Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 8/2008 → Cirkev
Zázračné uzdravenia tela i duše, ktoré sa dejú v Lurdoch, sú „znamením, ktorému budú odporovať“ pre ľudí, ktorí žijú tak, akoby Boh neexistoval. Je to neustála Ježišova výzva, ktorá nás nabáda k obráteniu, pretože on nás naozaj „miloval do krajnosti“ (Jn 13, 1).
V dobe, v ktorej sa zo všetkých síl prejavujú snahy negovať existenciu Boha a zároveň spochybňovať prejavy jeho pôsobenia vo svete, dáva Stvoriteľ ľudstvu cez zjavenia Panny Márie v Lurdoch veľmi jasné dôkazy svojej prítomnosti, lásky a starostlivosti o človeka.
Odpor
Zjavenia Panny Márie v Lurdoch v roku 1858 a zázraky, ktoré sa tam neustále dejú, sú popretím koncepcie sveta bez milujúceho, osobného Boha. Niet divu, že slobodomurári na celom svete sa cítili ohrození a začali hromadný propagandistický útok nasmerovaný proti Lurdom formou výsmechu a diskreditácie zjavení, predstavujúc ich ako veľký podvod zo strany katolíckeho kléru. Boli použité najzákernejšie spôsoby vrátane pokusov sfalšovať dokumenty, čo sa – našťastie – odhalilo.
Spisovateľ Jean de Bonnefon, ktorý bol slobodomurár a sršal nenávisťou voči Katolíckej cirkvi, v roku 1906 publikoval pamflet pod titulom Lurdy a ich majitelia, v ktorom vyzýval na zatvorenie svätyne, pretože podľa neho – to sa snažil dokázať – boli zjavenia vopred naplánovaný a nafingovaný podvod. Jean de Bonnefon sa snažil presvedčiť čitateľov, že katolícki kňazi vždy používajú klamstvo a pretvárku. Táto knižka budí na prvý pohľad dojem, že je písaná na základe historických dokumentov. Až skúsení historici odhalili, že v tom pamflete je súbežne s historickými dokumentmi uvedený falzifikát listu generálneho prokurátora Pierra-Clauda Falconneta z Pau. Skúmaním dokázali, že obsah toho listu vymyslel sám de Bonnefon, aby na jeho základe obhájil hlavnú tézu svojej knihy. Autor tohto pamfletu však nedomyslel, že obsah autentickej správy Falconneta ministrovi úplne odhalil podvod, ktorý urobil.
Autorom jedného z najväčších literárnych podvodov bol slávny francúzsky spisovateľ Emil Zola. V auguste 1892 pricestoval do Lúrd, aby napísal knihu o tamojšej svätyni. Zola neveril v Boha, nieto ešte v zázračné uzdravenia – veril iba vede v presvedčení, že veda má odpoveď na všetky otázky ľudstva. Jeho zámerom bolo odhaliť „veľký podvod, ktorého sa v Lurdoch dopúšťa katolícky klérus“. Zola bol vďaka svojej slepej viere v dogmy svetskej kultúry taký neslobodný a uzatvorený pred pravdou, že v Lurdoch nemohol byť ako nestranný pozorovateľ toho, čo sa tam dialo. Nehľadal totiž objektívnu pravdu, ale iba materiály a definitívne dôkazy na potvrdenie tézy, ktorú si dopredu vytvoril, že nijaké zázraky neexistujú. Počas pobytu v Lurdoch sa spisovateľ zaujímal o dve dievčatá, Máriu Lebranchovú a Máriu Lemarchandovú, ktoré zomierali – mali tuberkulózu v poslednom štádiu. Obe tieto dievčatá sa počas modlitby pri jaskyni zázračne uzdravili. Zola bol svedkom tejto zvláštnej udalosti, no napriek tomu vo svojej knihe napísal, že obe zomreli krátko po návrate z púte. Po čase si uvedomil, že jeho klamstvo môže byť odhalené. Aby tomu zabránil, navštívil uzdravené dievčatá a nahováral ich, aby sa odsťahovali do Belgicka. Je udivujúce, že po vydaní tejto hanlivej knihy sa počet pútnikov prichádzajúcich do Lúrd nezmenšil, ale zdvojnásobil.
Do Lúrd začalo prichádzať čoraz viac novinárov, vedcov, lekárov a ľudí zo sveta kultúry. Mnohí z nich, keď videli zázračné uzdravenia, ktoré sa tam diali, prichádzali znovu. Napríklad francúzsky spisovateľ Joris Karl Huysmas, priateľ Emila Zolu, po pobyte v Lurdoch zavrhol svoju ateistickú vieru, stal sa katolíkom a neskôr vstúpil do kláštora.
