať.
Viera je neoddeliteľná od lásky a pokory. Frossard pripomenul, že aby nás Boh mohol zachrániť od smrti, vyslobodiť z otroctva hriechov a zachrániť pred ničivým pôsobením diabla, z našej strany je potrebná pokora.
Eucharistia
Frossard nazýva bláznami tých ľudí, ktorí odmietajú reálnu prítomnosť Boha v Eucharistii. Namiesto toho, aby pred týmto tajomstvom úctivo mlčali, stávajú sa z nich najhorlivejší nepriatelia Najsvätejšej sviatosti. Po obrátení bolo pre neho jasné, že eucharistická prítomnosť Vykupiteľa od ustanovenia Eucharistie na Zelený štvrtok neustále pôsobí na dejiny ľudstva a mení ich.
Keď sa slávi liturgia sviatostí, spásonosné udalosti sa skutočne sprítomňujú, lebo v Bohu niet minulosti a budúcnosti, ale neustála prítomnosť. Vtedy majú kresťania reálnu účasť na spásonosných udalostiach umučenia, smrti a zmŕtvychvstania Krista, lebo tieto udalosti v Bohu stále trvajú.
Modlitba a Biblia
Po svojom obrátení André Frossard najšťastnejšie hodiny trávil v kostole na modlitbe. Vyznáva, že pre neho to bol jeden veľký „vzlet neopísateľnej rozkoše“ (Existuje iný svet). Pretrvávajúci pocit šťastia Frossard čerpal z modlitby. Napísal: „Boh je neohraničená veľkodušnosť.“ Šťastím ho napĺňalo Božia slovo počas čítania Biblie, šťastím ho napĺňala modlitba, ktorá bola pre neho predovšetkým počúvaním, čo hovorí Boh.
Po obrátení začal čítať Bibliu s dvojnásobnou pozornosťou, so zatajeným dychom. Taký vzťah k Svätému písmu je možný len vtedy, keď človek verí, že jeho autorom je sám Boh, že je to jeho milostný list určený nám, v ktorom nám povedal všetko, čo potrebujeme k šťastiu. Frossard chápal Písmo ako príbeh prítomnosti Boha v jeho stvorení, ako iný spôsob Eucharistie; čítajúc kontemploval Božie slovo a sýtil sa ním. Radil, aby si človek pri čítaní Svätého písma kládol otázku, čo mu Boh chce v tej chvíli povedať. „Sväté písmo čítam podľa možnosti čo najdoslovnejšie z jednoduchého dôvodu: buď je inšpirované a teda je dielom samého Boha, ktorý používa ľudí ako prostredníkov, alebo nie je inšpirované. Potom je to dejepisná kniha ako každá iná, aj keď oveľa staršia, malebnejšia. Niektorí biblisti, chudáci, nemajú nijaký cit pre to, čo je božské. Uzavretí vo vedeckých výskumoch nemajú nijakú predstavu o vznešenosti Boha. Títo páni, ktorí chcú ,odmytologizovať‘ Bibliu, spôsobujú, že zomieram od smiechu! Sväté písmo chcú preformulovať do istého druhu bájok na spôsob La Fontaina tamtej doby. Myslia si, že ho urobia zrozumiteľnejším, na práve tak ho robia nezrozumiteľným a zbytočným – teda len pre seba a pre svoje katedry“ (Otázky o kresťanstve).
Existencia neviditeľného duchovného sveta
Vo chvíli obrátenia sa pred Frossardom „vynorila nikdy nepociťovaná Láska, v moci ktorej sa miluje aj dýcha; deň, v ktorom som sa dozvedel, že človek nie je sám, že ním preniká, obklopuje ho a očakáva neviditeľná Prítomnosť, že na opačnej strane zmyslového sveta a predstáv existuje iný svet. Materiálny svet, taký krásny, tak výrazne priťahujúci na seba pozornosť, nie je v porovnaní s tamtým ničím iným ako neurčitou vidinou – a tým len vzdialeným odbleskom Krásy, ktorá ho stvorila. Lebo existuje iný svet. Hovorím o ňom nie na základe nejakej hypotézy, rozumového záveru alebo počutia. Hovorím o ňom zo skúsenosti“ (Existuje iný svet).
