Autor: Świadectwo,
Milujte sa! 7/2008 → V kruhu rodiny
Čistota dáva nášmu životu hĺbku
Prvú augustovú sobotu uplynul rok, čo som vstúpila do sviatostného manželského zväzku. Svojho manžela poznám šesť rokov. Kým sme sa vzali, spoznávali sme sa päť rokov. Za ten čas sme toho veľa spolu prežili. Od začiatku našej známosti sme sa nevyhýbali téme viery. Od samého počiatku sme vedeli, že nebudeme spolu žiť pred svadbou, ale žiaľ, padli sme do pasce intímnych nežností, náruživých bozkov. Schválne používam slovo pasca, lebo teraz s odstupom času vidím, že predmanželské nežnosti sú zlom a každý pokus o ospravedlnenie („veď spolu nežijeme“) je ospravedlňovaním nami konaného zla. Obaja sme vnímali akési nútenie k intímnym nežnostiam – že musíme, že to nedokážeme ináč. Chodili sme na spoveď, no po dvoch týždňoch sme opäť padli... Bola to pre nás nočná mora, zmocňoval sa nás pocit rezignácie („znovu sme to nedokázali“).Teraz už viem, prečo bolo pre nás také ťažké prestať s hriešnym životom – lebo sme chceli vytrvať v dobrom silou vlastnej vôle. A tak sa to nedá. Na prvé miesto treba dať Ježiša a jeho Matku – vtedy sa to podarí. Aj v našom prípade to bolo tak.
V mojej farnosti bola v rámci putovania kópia zázračného obrazu Panny Márie Čenstochovskej. Vtedy sme obaja po spovedi dali Márii ako dar svoje zotrvanie v predmanželskej čistote. A podarilo sa nám to! Odvtedy sa naše zmysly očistili, postupne sme sa oslobodzovali zo žiadostivosti a náruživosti, aj keď sa nám občas stalo, že sme sa nechali strhnúť citmi. V tom čase sme sa zoznámili aj s výnimočným kňazom, ktorý sa stal naším duchovným vodcom. Rozhovory s ním a časté spovede nás vnútorne posilňovali. Bolo to obdobie, keď sa u mňa aj u môjho vtedy ešte snúbenca objavovali pokušenia rozísť sa – bez akejkoľvek príčiny. Vďaka vedeniu spomínaného kňaza sme však vedeli, že to sa diabol pokúša rozdeliť nás, lebo žijeme čisto. Keďže sa nemohol medzi nás dostať cestou žiadostivosti, pokúšal sa nás rozdeliť ináč, chcel zničiť to, čo bolo čisté, Božie. Len modlitba, zasvätenie sa Márii a úprimné rozhovory nám pomohli prekonať to ťažké obdobie. Obdobie nášho oficiálneho zasnúbenia bolo úplne čisté – a za to osobitne ďakujem Márii. Zasnúbili sme sa prvú októbrovú sobotu, zosobášili sme sa prvú augustovú sobotu a vybrali sme sa na pešiu púť do Čenstochovej. Ako ďakovný dar sme Panne Márii obetovali môj snubný prstienok. Spolu s darovaním prsteňa som cítila, ako odovzdávam Márii svoje panenstvo – nepoškvrnené predmanželským sexom.
Náš spoločný život sa ešte len začína. Do budúcnosti sa pozeráme pokojne, bez strachu, so zadosťučinením, že náš spoločný život sme začali podľa Božej vôle spojení s Máriou. Na deň nášho sobáša si spomínam ako na deň sústredenosti, vnútorného pokoja, istoty, že muž, s ktorým som sa spojila, je najlepším mužom pod slnkom – čistý, modliaci sa, zamilovaný do Boha a do mňa. Možno to znie divne, ale v deň sobáša som nebola nervózna. Všetko mi pripadalo akési prirodzené. Rodičovský dom, v ktorom sa konala svadobná hostina, bol naplnený Božou atmosférou. Možno preto, že tam nebol alkohol? Alebo preto, že to bola prvá sobota v mesiaci, deň, v ktorom osobitne vládne Mária?
