Autor: editorial staff
Milujte sa! 10/2008 → Večný život
„Je potrebné čo najrýchlejšie podstúpiť operáciu a chemoterapiu a potom uvidíme. Každá hodina je teraz dôležitá. Túto chorobu sa podarí prekonať iba v 20% prípadov“. To bola pre Mariusza veľmi bolestná správa...
Šťastný rok 2002
Rok 2002 bol pre dvadsaťpäťročného Mária výnimočne šťastný. Spolu s Asiou prijali 11. mája sviatosť manželstva. Spoznal sa s ňou ešte na priemyslovke a zaľúbil sa do nej krásnou, čistou láskou. Už vtedy sa rozhodli, že sa zdržia telesného spolužitia až do sobáša, tak ako to Boh prikázal. Vedeli, že sexuálne spolužitie je sväté, je to znak sviatosti manželstva a iba v manželstve bude zážitkom prítomnosti Ježiša v ich vzájomnej láske. Nebolo to ľahké, niekedy až bolestivé, ale vďaka modlitbe a práci na sebe dokázali toto predsavzatie dodržať a navyše – pomohlo im to očistiť a prehĺbiť ich vzájomnú lásku. Po sobáši si mohli vzájomne darovať to najcennejšie, čo mali: čisté, panenské telá a srdcia a takisto zakúsiť neopísateľnú radosť zo stretnutia s Kristom, ktorý ich vo sviatosti manželstva tak vzájomne zjednotil, že „sa dvaja stali jedným telom“. Veľmi túžili mať deti. Žiaľ, lekárske vyšetrenia potvrdili, že to nebude možné. Ihneď začali uvažovať nad adopciou. Po vybavení všetkých formalít si mali vziať domov dieťa. Ale Máriova choroba im skrížila všetky plány.
V roku 2002 Mário ukončil štúdium na Technickej univerzite v Poznani, odbor elektrotechnika. Už na začiatku štúdia začal spolu s Asiou pracovať v Univerzitnom pastoračnom centre svätého Rochusa. Mário bol „pravou rukou“ kňaza Matúša. Všetci ho prezývali Sony. Pre Asiu a Sonyho sa UPC stalo druhým domovom. Tu prehlbovali svoju vieru a náboženské vedomosti, upevňovali svoju lásku k Cirkvi a tiež poznanie, že Cirkev je výnimočné, ojedinelé spoločenstvo, poklad celého ľudstva. Ježiš pozýva do tohto spoločenstva práve hriešnikov, aby ich uzdravoval, oslobodzoval z otroctva hriechov a priviedol ich do neba.
Sony sa vo svojom okolí tešil veľkej obľube. Spolužiaci o ňom hovorili: „Bol vždy prvý, keď bolo treba pomôcť.“ Bol na seba veľmi náročný. Jeho veľkým vzorom bol Ján Pavol II. Sám sa považoval za pokolenie Jána Pavla II. Vedel, že vďaka každodennej práci na sebe, úprimnému vzťahu s Bohom a čistému srdcu môže sa z neho stať slobodný a zrelý človek, ktorý bude môcť dozrievať hlavne v láske. Kamaráti spomínajú, že Sony nikdy nemrhal časom – deň si dôkladne naplánoval a nerobil chaoticky. V dennom programe mal vyhradený čas na modlitbu, vzdelávanie i odpočinok. Veľmi rád športoval. Každý prvý piatok v mesiaci šiel na spoveď a často prijímal Eucharistiu i počas týždňa. Svojou vierou sa nechválil, ale ak bolo treba, mal odvahu o nej svedčiť a brániť ju.
V roku 2002, tesne pred obhajobou magisterskej práce, dostal Sony ponuku pracovať v redakcii časopisu Milujte sa! Prijal ju s veľkou radosťou. Uvedomil si, aká dôležitá je evanjelizácia cez časopis v Poľsku aj na celom svete, akou veľkou pomocou pre mládež je Hnutie čistých sŕdc. Túžil, aby čím viac ľudí spoznalo Pána Ježiša a čím viac mladých patrilo do Hnutia čistých sŕdc. Hlásal evanjelium, ako vedel, predovšetkým svojou angažovanou prácou v redakcii.
„Všetko treba prijať s pokorou“
V septembri 2006 sa Sony s Asiou vybrali na púť do Ríma. Máriovi sa splnila veľká túžba. Mohol sa modliť pri hroboch apoštolov, Jána Pavla II., svätého pátra Pia, svätého Františka, vo svätyni eucharistického zázraku v Lanciane a tiež vidieť tvár zmŕtvychvstalého Ježiša na šatke z Manoppella. Táto púť Mária duchovne posilnila a pripravila ho na jeho najdôležitejšie poslanie v živote.
