Autor: Małgorzata Radomska,
Milujte sa! 8/2008 → Večný život
Pozemský život, ktorý je neopakovateľný, má nesmiernu hodnotu, má hlboký zmysel – je časom prípravy na stretnutie sa s Ježišom z tváre do tváre vtedy, keď príde, aby nás cez prah smrti previedol do nového, nikdy sa nekončiaceho, večného života.
Je isté, že Ježiš príde. Aj to, že nám pripravil miesto pri sebe v nebeskom kráľovstve, lebo to prisľúbil: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14, 2 – 3). Neistá je len moja odpoveď, či budem ochotný túto ponuku prijať...
Boh vo svojej veľkej láske dovoľuje človekovi vybrať si, rozhodnúť sa: „Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu: vyvoľ si život, aby si žil ty aj tvoje potomstvo“ (Dt 30, 19). Človek si môže vybrať, čo chce: Ježišovu cestu, alebo vlastnú cestu, ktorú často ponúka svet. Neslobodno však zabúdať na dôsledky takej voľby. Nemožno dôjsť do iného cieľa, len do toho, do ktorého daná cesta vedie. Ak si človek vyberá cestu k Ježišovi, tak ona ho k nemu dovedie; ak si vyberie inú cestu, nestretne Ježiša.
Možno si vybrať dobre, a možno si vybrať zle. Boh nám vo svojom veľkom a nekonečnom milosrdenstve často dovoľuje vrátiť sa, znovu si vybrať, pokiaľ sme na ceste. Uzdravuje rany, ktoré sme utŕžili. A kde sa rozmohlo zlo, rozmnožuje svoju milosť. Vždy dáva šancu – pokiaľ je človek ešte na zemi. Za bránou smrti už niet návratu...
Vo chvíli smrti...
O tom, čo sa deje s dušou človeka vo chvíli smrti a po nej, sa dozvedáme od mnohých mystikov, ktorí mali videnie posmrtného života. Takto opisuje zážitok smrti svätá Faustína: „Smrť je strašná, aj keď nám dáva večný život. Odrazu mi prišlo zle, nemohla som dýchať, tma v očiach, cítim zamieranie v údoch – to dusenie sa je strašné. Chvíľka takého dusenia je nesmierne dlhá... Zmocňuje sa ma zvláštny strach napriek dôvere. Túžila som prijať posledné sviatosti. Veľmi ťažko je vyspovedať sa, napriek veľkej túžbe. Človek nevie, čo hovorí, jedno začne, druhé nedokončí. Ó, nech Boh zachová každú dušu od takého odkladania spovede na poslednú hodinu“ (Denníček 321). Pán Ježiš vysvetlil tento zážitok sestre Faustíne takto: „Dcéra moja, ... vedz, že sama zo seba si tým, čo si teraz prežívala, a len z mojej milosti si účastníčkou večného života a všetkých darov, ktoré ti štedro udeľujem“ (Denníček 1559).
Ak zomierame v posväcujúcej milosti, utrpenia prežívané vo chvíli zomierania sa stávajú prejavom našej spoluúčasti na Ježišovej smrti na kríži. Skrze telesnú smrť – „umieranie s Kristom“ – sme začlenení do neho v jeho vykupiteľskom čine (porov. KKC 1010). „Len čistá láska dáva duši silu pri samotnom zomieraní,“ povedal Pán Ježiš svätej Faustíne. „Keď som umieral na kríži, nemyslel som na seba, ale na úbohých hriešnikov a modlil som sa za nich k Otcovi. Chcem, aby sa aj tvoje posledné chvíle celkom podobali mojim na kríži. Je len jedna cena, ktorou sa kupujú duše – utrpenie spojené s mojím utrpením na kríži. Čistá láska týmto slovám rozumie, telesná láska ich nikdy nepochopí“ (Denníček 324).
Mystici opisujú, že v momente smrti človeka prebieha duchovný boj. Blahoslavený páter Papczynski píše: „Zlí duchovia v tej chvíli útočia na dušu a chcú ju pripomenutím jej zásluh podnietiť k pýche, alebo zveličovaním jej hriechov ju chcú uvrhnúť do zúfalstva.“ V tej chvíli, keď si človek nijako nemôže sám pomôcť, zakúša pomoc Panny Márie, ktorá je Matkou zomierajúcich, svätého Jozefa, svojich svätých patrónov a svojho anjela strážcu. Preto je taká dôležitá naša každodenná modlitba k nim s prosbou o ich prítomnosť vo chvíli našej smrti. Ich modlitba nám pomáha, posilňuje našu vieru a dôveru v nekonečné Božie milosrdenstvo, ktoré je jedinou nádejou človeka. Svätá Faustína píše: „Hoci je to pre prirodzenosť veľmi nepríjemné cítiť ustavične zápach vlastnej mŕtvoly, keď však dušu preniká Božie svetlo, nie je to také strašné, lebo sa v nej prebúdza viera, nádej, láska a skrúšenosť“ (Denníček 1435). „Ó, Ježišu, aká veľká je tvoja dobrota. Tvoja nekonečná dobrota, ktorú tak dobre poznám, mi dovoľuje samotnej smrti smelo pozrieť do očí. Viem, že bez jeho dovolenia sa mi nič nestane“ (Denníček 697).
