Autor: Świadectwo,
Milujte sa! 10/2008 → Hnutie čistých sŕdc
Som slobodná, nie však osamotená. Toho roku budem mať 39 rokov. Vyrastala som v rodine poznačenej alkoholom (ak sa to dá tak jemne povedať). Za týmto pojmom sa ukrýva mnoho problémov, ako sú neprijímanie seba, komplexy, strach, neschopnosť robiť dôležité rozhodnutia a pod
Atmosféra v našom dome bola náročná na prežívanie – rodičia nedokázali žiť v harmónii. Otec sa utiekal k alkoholu, matka žila v sebaľutovaní a výčitkách voči nemu. Boli zranení a svoje nízke sebahodnotenie podvedome preniesli aj na nás – na mňa a na sestru. Aj keď obaja sa usilovali milovať nás – predovšetkým zabezpečovaním primeraných materiálnych podmienok –, milovali nás len „osobnou“ láskou, v ktorej chýbala manželská jednota.
Toto rodinné zranenie rástlo spolu so mnou. Pokiaľ siaha moja pamäť, chýbal mi pocit bezpečia, vnútorný pokoj a sebaistota.
Počas štúdia na lýceu som sa rada zúčastňovala na modlitbových stretnutiach Obnovy v Duchu Svätom. Spoločné modlitby boli pre mňa časom vydýchnutia si od atmosféry v rodine, časom zakúšania Božej blízkosti a priateľstva iných ľudí. Z perspektívy mnohých rokov, ktoré odvtedy uplynuli, vidím, akým veľkým darom a oporou boli pre mňa tie mládežnícke skupiny plné ideálov, chuti žiť a milovať Boha. Myslím si, že práve vďaka nim som sa v tom rozhodujúcom období života nedala na zlé chodníčky typu drogy, alkohol či zlé priateľstvá.
Po maturite som v súlade so svojou túžbou začala študovať teológiu. Na ramenách som niesla svoje bremeno – pocit, že som horšia, nedostatok pocitu vlastnej hodnoty, neustály strach, bremeno, že „som mimo“ dokonca aj medzi priateľmi, utrpenie introverta, blázna, citovej kaliky, odvrhnutie a nedostatok úcty. Dnes viem, že keď si človek neváži seba samého, ani nik iný si ho neváži.
Po skončení štúdia som sa zoznámila s Markom. Trávili sme spolu nedele, prechádzali sme sa, počúvali hudbu – nič viac... To znamená nijaké plány na spoločnú budúcnosť z jeho strany. Obaja sme boli nezrelí pre manželstvo. On bol závislý na matke, ktorá ho riadila, a ja na ňom. Trpela som a nevedela som odísť. Túžila som po hlbšom živote, otvorenom na Boha, po duchovnom raste. On však bol nábožensky ľahostajný.
Tak prešli tri roky. Zmietali mnou protichodné pocity. Napokon, práve pred sviatkom Božieho milosrdenstva, sa mi otvorili oči, nabrala som vnútornú silu a rozhodne som ukončila vzťah, ktorý ma ničil a k ničomu neviedol.
Po jeho ukončení som prežívala veľmi ťažké obdobie svojho života, tým viac, že som nemala podporu zo strany svojich známych. Mnohé kamarátky mi ukončenie toho vzťahu vyčítali, iné si založili rodiny, preto sa naše putá prirodzene uvoľnili a popretŕhali.
Jedinou oporou bola pre mňa v tom čase viera v Boha, ale Boh sa mi vtedy javil akoby za ťažkými mračnami, často sa mi zdal väčšmi vzdialený než blízky. Upadala som do smútku vyplývajúceho z izolácie a osamotenosti. Často som sa plačúc pýtala Boha, prečo som horšia, prečo ma opustil. Túžila som po rozhovore, záujme, opore v životných ťažkostiach. Nenachádzala som to však ani doma, ani v práci. V srdci som si nosila akúsi ťarchu – tŕ?, ktorý mi nedovoľoval dýchať a radovať sa zo života.
Išla som na dovolenku a tam som sa zoznámila s Václavom. Bol odo mňa o trinásť rokov starší, imponoval mi sebaistotou, schopnosťou pohybovať sa medzi ľuďmi, zmyslom pre humor. Z nedostatku lásky som k nemu priľnula celým svojím srdcom a čoskoro sme začali spolu bývať. Kde bola vtedy moja úcta k sebe samej, k svojej ženskosti...?