Profesor Alexis Carrel, laureát Nobelovej ceny za medicínu, sa tiež v Lurdoch obrátil. Prišiel tam v roku 1903 ako ateista a bol svedkom zázračného uzdravenia svojej pacientky, zomierajúcej na tuberkulózu pobrušnice. Po týchto skúsenostiach jeho ateizmus ľahol popolom. Vtedy pochopil, že existuje aj iný rozmer skutočnosti a jedinou cestou vedúcou k Bohu je nadviazanie osobného vzťahu s ním – cez vieru, vytrvalú modlitbu a život podľa zásad evanjelia. Napísal: „Prichádzame k Bohu s láskou a túžbou predierajúc sa cez mraky rozumu. Až potom môžeme zakúsiť Božiu lásku a tento zážitok sa podobá prežívaniu umelcov a zamilovaných.“ Carrelovo obrátenie sa stretlo s nepriateľskými reakciami jeho nadriadených na univerzite v Lyone. Keďže nechcel zmeniť svoje názory, musel odísť do New Yorku, kde bola jeho vedecká práca na Rockefellerovom inštitúte korunovaná úspechom – udelením Nobelovej ceny v roku 1912.
Emil Zola videl zázrak a neuveril, avšak Alexis Carrel uvidel v zázraku jasnú výzvu na obrátenie, preto sa v pokornej viere otvoril tajomstvu Božej lásky. Zázraky sú teda čitateľnými znameniami len pre ľudí dobrej vôle. Emil Zola, ktorý bol veľmajstrom slobodomurárskej lóže, sa napriek všetkému tiež obrátil. Stalo sa to až niekoľko rokov potom, ako napísal spomínanú hanlivú knihu o Lurdoch. V roku 1896 spisovateľ utrpel otvorenú zlomeninu nohy. Napriek intenzívnej liečbe sa mu rana stále zväčšovala a hrozila mu amputácia. Na vigíliu Narodenia Pána mal Zola sen, že je v kostole a spieva koledu pred obrazom Madony s dieťatkom. Keď sa prebudil, zistil, že jeho žena spievala tú istú koledu. Poprosil ju, aby išla do kostola a zapálila sviečku pred obrazom Panny Márie. Ešte v ten deň bol spisovateľ zázračne uzdravený. Bol to preňho taký duchovný otras, že vo sviatosti zmierenia sa zmieril s Bohom, začal sa každodenne úprimne modliť a chodiť na sväté prijímanie. Napísal aj vyhlásenie, v ktorom okrem iného potvrdil, že pochopil, že posledných tridsať rokov žil vo veľkom blude. Varoval tiež pred hrozbami zo strany slobodomurárov, ktorých učenie dlhý čas vyznával a rozširoval, a tak mnoho ľudí priviedol na cestu klamstva a hriechu. Prejavil aj úprimnú ľútosť a veľkú kajúcnosť za všetko zlo, ktoré spáchal počas svojej činnosti v slobodomurárskej lóži. Popretŕhal všetky putá, ktoré ho s ňou zväzovali, a prosil Boha o odpustenie všetkých svojich hriechov. Obrátil sa aj na pápeža Leva XIII. s prosbou o odpustenie za všetky prejavy a publikácie namierené proti Cirkvi. Útok liberálnych slobodomurárov na zjavenia v Lurdoch trval do roku 1958.
Špecifická Božia reč
Už 150 rokov sa v Lurdoch neustále dejú evanjeliové zázraky: duchovné uzdravenia z hriechu a z nedostatku viery v Boha a aj telesné uzdravenia z najrozličnejších chorôb. Lurdy sú stálym, mimoriadne sugestívnym spôsobom Božieho pôsobenia. Nútia zamyslieť sa a vo viere sa otvoriť tajomstvu Božej lásky. Na ilustráciu pripomeňme, že v rokoch 1858 – 1914 v Lurdoch zaregistrovali 4445 zázračných telesných uzdravení. Bez prestávky sa dejú aj naďalej – slepí vidia, hluchí počujú, chromí chodia, nádory miznú, atď. Všetky prípady uzdravení sú zaregistrované v Bureau de Constatations Médicales, ktorý bolo premenované v roku 1947 na Bureau medical de Notre Dame de Lourdes. Nachádzajú sa tam veľmi cenné materiály svedčiace o zázračných uzdraveniach, ktoré poukazujú na nadprirodzený charakter toho, čo sa tam deje. Členmi tejto komisie sú najlepší špecialisti z rôznych oblastí medicíny, ktorí robia podrobné vyšetrenia, aby z vedeckého hľadiska skúmali prípady nevysvetliteľných uzdravení. Počas celej 150-ročnej histórie Lúrd je potvrdených a zaregistrovaných desiatky tisíc uzdravení. Žiaľ, z rôznych dôvodov bola iba časť dokumentácie odovzdaná Medzinárodnej lekárskej komisii a neskôr biskupom do diecéz, z ktorých pochádzali uzdravení. Až potom prebiehajú mnohoročné komplexné vyšetrenia, na základe ktorých sa prehlási, či uzdravenie má nadprirodzený charakter. Obrovské množstvo zázrakov, ktoré sa tam dejú, sú zvláštnym posolstvom, ktoré Boh smeruje ľuďom zotročeným liberálno-materialistickou ideológiou.
Zázraky v Lurdoch sú špecifickou „rečou“ Boha. Hovoria o pravdivosti zjavení Panny Márie v Massabiellskej jaskyni, o tom, že je tam stále neviditeľne prítomná, aby svojím príhovorom u Syna vyprosovala milosti pre nevyliečiteľne chorých pútnikov, ktorí prichádzajú do Lúrd.