Jedného dňa zbadal na svojej ľavej nohe veľký výrastok. Odborným vyšetrením sa zistilo, že sa jedná o nádor kosti (sarkóm). Lekár mu na rovinu povedal: „Je potrebné čo najrýchlejšie podstúpiť operáciu a chemoterapiu a potom uvidíme. Každá hodina je teraz dôležitá. Túto chorobu sa podarí prekonať iba v 20 % percentách prípadov“. Bola to preňho veľmi bolestná správa...
Mário vedel, že nie je možné byť veriacim človekom a ísť životom s Kristom bez prijatia utrpenia. Obdobie odporu, vzbury a otázok mal už za sebou, keď ochorel na rakovinu pred desiatimi rokmi. „Bolo to rok pred maturitou,“ spomína jeho mama. „Mal osemnásť rokov a chodil na priemyslovku v Kętrzyne. Napriek dlhým pobytom v nemocniciach, chemoterapii a častým zdravotným kontrolám, ktoré potom nasledovali, v štúdiu nezľavil. Bojoval s chorobou vyše roka – a podarilo sa.“
Teraz sa už nebúril a nedával Bohu otázky. S pokorou prijal utrpenie a obetoval mu ho za iných. Obetoval – znamená spojil sa s Kristom v nesení kríža. Hovoril: „Všetko od Boha treba prijať s pokorou. Trpím, lebo je to potrebné. Boh si ma zjavne vyvolil, pretože som schopný toto utrpenie prijať a obetovať ho za iných. Keď som ochorel v roku 1996, pýtal som sa Boha: Prečo sa to stalo práve mne? Teraz sa už nepýtam ,prečo‘, iba dôverujem Bohu. Všetko treba prijať s pokorou.“
Každý deň sa modlil ruženec k Božiemu milosrdenstvu. Obrázok Božieho milosrdenstva ho sprevádzal vždy, keď bol zdravý, a obzvlášť potom, keď ochorel a opúšťal tento svet. Veľmi dobre poznal slová Pána Ježiša z Denníčka svätej Faustíny: „Neexistuje iná cesta do neba ako cesta krížová. Ja sám som ju prešiel prvý“ (1487). A tiež tie, ktoré Pán Ježiš hovoril mystičke Rozálii Celakovej: „Utrpenie je taká veľká milosť, že nikto z ľudí to dostatočne nepochopí; je väčšia ako dar konať zázraky, lebo cez utrpenie mi duša odovzdá to, čo má najvzácnejšie – svoju vôľu.“ V tomto najťažšom momente svojho života odovzdal Mário Ježišovi to, čo mu bolo najvzácnejšie, a dovolil mu, aby ho sprevádzal.
„V utrpení je ukrytá zvláštna moc“
Po potvrdení sarkómu Mário ihneď podstúpil chemoterapiu. Vo februári mu lekári odobrali časť stehennej kosti a kolenného kĺbu na ľavej nohe a implantovali mu endoprotézu. Po tejto operácii absolvoval ďalšiu sériu chemoterapie. Pretože sa potvrdili metastázy na pľúcach, Mária museli tri razy operovať. Zdalo sa, že teraz už bude všetko v poriadku. Nasledovné vyšetrenia však ukázali, že nádorové bunky znova zaútočili na ľavú nohu. Nebolo iné riešenie ako okamžitá amputácia, ktorú vykonali 16. januára 2008. V tejto skúsenosti obrovského utrpenia vyžaroval Mário výnimočný vnútorný pokoj a optimizmus, že s Bohom nakoniec všetko dobre dopadne. Popri veľkom utrpení nosil v srdci hlbokú radosť. Odkiaľ pochádzala tá nesmierna sila ducha? Počas celého obdobia choroby každodenne prijímal Krista v Eucharistii, pravidelne sa spovedal, niekoľkokrát prijal sviatosť pomazania chorých a takisto sa často modlil ruženec a ruženec k Božiemu milosrdenstvu. Rozhodujúce bolo, že Mário chorobu a utrpenie prijal, že sa zjednotil s Kristom a odhodlal sa splniť najdôležitejšie poslanie svojho života: s pokorou prijať utrpenie a obetovať ho Bohu za iných. „Až vtedy,“ vysvetľuje Ján Pavol II., „keď človek berie svoj kríž, duchovne sa zjednocuje s Kristovým krížom a objavuje spásonosný význam utrpenia... Vtedy človek nájde vo svojom utrpení vnútorný pokoj, ba aj duchovnú radosť“ (Salvifici doloris 26).
