Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 1/2006 → Cirkev
„Kde je Peter, tam je Cirkev… kto nie je s pápežom, nie je s Bohom, a ten, kto túži byť s Bohom, musí byť s pápežom.“ Tieto slová, ktoré súvisia s fatimskými zjaveniami, vyslovila sestra Lucia, ktorá zomrela vo februári tohto roku.
Fatimská Panna Mária nás vyzýva, aby sme sa obrátili k živej a pravej viere v jedného Boha v Trojici, ktorý je skutočne prítomný v Eucharistii. Božia Matka nám pripomína, že pápež má rozhodujúcu úlohu pri prenášaní plnosti viery. Pápež ako nástupca svätého Petra je skalou, na ktorej Kristus stavia svoju Cirkev (Mt 16, 18). Svätému Petrovi náš Pán Ježiš dal plnú moc neomylne učiť pravdy viery a viesť a spravovať celú Cirkev. Peter bol prvým biskupom Ríma a posvätil ho vlastnou krvou, krvou mučeníka. To sú dôvody, pre ktoré každý nástupca svätého Petra vo Vatikáne vlastní primát v celej Cirkvi.
Svätý Peter žil v Ríme a tu roku 67 po Kristovi v čase prenasledovania kresťanov za vlády cisára Neróna umrel mučeníckou smrťou. Presné miesto jeho umučenia nie je známe. Historici sa domnievajú, že svätý Peter bol ukrižovaný dolu hlavou v Nerovom amfiteátri, ktorý stál na mieste, kde je dnes Vatikán. Bol pochovaný na neďalekom cintoríne. Mnohoročné vykopávky pod bazilikou svätého Petra viedli k objaveniu hrobu prvého pápeža. Leží priamo pod hlavným oltárom vatikánskej baziliky. Tento hrob je znakom, že každý rímsky biskup je nástupcom svätého Petra a na základe svojho postavenia ako „nástupcu Krista a pastiera nad celou Cirkvou má plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou“ (Christus Dominus 2, 9).
Trinásť storočí nikto nepochyboval o prítomnosti hrobu svätého Petra vo Vatikáne. Prví ju spochybnili valdézski bludári, ktorí odmietali prvenstvo primát tvrdiac, že svätý Peter nikdy ani len nebol v Ríme, niežeby tam mal svoj hrob. Podobne Luther a iní predstavitelia reformácie popierali existenciu hrobu svätého Petra vo Vatikáne a zároveň vyvolávali pochybnosti okolo primátu pápeža a jeho neomylnosti v otázkach viery.
Vykopávky pod Svätopeterskou bazilikou sa začali na jar roku 1939 po smrti Pia XI., ktorý vyslovil želanie, aby ho pochovali vo Vatikánskych katakombách. Pri kopaní hrobu objavili zvyšky pohanského pohrebiska z rímskej doby. Keď sa pápež Pius XII. dopočul o tomto objave, poveril skupinu výskumníkov, aby pokračovali s výskumom, ktorý po niekoľkých rokoch viedol k senzačným objavom. Počas desiatich rokov archeologických prác odkryli časť veľkého cintorína. Obdobie jeho najväčšieho rozvoja spadá pravdepodobne medzi druhé a začiatok štvrtého storočia po Kristovi. Hroby objavili na ceste vedúcej v tesnej blízkosti Nerovho amfiteátra. Toto vynikajúco zachované pohrebisko je typickým pohanským cintorínom, no našli na ňom aj hroby kresťanov. Dodnes je možné obdivovať hrobky a monumenty jedinečnej architektonickej krásy, ktoré patrili bohatým rímskym rodinám.
Vo Valeriusovej hrobke našli latinský nápis: Petrus rogat Christus pro sanctis hominibus chrestianis ad corpus suum sepultis (Peter prosí Ježiša Krista za kresťanov, ktorí sú pochovaní pri ňom). V hrobke Popilia Heraklesa bol nasledujúci nápis: IN VATIC. AD CIRCUM (vo Vatikáne, pri amfiteátri), ktorý potvrdzuje polohu cintorína na Vatikánskych pahorkoch hneď vedľa Nerovho amfiteátra. Väčšinou to však boli hrobky rodín vyznávajúcich pohanské náboženstvo.
Začiatkom 4. storočia sa cintorín plne používal. Podľa rímskeho práva boli hrobky posvätné a nedotknuteľné. Jediným dôvodom, pre ktorý požiadali cisára Konštantína (280–337), aby v prípade tohto pohrebiska porušil rímske právo týkajúce sa cintorína, bola naliehavá žiadosť postaviť kresťanský chrám na mieste, ktoré sa tešilo veľkej úcte kresťanov k hrobu svätého Petra, ktorý sa tu nachádzal. Cisár nariadil takzvané congestion terrarum, dal zrúcať severnú časť cintorína a hroby, ktoré našli v jeho južnej časti, prikryť zeminou. Cieľom bolo získať široké priestranstvo na úbočí vatikánskeho kopca na rovnakej úrovni ako bol hrob svätého Petra a začať tu s výstavbou baziliky z úcty k prvému pápežovi. Svedčí to o nesmiernej úcte, ktorú prví kresťania prechovávali k hrobu svätého Petra.