Používame prirodzené metódy plánovaného rodičovstva, hlienovo-teplotnú metódu. Nie je mi to neznáme, lebo sa sledujem už štyri roky. Nie je to teda pre mňa nijaká záťaž. Okrem toho sa úplne akceptujeme vrátane, či lepšie povedané, hlavne po sexuálnej stránke. Tehotenstvo plánujeme na koniec tohto roka, lebo naše prvé dieťa by som chcela porodiť po skončení svojho štúdia.
Obdobie zdržanlivosti (v plodnom období) nie je pre nás nijakým problémom (čo sú to hoci aj dva týždne v porovnaní s piatimi rokmi?). Okrem toho som mala zdravotné problémy, ktoré nám znemožňovali pohlavný život niekoľko mesiacov. Obdobie predmanželskej čistoty nás naučilo trpezlivosti.
Intimita je pre nás úplne novou skúsenosťou. Vieme, že pred nami je ešte dlhá cesta. Ale s manželom nás spája také silné duchovné puto, že dokonca aj v tých najintímnejších chvíľach, keď sa nám niečo nedarí, dokážeme sa z toho zasmiať, dokážeme si zachovať od toho odstup.
Ešte jedno: každý deň nás sprevádza modlitba, spoločná modlitba – najčastejšie je to ruženec. Bez nej by sme neboli tam, kde sme.
Agneška
Láska nie je pocit, ale postoj, služba
Poznáme sa tri roky. Zasnúbení sme pol roka. Artur je postihnutý. Ako šestnásťročný prežil mozgovú embóliu, príčinou ktorej bola asi vrodená vada. Do istej miery je samostatný, pohybuje sa bez vozíka. Jeho postihnutie nie je až také viditeľné, ale žiaľ je tu nebezpečenstvo zhoršovania stavu. Niečo také sa môže stať ešte raz a Artur možno bude potrebovať ustavičnú opateru. V súčasnosti musí o seba veľmi dbať – často si meria tlak, pravidelne kontroluje prúdenie krvi. Uvedomujeme si nebezpečenstvo, avšak nedesí ma to a chcem prijať túto výzvu. Viem, že Artur potrebuje druhého človeka, ktorý ho bude povzbudzovať, aby nezanedbával pravidelné lekárske vyšetrenia, aby dodržiaval diétu a vyhýbal sa námahe. Mám veľa síl a vnútorne som presvedčená, že je to moja cesta. Zároveň viem, že bez „duchovnej tabletky“ by to nebolo možné. Tou tabletkou je pre mňa modlitba, Eucharistia a Božie slovo. Od detstva som bola členkou Detí Márie, neskôr som bola v Oáze. Dokonca som uvažovala o rehoľnom živote. Som Bohu vďačná za možnosť intenzívneho duchovného rastu.
Spoznali sme sa vďaka známym. Artur býval na internáte pre postihnutú mládež, ktorá chodila do školy vedenej saleziánmi. Spočiatku to bolo bežné kamarátstvo. Potom sme sa začali stretávať častejšie. V našich kontaktoch sme mali aj prestávku, ale vrátili sme sa k sebe – už presvedčení, že nemôžeme bez seba žiť. Obaja pracujeme, finančne sme nezávislí.
Arturovi rodičia spočiatku boli veľmi proti nášmu vzťahu. Teraz však vidia, že môže existovať ako každé iné manželstvo. Plne si uvedomujem, aká cesta ma čaká. Rozhodujem sa pre tento krok, pričom beriem do úvahy všetky jeho dôsledky – vrátane možnosti, že sa budem musieť dlhodobo o Artura úplne starať. Som pripravená na najťažšiu službu. Je to moja voľba, ale aj prirodzený prvok lásky, ktorou sa navzájom obdarúvame. Vďaka Božiemu slovu chápem, že láska nie je pocit, nie sú to slová, že niekoho milujem, ale postoj, služba. Viem to už teraz, keď som zasnúbená, a chcem túto lásku uskutočňovať v našom vzťahu. Môžem to robiť už teraz a silne cítim, že nežijem pre seba, ale pre neho.