Aj Mário ho našiel, keď sa zjednotil s Kristovým utrpením za spásu iných. Keď som ho jedného dňa poprosil, aby pamätal v modlitbe na redakciu Milujte sa!, odpovedal slabým hlasom: „Všetko obetujem za redakciu, celé svoje utrpenie.“ I keď trpel, myslel na iných; živo sa zaujímal o prácu v redakcii, usmerňoval, radil. Pretože počítal s možnosťou smrti, našiel nástupcu na svoje miesto v práci. Zjednocujúc sa s Kristom zúčastňoval sa na tajomstve jeho utrpenia, cez ktoré sa uskutočnilo vykúpenie. Prijal podiel na vykúpení sveta, ktoré sa dokonáva cez Kristovo utrpenie! Cez jeho kríž. V apoštolskom liste Jána Pavla II. o zmysle utrpenia čítame: „Tým, že Kristus uskutočnil vykúpenie prostredníctvom utrpenia, dal ľudskému utrpeniu výkupnú hodnotu. Teda každý človek sa môže svojím utrpením zúčastniť na Kristovom vykupiteľskom utrpení“ (Salvifici doloris 19); „V utrpení sa skrýva jedinečná sila, ktorá intímne spája človeka s Kristom, čo je osobitnou milosťou... Človek objaví spásonosný zmysel utrpenia, ale predovšetkým to, že sa v utrpení stane celkom novým človekom. Nájde akoby nový rozmer celého svojho života a povolania. Tento objav je zvláštnym potvrdením duchovnej veľkosti, ktorá v ňom prekonáva telo. Ak je toto telo ťažko choré, úplne zoslabnuté a človek je skoro neschopný žiť a konať, tým viac vyniká jeho vnútorná zrelosť a veľkosť a podáva dojímavé poučenie zdravým a normálnym ľuďom“ (Salvifici doloris 26).
Túto oslovujúcu lekciu dal Mário nám všetkým, ktorí sme mali to šťastie stretávať sa a modliť sa s ním počas jeho choroby. Utrpenie ničilo Máriovo telo, ale vďaka zjednoteniu s Kristom sa formovala jeho duchovná zrelosť a morálna veľkosť. Svojím príkladom nám ukázal, ako máme prežívať utrpenie.
„Buď vôľa tvoja“
Po amputácii nohy bola chemoterapia jedinou šancou na zničenie rakovinových nádorových buniek, ktoré sa v organizme nanovo objavili. Žiaľ, Máriovo telo bolo už také oslabené, že ju nemohol absolvovať. Aj vtedy hovoril s optimizmom: „Medicína mi už nepomôže, počítam so zázrakom.“ Ale súčasne sa pripravoval na smrť. Dôveroval Pánu Bohu do konca. Bol pripravený prijať z jeho ruky všetko. „Buď vôľa tvoja...“
2. mája 2008 na prvý piatok v mesiaci, štyri dni pred smrťou, začal s poslednými prípravami svojho odchodu z tohto sveta. Vyspovedal sa a prijal sviatosť pomazania chorých. Prosil, aby po jeho smrti odovzdali celej redakcii nasledujúci odkaz: „Ďakujem vám za všetko. Práca v redakcii – to boli najkrajšie chvíle môjho života na zemi. S takýmto spoločenstvom je možné pre Krista získať celý svet. Prosím vás, buďte stále pripravení zomrieť. Najhoršie je, keď človek nie je pripravený.“ Postaral sa o všetko. Keď sa profesor v hospici pýtal kňaza Matúša, ako by ešte mohli pomôcť Máriovi v príprave na smrť, kňaz odpovedal: „Chcel by som byť taký zodpovedný a tak pripravený na smrť ako on.“
Podobne ako Ján Pavol II. aj Mário sa usiloval dôstojne prežiť svoju slabosť a chorobu v utrpení a smrti. „Ján Pavol II. bol pre teba inšpiráciou, ako žiť evanjeliové učenie v každodennej práci v redakcii, dbal si o to, aby sa ľudia otvárali na čistú a krásnu lásku, na príklad svätej Karolíny Kozkovej, o ktorej si mi tak často rozprával,“ povedal 10. mája v pohrebnej homílii kňaz Matúš. „Žil si Hnutím čistých sŕdc, aby si mladí ľudia, vtiahnutí do dobrodružstiev života, vážili svoju dôstojnosť. Ján Pavol II. bol pre teba príkladom a dnes si s ním spojený vo večnosti. Sám si o sebe hovoril, že patríš do pokolenia Jána Pavla II. V poslednom rozhovore so mnou si vyslovil túžbu, že chceš, aby tieto slová boli napísané na tvojom hrobe: Pokolenie Jána Pavla II. (...) Perfektne si všetko pripravil.
