Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 5/2007 → Večný život
Úpadok morálky a zánik vedomia hriechu vedie k odmietaniu radostnej pravdy o vykúpení, vrátane zjavenej pravdy o existencii pekla. Už sama myšlienka na večný trest pekla vzbudzuje v ľuďoch slabej viery a u neveriacich silný odpor. Myslia si, že večné zatratenie sa nedá zosúladiť s pravdou o Bohu, ktorý predsa stále miluje a vždy odpúšťa.
Pravdu o existencii večného zatratenia pripomenula Panna Mária vo Fatime. Ján Pavol II. v homílii 13. mája 1982 vo Fatime objasnil, ako treba chápať prvú časť fatimského posolstva: „Najväčšou prekážkou na ceste človeka k Bohu je hriech, zotrvávanie v hriechu a napokon zrieknutie sa Boha. Vedomé vyhostenie Boha zo sveta ľudského myslenia. Odtrhnutie celej pozemskej aktivity človeka od neho. Večná spása človeka sa však nachádza len v Bohu. Odvrhnutie Boha človekom – ak je dôsledné – logicky vedie k odvrhnutiu človeka Bohom (porov. Mt 7, 23; 10, 33), k zatrateniu. Vari Matka, ktorá všetkou láskou, ktorú v nej podnecuje Duch Svätý, túži po vykúpení každého, môže mlčať tvárou v tvár spochybňovaniu samotnej podstaty ich spásy? Nie, nemôže. A preto posolstvo Panny Márie Fatimskej, ktoré je posolstvom materinským, je silné a jednoznačné. Znie dôležito. Znie ako reč Jána Krstiteľa na brehu Jordánu. Volá k pokániu. Vystríha. Vyzýva k modlitbe. Odporúča ruženec. Posolstvo je určené každému človekovi.“ Svätá Faustína vo svojom Denníčku píše: „Ja, sestra Faustína, som bola na Boží rozkaz v pekelných priepastiach, aby som mohla hovoriť a svedčiť dušiam, že peklo existuje... Jednu vec som si všimla, že je tam najviac duší, ktoré neverili, že peklo jestvuje“ (741).
Čo hovorí o pekle Sväté písmo?
Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4). „Nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie“ (2 Pt 3, 9). Tieto texty jasne hovoria, že Boh miluje a chce spasiť všetkých ľudí. Každý človek dostáva šancu vykúpenia. Neexistujú teda ľudia predurčení na zatratenie. Neslobodno však zabudnúť, že okrem Božej vôle spasiť všetkých ľudí existuje slobodná ľudská vôľa, ktorá môže neprijať, môže odmietnuť spásnu Božiu milosť. Sám Pán Ježiš mnohokrát hovoril, že odvrhnutie Boha človekom vedie k večnému zatrateniu, čiže bezbožníci budú definitívne vylúčení z večného života a oddelení od Krista: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom!“ (Mt 25, 41). Všetci, čo neposlúchali Božiu vôľu, budú počuť: „Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť!“ (Mt 7, 23). „Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev“ (Jn 3, 36). Zavrhnutie všetkých, čo neprijali pozvanie na hostinu, je absolútne: „Ani jeden z tamtých mužov, čo boli pozvaní, neokúsi moju večeru“ (Lk 14, 24). Aj v listoch svätého Pavla nachádzame texty hovoriace o absolútnom vylúčení bezbožníkov z Božieho kráľovstva: „Neviete, že nespravodliví nebudú dedičmi Božieho kráľovstva? Nemýľte sa: ani smilníci ani modloslužobníci ani cudzoložníci ani chlipníci ani súložníci mužov, ani zlodeji ani chamtivci ani opilci ani utŕhači ani lupiči nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“ (1 Kor 6, 9 – 10; porov. Gal 5, 19; Ef 5,5). V citovaných textoch formuly zatratenia majú absolútny charakter: „Ani jeden z tamtých mužov neokúsi moju večeru“; „neuzrie život“; „nebudú dedičmi Božieho kráľovstva“. Z hľadiska jazyka najsilnejšie texty hovoriace o večnosti pekelných trestov sa nachádzajú v Apokalypse (14, 11 a 20, 10). Na vyjadrenie neohraničeného času ich trvania je tu použitá formula „na veky vekov“. Vyjadruje skutočnú a nikdy nekončiacu večnosť. Nik teda nemôže mať nijaké pochybnosti, že texty Svätého písma jednoznačne hovoria o večnom zatratení a vylučujú akúkoľvek myšlienku apokastázie, teda názor, že vylúčenie bezbožníkov bude len dočasné a ich trest sa raz skončí, lebo sa obrátia.