Vykopávky v centrálnej časti baziliky pod pápežským oltárom viedli k senzačnému objaveniu hrobu a ostatkom svätého Petra. Ako prvú objavili veľkú kvádrovú mramorovú hrobku širokú takmer 2,6 m. Dal ju postaviť cisár Konštantín v rokoch 321–324. V hrobke bol na červeno vymaľovanej stene umiestnený malý náhrobok v tvare vyhĺbenej kaplnky a podopierali ho dva stĺpy. Keďže tento maličký pomník bol zatvorený v hrobke, musel mať mimoriadny význam. Výskumníci natrafili na najdôležitejší úsek vatikánskej baziliky a celého podzemného pohrebiska. Bolo zrejmé, že to bol prvý pomník, ktorý postavili v druhom storočí nad hrobom svätého Petra. Prví kresťania tento hrob pokladali za víťaznú trofej. Pretože najstaršie informácie, ktoré sa týkajú „víťaznej hrobky“ svätého Petra, pochádzajú od rímskeho kňaza Gaiusa, tento náhrobný kameň sa volal Gaiova trofej. Na začiatku druhého storočia rímski kresťania postavili „víťaznú hrobku“ na nečakane skromnom hrobe svätého Petra, ktorý bol celkom jednoducho vykopaný v zemi. Na západnej strane ho obklopovala červená stena. Tento múr ohraničoval malý pohrebný pozemok s rozmermi asi oesm krát štyri metre. Okolo hrobu svätého Petra, na ktorom stála Gaiova trofej, bolo veľa obyčajných a jednoduchých hrobov. Hrob apoštola Petra bol obzvlášť uctievaný, o čom svedčí veľa nápisov na takzvanom „g-múre“, vrátane veľkého gréckeho nápisu: „Peter je tu na ,červenom múre‘“.
Výskum, ktorý mnoho rokov viedla profesorka Margherita Guarducciová, odhalil význam mnohých nápisov na „g-múre“. Napísal ich jeden človek, ktorý bol zodpovedný za toto miesto, podľa ustálených princípov tajného šifrovania a boli duchovne aj logicky usporiadané. Napríklad vieme, že písmená [u-a] znamenajú prechod z konca, teda zo smrti, na začiatok, k plnosti života.
Bokom od mien mŕtvych sa objavuje meno svätého Petra spojené s menami Krista a Márie, ako aj vyznanie viery v Najsvätejšiu Trojicu; že Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek; že je druhou osobou Najsvätejšej Trojice, Boží Syn, Začiatok a Koniec, Život, Svetlo, Vzkriesenie, Spása, Pokoj a Víťazstvo, atď. Takto kresťania vyznávali svoju vieru v Najsvätejšiu Trojicu, Kristovo božstvo, Máriin príhovor a večný život a modlili sa za svojich mŕtvych. Je to nesmierne dôležité svedectvo, ktoré dokazuje, že už od začiatku kresťanstva tu bola veľmi hlboká viera v Najsvätejšiu Trojicu, Kristovo božstvo, príhovor Božej Matky a večný život, v primát svätého Petra.
Na tomto mieste stojí za to zmieniť sa o nápise hoc vince (s týmto zvíťazíš) vedľa Kristovho monogramu. Je to latinský preklad slávneho gréckeho nápisu, ktorý 28. októbra roku 312 pred svojím víťazstvom v bitke o milviansky most proti Maxentiusovej armáde videl cisár Konštantín spolu s krížom na oblohe.
Archeológov veľmi prekvapilo, že ostatky svätého Petra nenašli v hrobe, ktorý vykopali v zemi. Našli ich neskôr asi 1,8 m nad pôvodným hrobom vo výklenku v „g-múre“. Výklenok s ostatkami objavili 13. októbra 1941. Ukázalo sa, že cisár Konštantín premiestnil ostatky svätého Petra z pôvodného hrobu do špeciálne pripraveného výklenku v „g-múre“ počas výstavby mramorovej hrobky.
Ostatky sa stali predmetom mnohoročného antropologického štúdia. Spočiatku viedol výskum profesor Galeazzi Lisi, neskôr profesor Correnti. Výsledky bádania uverejnili roku 1965 v knihe Le reliquie di Pietro sotto la Confessione della Basilica Vaticana, ktorá vyšla vo Vatikáne. Kosti svätého Petra, ktoré v čase cisára Konštantína uložili do výklenku v „g-múre“, zavinuli do drahocennej purpurovej látky pretkávanej rýdzim zlatom.
Antropologický výskum ukázal, že kosti patrili mužovi územčistej postavy vo veku 60 až 70 rokov a vysokému 165 cm.
Vedecké potvrdenie pravosti ostatkov svätého Petra bolo nesmierne dôležitou udalosťou . Na generálnej audiencii 26. júna 1968 pápež Pavol VI. oficiálne oznámil objav relikvií svätého Petra. Nasledujúci deň počas slávnosti uložili 19 schránok s relikviami prvého pápeža na odpočinok do výklenku v „g-múre“, kde sú dodnes.