Nebál si sa smrti, bol si zodpovedne pripravený prijatím sviatostí a množstvom spoločných modlitieb. Umieral si v náručí svojho otca, za ruku ťa držala Asia a mama, a spájala nás modlitba ruženca.“
Mário vyplnil až do konca poslanie, ku ktorému ho povolal Kristus: aby sa spojil s jeho utrpením za vykúpenie sveta. Napriek tomu, že utrpenie samo osebe je dôsledkom zla, Kristus z neho urobil cestu k večnému vykúpeniu. Svojím utrpením na kríži „zasiahol samotné korene zla: hriech a smrť. Zvíťazil nad strojcom zla, nad diablom, a nad jeho neustálou vzburou proti Stvoriteľovi“ a takto nám všetkým otvoril cestu do neba. Do toho sveta, v ktorom už nie je nijaká bolesť, hriech ani smrť, kde je plnosť šťastia a večná láska, postupne, ale reálne voviedol utrpením strápeného Mária, „akosi cez samotné srdce jeho utrpenia“, ktorý ho v pokore prijal a obetoval Bohu za redakciu Milujte sa!, Hnutie čistých sŕdc a vykúpenie iných. Vďaka tomu Máriovo utrpenie bolo premenené vnútornou milosťou. Kristus je svojím vlastným spásonosným utrpením čo najintímnejšie prítomný v každom ľudskom utrpení a môže v ňom pôsobiť zvnútra silou svojho Ducha Pravdy, svojho Ducha Potešiteľa (porov. Salvifici doloris 26).
P. Mieczyslaw Piotrowski TChr
Nepremárni poklad utrpenia!
Ak ťa stretne akékoľvek utrpenie, pamätaj si, že ho treba hneď obetovať Bohu a zjednotiť sa s Kristovým utrpením na kríži. Vtedy ťa utrpenie nebude ničiť, ale stane sa pre teba takou veľkou milosťou, väčšou ako dar konať zázraky, „že nikto z ľudí to dostatočne nepochopí, lebo v utrpení mi duša odovzdá to, čo má najcennejšie – svoju vôľu,“ povedal Ježiš mystičke Rozálii Celakovej. Nič tak neotvára človeka na Boha a nič ho nemôže tak premeniť ako nezištný dar utrpenia. Preto nech nikto nepremárni ani najmenšiu príležitosť obetovať Bohu každé utrpenie: fyzické aj duchovné; zvlášť treba Bohu obetovať všetky krízy, vzbury, znechutenia, všetok strach a fyzické utrpenie. Pán Ježiš povedal svätej Faustíne: „Modlitbou a utrpením spasíš svoju dušu skôr, ako misionár svojím vyučovaním a kázňami“ (Denníček 1767).
Obetovať utrpenie znamená zjednotiť sa s Ježišovým utrpením na kríži. Môžeme sa modliť nasledovnú modlitbu: „Ježišu, božský Spasiteľ, skrze Máriino Nepoškvrnené Srdce ti obetujem svoje fyzické utrpenia a duševné súženia za svätú Cirkev, kňazov, neveriacich, zotročených alkoholom, drogami, pornografiou, na úmysly redakcie Milujte sa! a apoštolátu života (je možné pridať svoje úmysly).
Zahrň, prosím, svojou starostlivosťou rodiny, aby silou tvojej milosti odolali nástrahám zlého ducha. Rodičom daj lásku a odvahu, aby prijali každé počaté dieťa a ochraňovali život až po prirodzenú smrť. Deťom a mládeži daj čisté srdcia, slobodné od všetkých závislostí, pripravené plniť Božiu vôľu.
Daj, aby sa kríž, ktorý nosím, stal pre mňa prameňom odvahy, slobody a sily, aby ma utrpenie neoberalo o nádej, aby moja viera nehasla a láska neochabovala. Keď nastane koniec môjho života, príď si po mňa a voveď ma do svojho kráľovstva. Amen.“
Ak nie si v stave posväcujúcej milosti, tak vyznaj Ježišovi všetky svoje hriechy vo sviatosti zmierenia a všetkým všetko odpusti, aby si k nikomu neprechovával nenávisť. Ak využívaš alebo si využíval pomoc veštcov, bioenergoterapeutov alebo iných okultistov, tak si uvedom, že si sa dobrovoľne otvoril na pôsobenie síl zla a porušil si tým prvé Božie prikázanie. Okamžite tento hriech vyznaj Ježišovi a radikálne pretrhni všetky putá, ktoré ťa s týmito silami spájajú.