Hriechy proti Duchu Svätému
O večnosti pekla sa dozvedáme aj pri príležitosti Ježišovho učenia o hriechoch proti Duchu Svätému. Pán Ježiš hovorí, že „ľuďom sa odpustí každý hriech i rúhanie, ale rúhanie proti Duchu sa neodpustí“ (Mt 12, 31n). Ján Pavol II. v encyklike Dominum et Vivificantem v bode 46 vysvetľuje, že hriech proti Duchu Svätému spočíva „v odmietnutí prijať spásu, ktorú Boh ponúka človekovi skrze Ducha Svätého“. Je to postoj úplného uzavretia sa človeka na Božiu lásku, postoj človeka, „ktorý sa domáha domnelého ,práva‘ zotrvať v zle, v akomkoľvek hriechu, a tak odmieta vykúpenie“. Je to teda hriech neodpustiteľný vo svojej podstate, lebo je plodom radikálneho odmietnutia možnosti vykúpenia. Nie je to jednorazový hriešny skutok, ale postoj absolútneho egoizmu, čiže úplného uzavretia sa človeka na Kristovu lásku. Takýto postoj sa v človeku formuje celý jeho život. Každá úplne vedomá a dobrovoľná voľba zla prispieva k strašným deformáciám v človekovi. Prejavujú sa prehĺbením necitlivosti na Božiu lásku a rastúcej neschopnosti milovať blížneho. Ak človek bude celý život žiť tak, akoby Boha nebolo, a bude radikálne odmietať možnosť obrátenia sa, nazývajúc zlo dobrom a dobro zlom, potom reálne existujúca sila zla môže zničiť jeho osobnosť do takého stupňa, že sa stane neschopným lásky, úplným egoistom, teda takým, ktorý miluje seba láskou vystupňovanou až do nenávisti voči Bohu. Čo sa stane s takýmto človekom v najdôležitejšej chvíli jeho života, teda v momente smrti?
Súd vo chvíli smrti
Vieme, že vo chvíli smrti bude súd. Pán Ježiš vysvetľuje: „A súd je v tomto: Svetlo prišlo na svet, a ľudia milovali tmu viac ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. Veď každý, kto zle robí, nenávidí svetlo a nejde na svetlo, aby jeho skutky neboli odhalené. Ale kto koná pravdu, ide na svetlo...“ (Jn 3, 19 – 21). V momente smrti sa každý človek dostaví pred Krista ako jedinú skutočnosť. Nebude sa môcť vrátiť, nebude ho môcť obísť, bude sa musieť rozhodnúť prijať alebo odmietnuť dar jeho lásky. Všetci ľudia, ktorí počas pozemského života milovali zlo väčšmi než dobro a stali sa absolútnymi egoistami, vo chvíli smrti znenávidia a odmietnu lásku, ktorou ich miluje Boh. Ak však v človeku bude aspoň minimálna schopnosť prijať dar Božej lásky, taký človek bude spasený, ale po období dozrievania v láske v očistci (porov. 1 Kor 3, 11 – 15). „Áno“ povedané Kristovi sa stáva nebom, kým odmietnutie Krista sa stáva peklom. Kristus nám odhaľuje, že samotný človek sa odsudzuje na zatratenie, že vo chvíli súdu každý dostáva to, po čom túži, a že človek bude túžiť v súlade s tým, kým sa stal počas pozemského života. Preto nás Pán Boh vystríha: „Nehorlite za smrť svojím chybným životom, ani si nepriťahujte záhubu dielami svojich rúk“ (Múd 1, 12).