„Nemožno ho lokalizovať, nemožno mu ani určiť nejaké miesto kdesi v našom viditeľnom svete. Jeho zákony nie sú našimi zákonmi. Ale existuje. Uzrel som ho očami duše ako nemú blýskavicu – transcendenciu, ktorá sa zjavuje – tryskajúcu z kaplnky na Rue d’Ulm, kde Boh – kto by si to vedel predstaviť?! – bol tajomným spôsobom uzavretý. V takej situácii duša s oslepujúcou jasnosťou vidí to, čo oči tela nevidia, hoci sú dokonca zväčšené sústredenou pozornosťou. Potom v nich ostáva istý zmyslový pocit, ktorý som opísal ako ,väčšmi belasé‘. Úmyselne som zdôraznil tie dve slová, aby som dôsledne zaznamenal, že išlo o farebný jav. Je v tom protirečenie hovoriť o tom druhom svete ako o prvom, ktorý je tu... Existuje, je krajší ako to, čo nazývame krásou, a bolo by veľkou chybou chcieť si ho predstaviť ako nejasný a bezfarebný a ako menej konkrétny než viditeľný svet... Možno o ňom hovoriť len v obrazoch. Tie sú však skutočne nedostačujúce na to, aby vydali svedectvo o jeho bohatstve a lesku... Ten duchovný svet má vyjadrenie a silu dôkazu, ktorá je v doslovnom význame atómová: je to konečná skutočnosť, ktorá spôsobuje, že veci sú tým, čím sú, pretože realita sa nekončí tým, čo vnímame alebo dokážeme vymenovať... Na druhý svet, založený na zmŕtvychvstaní tiel, smerujeme všetci. V ňom sa v nepostrehnuteľnom momente uskutoční tá podstatná časť našej osobnosti, ktorú jedným prináša krst, iným duchovné videnie, no všetkým láska. V ňom nájdeme tých, o ktorých sme si mysleli, že sme ich stratili, no ktorí sú zachránení. Nevstúpime tam v nejakej éterickej forme, ale v plnosti života. Tam zažijeme tú neslýchanú radosť, ktorá sa zmnohonásobí skrze všade dookola sa šíriace šťastie a odhalenie sa konečného tajomstva: božského vyžarovania“ (Existuje iný svet).“
O smrti
„Mystická skúsenosť dáva istotu, že po smrti je Boh a – hovorím vám – pre mnohých to bude veľké prekvapenie,“ píše André Frossard. „S údivom, aký som prežil v deň môjho obrátenia a ktorý naďalej trvá, zistia, že existuje ,iný svet‘, duchovný vesmír sformovaný vo svojej podstate zo svetla s úžasnou žiarou, plný udivujúcej sladkosti. To, čo sa im ešte včera zdalo nepravdepodobné, stane sa prirodzeným; to, čo sa im zdalo nemožné, stane sa pre nich hodné prijatia; ich odpor bude radostne popretý silou skutočnosti. Zistia, že celá kresťanská nádej, dokonca aj tá najzávratnejšia, má svoje odôvodnenie; že nie je dosť odvážna, aby v nás sformovala správnu predstavu Božej štedrosti. Presvedčia sa, podobne ako som to urobil ja, že telesné oči nie sú potrebné, aby sme prijali ono duchovné, poučné svetlo; že oči by nám skôr prekážali pri jeho videní; že toto svetlo rozjasňuje tú časť nášho bytia, ktorá nijako nezáleží od nášho tela. Ako je to možné? Neviem – vôbec neviem –, ale viem, že to, čo hovorím, je pravda“ (Boh a ľudské otázky). „Lebo človek pochádza z lásky a k láske sa vracia silou viery a nádeje skrze utrpenie a smrť. A nič mu v tom nemôže zabrániť“ (Existuje iný svet).
Pohoršenia v Cirkvi
Zakúsenie prítomnosti Krista v Cirkvi bolo u Frossarda také silné, že hriechy a pohoršenia niektorých členov Cirkvi mu pripomínali, že aj sám je hriešnik, čo mu potom bránilo – ako píše – „pokladať časť za celok, sväteničku v Bazilike svätého Petra za Galilejské jazero a teórie kanonikov z Notre Dame za Cirkev. Preto som neprežíval ani najmenšie pokušenie vynášať súdy v týchto záležitostiach a tým hodiť príslovečný prvý kameň.“ Frossard vedel, že Cirkev je pre ľudstvo najväčším pokladom, lebo to Kristus povoláva do spoločenstva so sebou všetkých hriešnikov, aby ich oslobodzoval z otroctva hriechov a všetkým závislostí, uzdravoval, premieňal a viedol do neba. Ako sa medzi Dvanástimi našiel jeden, ktorý zradil, tak sa nemožno čudovať, že v každej generácii sa objavujú noví Judáši. Preto nemožno podliehať pokušeniu pokladať časť za celok.
Existencia diabla
Keď sa Frossarda pýtali, či verí v existenciu diabla, odpovedal: „Samozrejme, že verím v existenciu diabla. Ako možno byť kresťanom a nebrať vážne realitu, ktorá sa v evanjeliách spomína 147 krát? Nech si takzvaní experti, ktorí – ako obyčajne – hovoria o ,formách predstavivosti‘, o mýtoch súvisiacich so starovekými pojmami, vravia, čo chcú, no len pre uspokojenie seba samých“ (Otázky o kresťanstve).
P. Mieczysław Piotrowski TChr
Pramene: A. Frossard: Spotkałem Boga (Stretol som Boha), Editions du Dialogue, 1972; Istnieje inny świat (Existuje iný svet), Wrocław 1991; Bóg i ludzkie pytania (Boh a ľudské otázky), Kielce 1991; 36 dowodów na istnienie diabła (36 dôkazov existencie diabla), Poznań 1987; V. Messori: Pytania o chrześcijaństwo (Otázky o kresťanstve), Kraków 1997.