Bola to moja prvá skúsenosť s mužom. Po tom všetkom som ihneď išla na spoveď. Úpenlivo som prosila Boha o odpustenie, ale nedokázala som sa rozhodnúť, že od toho muža odídem. Chcela som, ale nešlo to. Ten človek ma akoby hypnotizoval a ja som mu bola slepo a poddane poslušná, neschopná robiť niečo samostatne. Samozrejme, po nejakom čase sme sa rozišli – ale len preto, lebo tvrdil, že „nikdy ma nemiloval“. Cítila som sa pošpinená, zneužitá, vo vnútri prázdna... Sprevádzal ma pocit viny a hnusu k sebe samej. V priebehu niekoľkých týždňov sa udialo úplné spustošenie v mojej už aj tak trpiacej duši. Vedela som, že som stratila čosi veľmi cenné, čo malo byť darom pre môjho budúceho manžela. Bola to ťažko opísateľná bolesť.
Cítila som sa nehodná objaviť sa medzi svojimi známymi zo spoločenstva Domácej cirkvi. Vtedy som pochopila, že som sa dostala na dno a že takto to ďalej nemôže ísť, že musím niečo urobiť so sebou, pre seba, že chcem Bohu zadosťučiniť za ten pád.
Začala som chodiť na ignaciánske duchovné cvičenia. Počúvala som, robila som si poznámky a pokúšala som sa modliť, ale do môjho srdca sa dostávalo len veľmi málo myšlienok. Veľmi pomaly som sa dostávala z následkov zla, z depresívnych stavov, z prívalov smútku a hnevu. Učila som sa meditatívnej modlitbe, ktorá si vyžadovala sústredenie, koncentráciu a úsilie. Pomaličky sa vo mne formovala skutočná viera, nezávislá od pocitov a nálad. (...) Intenzívny modlitbový život mi dovolil otvoriť si srdce a Pán Boh sa stal ústrednou postavou môjho života. Hlboko som zakúsila Božiu lásku a úctu, akú Boh Otec prejavuje každému svojmu dieťaťu. Po každej meditácii som bola čoraz väčšmi utvrdená v tejto láske. A Božia milosť vovádzala poriadok a harmóniu do mojej duše. V osobnom vzťahu s Bohom Stvoriteľom sa strácajú komplexy, obavy, lámu sa schémy myslenia. Prirodzene, to všetko sa nestalo hneď. Božie svetlo mi ukazovalo, čo sa má zmeniť, počas niekoľkých rokov.
Počas duchovných cvičení som spoznávala pravidlá duchovného rozlišovania, začala som každodenne praktizovať ignaciánske spytovanie svedomia. Naučila som sa, že žiť skutočné hodnoty – lásku, priateľstvo, krásu a dobro – nie je možné bez maximálneho úsilia zo strany človeka a bez účasti Božej milosti. Táto možnosť spolupráce, spoluvytvárania svojho vlastného príbehu spolu s Bohom ma naplnila chuťou do života a nádejou do budúcnosti. Začala som vnímať Boha vo všednosti. Od času, keď sa moje priateľstvo s Ježišom stalo osobnejšie, bližšie, reálnejšie a vedomejšie, som sa už nezaplietla do nijakého zlého vzťahu. Triezvo a reálne hodnotím nové známosti. Nehľadám ľudské prijatie za každú cenu. Mám ten najdôležitejší, jedinečný, životodarný a šťastie dávajúci vzťah s Otcom a Priateľom.
Už niekoľko rokov mám stáleho duchovného vodcu, ktorý je pre mňa veľkým darom. Mám aj niekoľko overených blízkych priateľov, ktorých si vážim ako poklad. Viem však, že nik pre mňa nebude takým priateľom, akým je Boh.
Všetkým ľuďom z rozvrátených rodín, všetkým zraneným, strateným a odvrhnutým by som chcela povedať: Boh chce každý deň liečiť vaše rany. Dovoľte mu to! Široko otvorte dvere svojho srdca pre duchovné dary! Ak každý človek, ktorý je hlboko zranený, nedovolí Ježišovi, aby liečil jeho dušu, bude nevedomky zraňovať seba aj iných. Diabol hľadá najslabšie miesta, aby mohol na nich zaútočiť. Len vďaka Božej moci ho môžeme poraziť. Napriek bolestnej minulosti môžete milovať a byť šťastní!
Píšem aj pre tých, ktorí ľahko a jednoznačne hodnotia a odsudzujú ľudí. Život každého človeka je neopakovateľný... Osamotené ženy potrebujú oporu. Ak ju nenájdu doma alebo v práci, kde potom?
Budujme siete priateľstiev, srdečnosti, vzájomnej úcty, spolupráce. Silnejší nech chránia slabších. Tí, ktorí sa dostávajú z krízy, nech chápu tých, ktorí prechádzajú cez tmavú dolinu. Meňme svet k lepšiemu predovšetkým modlitbou a dobrým slovom.
Keď zostávam v úzkom vzťahu s Bohom, zachovávam pokoj vo svojom srdci.