Ako je možné, že milujúci a milosrdný Boh odsudzuje ľudí na večné zatratenie? Na túto otázku Panna Mária vizionárom vo Fatime odpovedala, že ľudia, ktorí idú do večného zatratenia, si sami vyberajú zotrvanie v pekle, lebo nenávidia Boha a nechcú byť spasení. Obviňujú a nenávidia Boha za všetko. Takto sa stávajú súčasťou pekla.
Teda vo chvíli smrti si človek vyberie to, po čom bude túžiť. No jeho túžby budú vyplývať z jeho postojov sformovaných počas celého pozemského života. Absolútny egoista, úplne opantaný zlom, bude túžiť po zle a bude nenávidieť dobro. Vo svojom sebaobdive znenávidí a definitívne odmietne Kristovu lásku pri stretnutí s ním vo chvíli smrti.
Zo skúsenosti vieme, že zlo sa často zdá byť atraktívnejšie a príťažlivejšie ako dobro. Vyplýva to z faktu našej hriešnosti a nezrelosti v láske. Pre narkomana či alkoholika triezvosť nie je príťažlivá. A erotoman závislý od pornografie a sexu bude brať výzvu k sebaovládaniu a čistote ako obmedzovanie svojej slobody. Zlo priťahuje tým, že zotročovanie a závislosť uskutočňuje vyžarovaním smrtonosnej sladkosti, ktorá v človeku ničí to najcennejšie – schopnosť milovať, prehlbuje egoizmus, teda zamilovanosť v sebe samom, akoby človek bol pre seba najvyšším dobrom. Takéto privlastňovanie si božstva formuje v človeku postoj hriechu proti Duchu Svätému – teda skutočnosť pekla. Absolútny egoista akosi z nutnosti vyplývajúcej z pravdy, kým je, vo chvíli smrti s nenávisťou odmietne dar Božej lásky. To je situácia večného zatratenia. Ježiš Kristus hovorí jasne a jednoznačne o reálnej možnosti večného zatratenia nie preto, aby nás strašil, ale aby sme poznali celú pravdu o konečných dôsledkoch hriechu. Preto sa ako pravý Boh stal pravým človekom, aby nás vyviedol z pekla hriechu a smrti a dal nám život v plnosti. Prechod človeka zo smrti do života sa neuskutočňuje magicky, ale len s jeho súhlasom, ktorý sa prejavuje v celkom dobrovoľnom úsilí žiť podľa prikázaní a požiadaviek evanjelia. Len Kristus ma môže oslobodiť od reality pekla hriechu, ale v duchu viery musím súhlasiť s tým, aby podriadil egoistické záujmy môjho „ja“ požiadavkám zjavenej pravdy. Čím väčšmi sa budem spoliehať na seba a žiť podľa egoistických zásad, tým viac sa budem uberať v smere pekla a ponárať sa doň. Neslobodno zabúdať, že večné zatratenie nemožno chápať ako nejakú vonkajšiu sankciu vymeranú ľuďom Bohom.