Sám Ježiš náš povzbudzuje k úplnej dôvere, keď svätej Faustíne hovorí: „Všetky duše, ktoré budú zvelebovať moje milosrdenstvo, šíriť jeho úctu a povzbudzovať iné duše k dôvere v moje milosrdenstvo, v hodine smrti nezakúsia strach. Moje milosrdenstvo ich bude chrániť v tomto poslednom boji“ (Denníček 1540); „V hodine smrti sa celkom spoľahni na mňa a ja ťa predstavím svojmu Otcovi ako svoju nevestu. Teraz ti odporúčam, aby si zvlášť spájala svoje hoci aj najmenšie skutky s mojimi zásluhami, a vtedy môj Otec pozrie na ne s láskou ako na moje“ (Denníček 1543); „Tak, ako si so mnou zjednotená v živote, tak budeš zjednotená aj vo chvíli smrti“ (Denníček 1552).
Najväčší dar, aký môžeme dať svojim blízkym, ktorí sa nachádzajú na prahu smrti, je naša modlitba, naša prítomnosť. Nenechávajme ich samých. Nech nik neumiera opustený za nemocničným paravánom... V tých pre zomierajúcich takých ťažkých chvíľach buďme s nimi, pomôžme im pripraviť sa na Ježišov príchod. Postarajme sa im o duchovnú starostlivosť – osobitne o možnosť zmierenia sa s Bohom vo sviatosti zmierenia. Modlime sa za nich, aby si vzbudili ľútosť nad hriechmi, aby si uvedomili blízkosť Boha, aby po ňom túžili. Nech nik pre našu nedbanlivosť nezomiera bez Ježiša, bez svätého prijímania!
O tom, aká je naša modlitba k Božiemu milosrdenstvu za zomierajúcich dôležitá, sestra Faustína píše: „Keď som vošla na chvíľu do kaplnky, Pán mi povedal: ,Dcéra moja, pomôž mi spasiť istého zomierajúceho hriešnika, pomodli sa za neho korunku, ktorú som ťa naučil.‘ Keď som sa začala modliť korunku, uzrela som toho zomierajúceho v strašných mukách a bojoch. Bránil ho anjel strážca, ale voči veľkej úbohosti tejto duše bol akoby bezmocný. Veľké množstvo satanov čakalo na túto dušu, ale keď som sa modlila korunku, uzrela som Ježiša [v] takej podobe, ako je namaľovaný na obraze. Lúče, ktoré vyšli z Ježišovho Srdca, obklopili chorého a temné mocnosti vydesené utiekli. Chorý poslednýkrát pokojne vydýchol“ (Denníček 1565). Pán Ježiš sľubuje: „Keď sa túto korunku budú modliť pri zomierajúcich, postavím sa medzi Otca a zomierajúcu dušu nie ako spravodlivý Sudca, ale ako milosrdný Spasiteľ“ (Denníček 1541).
Sila našej modlitby
Človek vo svojej nesmrteľnej duši hneď po svojej smrti na osobitnom súde podľa svojej viery a skutkov dostáva od Boha odplatu – alebo prejde očisťovaním, alebo hneď vojde do nebeskej blaženosti, alebo sa hneď naveky zatratí (porov. KKC 1022). Utrpenie duší v očistci môže byť zmiernené alebo skrátené modlitbami za ne.
Svätá Faustína opisuje: „Raz v noci prišla ku mne jedna z našich sestier, ktorá zomrela pred dvoma mesiacmi... Uvidela som ju v hroznom stave. Celá v plameňoch, tvár bolestne vykrivená. Trvalo to chvíľku a zmizla... Neprestávala som sa však modliť. Po nejakom čase opäť prišla..., ale už v inom stave... Usmievala sa a oči jej žiarili radosťou. Povedala mi, že mám pravú lásku k blížnemu, že mnohým dušiam moje modlitby pomohli a odporúčala mi, aby som neustávala v modlitbách za duše trpiace v očistci“ (Denníček 58).
Veľkou pomocou pre dušu sú všetci, ktorí sa zúčastňujú na pohrebe zomrelého. Avšak milosti spojené s pohrebnou svätou omšou a samotným pohrebným obradom môžu byť účastníkmi neprijaté, premárnené, napríklad keď bolesť zo straty milovaného človeka úplne prekryje nádej na zmŕtvychvstanie. Vtedy sa človek veľmi ľahko sústredí na vlastnú bolesť a zabudne na dušu zomrelého, ktorému môže pomôcť jedine modlitba. Milosť sa premárni aj vtedy, keď účasť na pohrebe nie je plná – keď človek nie je v stave posväcujúcej milosti, keď neprijíma Eucharistiu na úmysel zomrelého, ak vedome neobetuje zaňho svoje modlitby, keď dovolí, aby vonkajšie veci – oblečenie, kvety, priebeh obradu nadobudli väčší význam ako sústredenie sa na modlitbu, keď sa pohrebná slávnosť stane iba stretnutím priateľov.
Svätá omša obetovaná za zomrelého má nesmiernu cenu, zvlášť vtedy, ak sa na nej plne zúčastňujeme. „Cirkev odporúča za zosnulých aj almužny, odpustky a kajúcne skutky“ (KKC 1032). Môžeme za nich obetovať svoje utrpenia, námahy, práce, najmenšie, najobyčajnejšie skutky vykonávané s láskou k nim. Nestrácajme nijakú príležitosť. „Pomáhajme im a nezabúdajme na nich. Ak Jóbovi synovia boli očistení obetou svojho otca, prečo by sme mali pochybovať, či naše obety za zomrelých im prinášajú nejakú potechu? Neváhajme ponáhľať sa pomáhať tým, čo odišli, a obetujme za nich svoje modlitby“ (sv. Ján Zlatoústy).
