Všetko sa začalo pred tromi rokmi. Pri futbale som si poranil koleno. Zbožňoval som tento šport, nuž sa mi s ním ťažko lúčilo na čas potrebný na liečenie. Pri prvej návšteve u lekára mi povedali, že to nie je nič vážne, preto som netrpezlivo čakal, až sa stratí opuch, ktorý mi prekážal pri chôdzi.
Avšak po každom zápase som sa cítil čoraz horšie. Koleno sa blokovalo tak, že som vôbec nemohol zohnúť nohu. Od ortopéda som sa dozvedel, že mám poškodené kolenné jabĺčko a je potrebná operácia. Po nej som sa rýchlo zotavil, no cítil som, že to nie je moje „staré“ koleno. Po nejakom čase som opäť nemohol zohnúť nohu, no k tomu sa ešte pripojila hrozná bolesť. Lekár konštatoval, že je potrebná ďalšia operácia. Bol som tým všetkým dosť znechutený, lebo som vedel, že ľudia po takých zákrokoch bežne nemajú nijaké problémy, no ja už druhý raz v priebehu niekoľkých mesiacov musím ísť pod nôž.
Neprešli ani dva mesiace od druhej operácie a opäť som sa ocitol v nemocnici. Tentoraz na špecializovanom oddelení. Tam zistili, že mi chýba kúsok stehennej kosti, inými slovami, že mám nekrózu kosti a že v takej situácii neostáva nič iné, len pozorovať, či sa choroba nerozvíja. To všetko som počúval so slzami v očiach a s veľkou bolesťou v srdci. Prišlo to na mňa nečakane a znelo to ako rozsudok smrti. Ledva som chodil, nuž o futbale som ani nesníval. Bol som úplne zlomený, nič ma netešilo, dokonca ani sobáš s milovanou ženou. Mali sme toľko plánov do budúcnosti, snívali sme o spoločnom šťastnom živote, no ja som svoju ženu takto sklamal. Narastala vo mne nechuť žiť, mal som výčitky voči všetkým, dokonca aj voči Pánu Bohu (aj keď som bol a som hlboko veriaci). Stratil som zmysel života a neustále som sa pýtal Ježiša, prečo mi to robí, prečo nemôžem normálne žiť a pracovať, zvlášť teraz, keď mám ženu a toľko plánov. Mučila ma neodbytná myšlienka, že ja, mladý muž, kedysi taký pohyblivý, teraz ležím v posteli. Vôbec sa mi nechcelo žiť.
Jedného dňa som si spomenul na zázrak Božieho milosrdenstva. Vo vašom časopise som čítal o ľuďoch, ktorí sa s rôznymi chorobami obracali k Božiemu milosrdenstvu a boli vypočutí, zažili uzdravenie. Odvtedy som sa zveril Božiemu milosrdenstvu a úprimne mu začal dôverovať. Každý deň som sa modlil ruženec k Božiemu milosrdenstvu, ktoré sa postupne stalo mojím liekom.
Od poslednej operácie uplynul už rok. Pri ostatnej kontrole lekár zistil viditeľný pokrok k dobrému. Neviem, čo ma ešte v živote stretne, neviem ani to, či sa choroba niekedy nevráti, ale jedno viem: nikdy sa neodtrhnem od Boha. Dnes chodím normálne a dobre sa cítim. Opäť som taký ako kedysi, aj keď futbal už nehrám. Zato sa oveľa viac modlím. Každý deň ďakujem Bohu za všetky milosti, ktoré som dostal, a za obdivuhodnú, dobrú, chápajúcu manželku.
Tento list adresujem všetkým, ktorí sú v podobnej situácii, a prosím ich, aby dôverovali Ježišovi. Pre neho neexistujú ťažké a nemožné veci. Ježiš robí zázraky a je najlepší lekár. Stačí len úprimne prosiť a dôverovať.