Najväčší trest za hriech
Najväčším trestom za každý hriech sú samotné dôsledky hriechu, ktoré sú znamením a začiatkom prežívania pekla už tu na zemi. Počas pozemského života zakúšame strašné následky hriechov, ktoré sú predzvesťou pekelnej reality. Sú to „smilstvo, nečistota chlipnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné“ (Gal 5, 19 – 21). Páchaním hriechu človek odmieta život a lásku a volí si smrť a zničenie seba. Tak sa stáva otrokom hriechu. Je to absurdný postoj, ktorý vedie k takému zotročeniu egoizmom, k takému sústredeniu sa na seba, že napokon človek bude konať proti sebe a do tohto otroctva bude chcieť vtiahnuť aj iných ľudí. Osobitne to vidno v dnešnom svete, kde ľudia, ktorí majú moc v masmédiách, nenávidia Krista a kresťanský systém hodnôt, s veľkou horlivosťou demoralizujú a podkopávajú autoritu Cirkvi, ateizujú ľudí, osobitne najmladšie pokolenie. Ľudia zotročení zlom túžia robiť zlo a robia všetko, aby sa aj iní ocitli v otroctve rôznych závislostí alebo žili v klamstve a nenávisti. Odstránenie Boha z ľudského života vždy rodí pocit nezmyselnosti, no zároveň aj osobitný druh zatvrdilosti v klamstve, ktoré spočíva v tom, že zlo sa pokladá za dobro. Postoj zatvrdilosti v klamstve a život akoby Boh nebol je osobitným druhom prítomnosti pekla už počas pozemského života. Neslobodno zabúdať, že tie masmédiá, ktoré povzbudzujú k hriechom a odporúčajú štýl života bez Krista a mravných zásad, zvádzajú ľudí na cestu vedúcu do večnej záhuby.
Pripomínam, že Božia láska úplne rešpektuje slobodu svojho stvorenia, a to aj vtedy, keď sa rozhoduje definitívne odmietnuť Boha. Preto peklo nie je nečakaným či nespravodlivým trestom. Sám človek, ktorý si na vlastnú zodpovednosť volí hriech, ide cestou vedúcou do pekla. Peklo existuje, lebo existuje hriech. Peklo nie je ničím iným ako hriechom chceným ako cieľ, akceptovaným ako konečné naplnenie pokračujúce do večnosti. Pravda o pekle dáva nášmu pozemskému životu neopakovateľnosť a dramatickú výnimočnosť. Pripomína nám, že ak sa hriech, ktorý je pre človeka najväčším nešťastím, berie na ľahkú váhu alebo pokladá sa za dobro, potom nás vedie do reality pekla. „Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život“ (Gal 6, 7 – 8).
Večné peklo je teda ovocím a korunovaním celého pozemského života človeka, ktorý sa dobrovoľne odovzdal do otroctva zla. Preto nás milujúci Boh vystríha: „Nehorlite za smrť svojím chybným životom, ani si nepriťahujte záhubu dielami svojich rúk“ (Múd 1, 12). Panna Mária vo Fatime pripomenula, že najväčšou tragédiou a nešťastím človeka je hriech a zotrvávanie v hriechu, čo vedie k úplnému odmietnutiu Boha, teda do pekla. Keď ukázala strašnú víziu pekla, Panna Mária nám odhalila, že ponárajúc sa do otroctva hriechov a zriekajúc sa viery v Boha mnoho duší si dobrovoľne vyberá večné zatratenie. Svätá Faustína píše: „Božie milosrdenstvo dosahuje neraz hriešnika v poslednej chvíli zvláštnym a tajomným spôsobom. Podľa vonkajších znakov sa nám zdá, akoby všetko bolo stratené, ale nie je to tak. Duša osvietená lúčom poslednej silnej Božej milosti sa v poslednej chvíli obracia k Bohu s takou silou lásky, že v jednom okamihu dostáva od Boha odpustenie vín aj trestov... Ó, aké nepochopiteľné je Božie milosrdenstvo. Ale, čo je hrozné – sú aj duše, ktoré dobrovoľne a vedome túto milosť odmietajú a pohŕdajú ňou. Aj keď už zomierajú, ale milosrdný Boh dáva duši ten jasný vnútorný okamih, a ak duša chce, má možnosť vrátiť sa k Bohu. Často sú však duše tak zatvrdilé, že sa vedome rozhodnú pre peklo, maria všetky modlitby, ktoré iné duše za nich prednášajú Bohu, a dokonca aj samotné úsilie Boha...“ (Denníček 1698).