Špecifickej Božej „reči“, ktorou sú zázraky, môžu porozumieť iba ľudia úprimne hľadajúci pravdu, pokorní – takí, ktorí sú otvorení na prijatie tajomstva Boha a ochotní podriadiť mu celý svoj život, keď vidia zreteľné znaky jeho pôsobenia. Tieto znaky však nie sú schopní vidieť tí, ktorí „neprávosťou prekážajú pravde“ (Rim 1, 18).
Svätý Otec Pius XII. povedal, že zázraky v Lurdoch „vzbudzujú všeobecný úžas a potvrdzujú, že náboženstvo Katolíckej cirkvi je jediné náboženstvo, ktoré dal ľuďom Boh“ (Fulgens corona, 8. 9. 1953).
Zázraky v Lurdoch – to nie sú len telesné uzdravenia. Uzdravenia duše a srdca človeka a ešte viac odpustenie hriechov a oslobodenie z moci diabla charakterizuje druh zázrakov, ktoré môže uskutočniť iba Boh. Pán Ježiš dáva otázku: „Čo je ľahšie – povedať: »Odpúšťajú sa ti hriechy«, alebo povedať: »Vstaň a choď«?“ (Mt 9, 5). Samozrejme, že to prvé je ťažšie. Uzdravenia ľudskej duše môže uskutočniť iba Boh. Lurdy sú práve tým miestom na zemi, kde asi najviac ľudí pristupuje k sviatosti zmierenia. Práve tu, neďaleko Massabielskej jaskyne, všemocná Kristova láska láme najzatvrdlivejších hriešnikov a odpúšťa im všetky hriechy. To sú najväčšie zázraky, ktoré sa tam dejú.
Božia stratégia
Boh si zvolil štrnásťročnú Bernadetu Soubirousovú, aby mohla vidieť Pannu Máriu a odovzdať nám všetkým posolstvo výzvy na obrátenie a modlitbu. Bernadeta bola vyvolená na splnenie tohto dôležitého poslania aj napriek tomu, že pochádzala z najchudobnejšej rodiny v meste, aj keď bola nevzdelaná a chorľavá – teda z ľudského hľadiska sa na to prinajmenšom nehodila (por. 1 Kor 1, 20. 25; 2, 14; 3, 19). Je potrebné si uvedomiť, že iba Bernadeta videla Nepoškvrnenú Pannu, len ona sa s ňou rozprávala. Nikto iný z prítomných ľudí Pannu Máriu nevidel. Taká je stratégia Božieho pôsobenia. Pán Boh sa zjavuje ľuďom s veľkou pokorou a úctou k ich slobode, tak, aby nikto nebol do ničoho nútený, aby nikoho nezväzoval nesmiernosťou svojej všemohúcnosti, krásy a dobra. Ani Kristus sa po svojom zmŕtvychvstaní nezjavoval všetkým, ale len apoštolom a vybraným ľuďom. Zjavoval sa tak, aby nikoho nenútil, ale aby všetkých privádzal k pevnej viere, že žije. Boh je láska a túži nadviazať s nami vzťah lásky. A tam kde je láska, musí byť sloboda – bez akéhokoľvek násilia a strachu. Neslobodno zabúdať, že nekonečnú priepasť, ktorá je medzi Stvoriteľom a človekom, preklenul Boh sám, keď sa stal v osobe Ježiša Krista opravdivým človekom. Aj po svojom vtelení však zostal pre nás skrytým Bohom a spoznať ho môžeme, len ak podstúpime námahu každodennej modlitby a života podľa evanjelia. Zostal ukrytý, aby sme boli schopní nadviazať s ním vzťah lásky. Súčasne nám však dáva také jasné a čitateľné znaky svojej prítomnosti, že každý, kto úprimne hľadá pravdu, istotne ho nájde a nadviaže s ním osobný zväzok priateľstva a lásky – a vtedy je človek schopný dovoliť Bohu, aby ho vyslobodil z otroctva hriechu, z osídel diabla a smrti.
Blaisce Pascal píše, že keby Boh „chcel premôcť tvrdošijnosť najzatvrdlivejších, mohol by to urobiť. Zjavil by sa im tak jasne, že by nemohli pochybovať o pravde jeho existencie“. Neurobil to, lebo rešpektuje našu slobodu a túži, aby sme odhaľovali jeho prítomnosť na ťažkej ceste „viery činnej skrze lásku“(Gal 5, 6). Každý, kto úprimne hľadá pravdu z celej svojej sily, jasne spozná znaky, skrze ktoré nás Boh volá k obráteniu. Pre tých, ktorí si nedajú námahu hľadať pravdu, sú tie Božie znaky nečitateľné a nezrozumiteľné. Pascal zdôrazňuje: „Je dosť svetla pre tých, ktorí chcú vidieť, a dosť tmy pre tých, ktorí sú nastavení opačne.“ Vo Svätom písme čítame: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3, 20).
