„Tento advent budem prežívať podľa pokynov Panny Márie, v tichosti a pokore... Túžobne očakávam príchod Pána. Moje túžby sú veľké“ (Denníček 792 – 793).
Takto opisuje sestra Faustína svoju prípravu na sviatok Božieho narodenia. Príchod Ježiša na svet v podobe malého dieťaťa nie je len historickou udalosťou. Pán Ježiš nám tým chce veľa povedať.
Svätica spomína: „Zrazu som videla malého Ježiška. Jeho veleba ma prenikala a povedala som: ,Ježišu, ty si taký maličký, ale ja viem, že si môj Stvoriteľ a Pán.‘ Ježiš mi odpovedal: ,Som, a preto prebývam s tebou ako dieťa, aby som ťa naučil pokore a jednoduchosti‘“ (Denníček 184).
Súčasný svet často chápe pokoru nesprávne ako čosi ponižujúce a pokorujúce, ako súhlas so všetkým, čo sa nám vnucuje. Avšak Pán Boh vo svojom slove hovorí, že je to presne naopak: človeka neponižuje pokora, ale pýcha (porov. Prís 29, 23). To isté hovorí sestra Faustína: „V skutočnej pokore niet ponižovania sa“ (Denníček 1502). Pokorný človek je človekom odvážnym. Ak je to potrebné, pevne bráni hodnoty, ktoré vyznáva. Príkladom takého postoja je samotný Pán Ježiš, ktorý bol „tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29), no zároveň dokázal ostro hovoriť k farizejom, keď videl ich pretvárku, alebo poprevracať priekupníkom stoly, keď znesväcovali Boží dom.
Pokora musí ísť ruka v ruke s vedomím vlastnej hodnoty, lebo len skutočne pokorný človek dokáže vnímať svoju nesmiernu dôstojnosť osoby stvorenej na Boží obraz: „Skutočná veľkosť duše je v milovaní Boha a v pokore“ (Denníček 427). „... teším sa z dôstojnosti Ježišovej nevesty“ (Denníček 1502).
Pán Boh chce, aby sme s pokorou a dôverou prichádzali k nemu ako dieťa k milovanému otcovi, aby sme ho brali ako niekoho najbližšieho. Ježiš sa kedysi sestry Faustíny opýtal: „,Dieťa moje, ako ti idú exercície?‘ Odpovedala som: ,Ježišu, veď ty vieš, ako mi idú.‘ ,Áno, viem, ale chcem to počuť z tvojich úst a z tvojho srdca‘“ (Denníček 295). „Ja ťa chcem vždy vidieť ako malé dieťa“ (Denníček 290).
Ježiš túži, aby sme mu úprimne hovorili o všetkom, čo sa ukrýva v našom srdci. Neraz sa zamýšľame, ako sa možno dobre modliť. Najkrajšia a Ježišovi najmilšia modlitba je tá, ktorá plynie z hĺbky nášho srdca a ktorá nie je výsledkom túžby zaimponovať Bohu množstvom či krásou vyslovovaných slov. Môže to byť modlitba tradičná alebo spontánna, raz radostná, inokedy plná bolesti, dokonca aj sĺz pre nejaké utrpenie či ďalší pád.
Pred Bohom sa nemusíme báť priznať si svoju biedu a hriešnosť. Môžeme si v plnej pravde o sebe kľaknúť v spovednici a pokorne vyznať Ježišovi všetko, čo ničí nás a náš vzťah s ním. Priznanie viny si vyžaduje pokoru, lebo je to akoby zasvietenie lúčom svetla na náš život, kým „pýcha udržuje dušu v temnote“ (Denníček 113). Pán Ježiš hovorí každému a každej z nás: „Vždy, keď prichádzaš ku mne a prosíš ma o prepáčenie... tvoja nedokonalosť sa predo mnou stráca a vidím iba tvoju lásku a pokoru“ (Denníček 1293). Odpovedzme mu slovami žalmu: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým“ (Ž 51, 19).
Pán Ježiš uisťuje, že pokora je nutnou podmienkou úzkeho vzťahu s ním, pretože len „... v čistom a pokornom srdci prebýva Boh“ (Denníček 573). Sestre Faustíne povedal: „Tvoja láska a pokora spôsobujú, že zanechávam trón neba a spájam sa s tebou“ (Denníček 512). Pán sa chce s každým a s každou z nás spojiť pri svätom prijímaní, preto si musíme strážiť srdce, aby bolo preňho dôstojným a čistým príbytkom. Ak totiž niekto prijíma Eucharistiu nehodne, vtedy Pán Ježiš „do toho srdca ide ako do žalára na mučenie a trápenie“ (Denníček 1280). „[Pokorné] duše sa najviac podobajú môjmu srdcu, ony ma posilňovali v horkých mukách agónie... Pokorné duše obdarúvam svojou dôverou“ (Denníček 1220), hovorí Pán Ježiš.
Pýcha spôsobuje, že človek si myslí, že lepšie ako Pán Boh vie, čo je preňho najlepšie, čo je mravne dobré a čo zlé a ako si zariadiť život, ktorý sa potom často vzďaľuje od skutočne Božieho života. Myslí si, že taký postoj mu prinesie šťastie, no utápa sa v nespokojnosti, frustrácii a požiadavkách voči Pánu Bohu. Ale pokornej duši „Boh nič neodoprie... Čím viac sa duša ponižuje, tým viac sa Boh ku nej skláňa, prenasleduje ju svojimi milosťami...“ (Denníček 1306). Pyšný človek vyhadzuje Pána Boha zo svojho srdca, preto ako hovorí Pán Ježiš, „kde je pýcha, tam ma niet“ (Denníček 1563). A kde nie je Ježiš, tam sa začína peklo!
„Ak je na zemi duša, ktorá by bola naozaj šťastná, tak len duša naozaj pokorná. Zo začiatku kvôli tomu veľmi trpí sebaláska, ale keď sa duša statočne premáha a zápasí so sebou, Boh jej dáva veľa svetla... Duša pokorná nedôveruje sama sebe, ale Bohu. Boh pokornú dušu chráni a sám je zasvätený do jej záležitostí. Vtedy duša zakúša najväčšie šťastie, ktoré nikto nepochopí“ (Denníček 593).
Po šťastí túži každý človek. Ale nie každý ho hľadá tam, kde ono je. Prečo sú ľudia, ktorým sa z pohľadu iných dobre vedie, často oveľa nešťastnejší ako nejeden človek, ktorý nejako trpí, no žije v priateľstve s Ježišom? Preto, lebo nie pozemské pohodlie a pôžitky, ale pokorné otvorenie srdca pre Božie pôsobenie dáva hlboký duchovný pokoj, pokoj svedomia a radosť života. Pán Boh „ponížených vysoko pozdvihuje, tých, čo trúchlia, robí blaženými“ (Jób 5, 11). Čnosť pokory je nesmierne dôležitá aj v boji s hriechom. Mnoho ľudí zápasí s rôznymi zlozvykmi a slabosťami, pokúša sa ich premôcť silou vlastnej vôle. Chcú si dať rady sami a čudujú sa, že sa im to nedarí. Všimnime si, aký veľký súvis je medzi pokorou a silou duše: „Nebojím sa ničoho, lebo mi tryská zdroj milosrdenstva čistý, a ním plynie sila pre pokorného“ (Denníček 1000); „Satan víťazí iba nad pyšnými a zbabelými, lebo pokorní majú moc“ (Denníček 450); „Pokornému nič nie je ťažké“ (Denníček 93).
