Autor: Świadectwo,
Milujte sa! 1/2006 → Večný život
Boli to výnimočné duchovné cvičenia. Nezabudnem na ne do konca života.Práve sme končili týždňové stretnutie s chlapcami. Chcel som, aby naše záverečné rozjímania každému z nich pomohli zbaviť sa nejakého hriechu, preto som im predtým počas túry po horách povedal: „Zoberte si, chlapci, každý jeden kameň. Bude symbolom toho, čo vás od Ježiša vzďaľuje, toho, čo vám prekáža lepšie ho poznať. Dnes večer ho položíte v kaplnke počas nášho posledného modlitbového stretnutia, pričom možno navždy zanecháte jeden zo svojich hriechov...“
Bol neskorý večer pred slávnosťou Zjavenia Pána. Modlil som sa s nimi pred Pánom Ježišom v Najsvätejšej sviatosti. Dvadsať chlapcov, všetci stredoškoláci, mnohí z nich mali o štyri mesiace maturovať. „Akým smerom sa bude uberať ich život? Ježišu, nech sú pod tvojou ochranou. Duchu Svätý, riaď ich život a prichádzaj k nim v daroch poznania, rozumu, rady, sily.“ Takto som sa za nich modlil. Ticho modlitbového sústredenia zrazu prerušil strašný výkrik a zvuk kameňa, ktorý narazil na stenu za oltárom. Začul som slová: „Netrafil som, nikdy ho nemôžem trafiť!“
Obrátil som sa. Uzrel som Artura stočeného do klbka pri stene, jeho telo sa triaslo, tvár mu vykrivil strašný úškľabok. Bol to hrozný pohľad. Pristúpil som k nemu. Keď som sa nad neho schýlil, zasyčal mi rovno do tváre: „Odíď, kňažúr, lebo ťa zabijem.“
Po týchto slovách pribehol k oknu. Pomyslel som si, že chce z neho vyskočiť, a pocítil som strach, lebo kaplnka sa nachádzala na druhom poschodí. Nie som exorcista, ale vtedy som už pochopil, kto použil Arturovo telo „Modlitba, spoločná modlitba,“ prišlo mi na um. Zvolal som na chlapcov: „Modlite sa!“
Aj oni už pochopili. Spontánne sa pochytali za ruky a nahlas, takmer s krikom ako jeden muž začali: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“
Chytil som Artura a pritisol som ho k dlážke. Hádzal sa, bol veľmi silný. Uvedomil som si, že sám ho neudržím. Poprosil som o pomoc. Prišiel Jacek, ktorého hneď zasiahol útok:
„Poznám ťa, poznám tvoje hriechy, poznám tvoju minulosť, budeš sa hanbiť.“ „To nesmiem dovoliť,“ pomyslel som si. Reflexívne som Arturovi zakryl ústa, ale len čo som ruku odtiahol, počul som spŕšku najohavnejších kliatieb, urážajúcich Boha, Ježiša, Máriu, Svätého Otca. Rúhavé slová prehlušila hlasitá modlitba chlapcov. Držali sa za ruky, len Peter sa modlil obďaleč. Artur sa k nemu obrátil a pozrel sa mu do očí... Tento pohľad odhodil Petra niekoľko metrov dozadu a ten, veľmi naľakaný, chcel utiecť z kaplnky. Ktorýsi chlapec ho zadržal. Teraz už všetci tvorili modlitbový kruh.
Z oltára som zobral relikvie sestry Faustíny, Honoráta Kožmiňského a Františka z Assisi a priložil som ich k tvári posadnutého. Z Arturových úst zaznelo kvičanie, potom rúhania, smiech a uštipačná otázka zlého ducha:„To si si teda vymyslel exorcizmus. Na lepší nemáš, však?“
Arturovo telo sa začalo mykať silnejšie. „Daj mi pol hodiny a uvidíš, koľkí z nich pri tebe zostanú,“ obrátil sa diabol na mňa. „Kto si, ako sa voláš?“ spýtal som sa. „Nepoviem.“ „Rozkazujem ti, vyjdi z Artura.“ „Vyjdem, ale vojdem do niekoho iného.“ „Ako sa voláš?“ zopakoval som. „Belzebub.“ „V mene Ježiša Krista ti rozkazujem, Belzebub, vyjdi z Artura.“ „Je nás tu veľa,“ odpovedal.
V mysli som si zhrnul všetko, čo som o Arturovi vedel, pripomenul som si, s akými problémami zápasil. Začal som ich zaradom vymenovávať, pričom som ich nazýval zlými duchmi. Prikazoval som im, aby ho opustili a stále som robil znak kríža Oltárnou sviatosťou v monštrancii. Trochu stíchol, preto som ho poprosil, aby za mnou opakoval: Ježiš je môj Pán! Bez prestania som ho požehnával a opakoval: „Artur, povedz: Ježiš je môj Pán...“
Hádzal sa, zavýjal, trhal, ale bolo vidieť, že zlé sily slabnú. Po chvíli ticho, tichučko zašepkal: „Ježiš je môj Pán...“
Potom už hlasnejšie zopakoval: „Ježiš je môj Pán...“ „Ježiš zvíťazil, dokonané je, diabla premohol, zlomil moc smrti...“ zaintonovali chlapci. V srdci som pocítil nesmiernu radosť... a vtedy Artur zašepkal: „Otče, je tu ešte jeden...“
Boj v ňom sa znovu rozpútal. Zrazu sa zahľadel na jeden bod a stručne povedal:„Je tu Panna Mária.“
Zvolal som na chlapcov: „Modlime sa všetci k Panne Máriie“ – a začal som sa modliť Zdravas’ Mária. Po niekoľkých minútach spoločnej modlitby Artur trochu stíchol, ale nie natoľko, aby som sa o neho nemusel báť. Začal som tuho rozmýšľať, čo by ho ešte mohlo spútavať. Akoby čítal v mojich myšlienkach, unaveným hlasom povedal, že nechce, aby ho ten posledný zlý duch opustil, lebo to práve on mu dával všetko poznanie. Nedbal som na to, priblížil som monštranciu čo najbližšie k Arturovej tvári a prikázal som tomu duchovi, aby vyšiel z jeho tela. „Povedz: Panna Mária je moja kráľovná,“ prosil som Artura.
Už sa nepamätám, ako dlho som túto prosbu opakoval, cítil som však, že zasvätenie Panne Márii vyslobodí Artura z posadnutosti. Keď napokon vyslovil tieto slová, upokojil sa a hlasom krajne vyčerpaného človeka zašepkal: „Koniec.“
Zdvihli sme ho a teraz sme sa už všetci spolu začali modliť. Ešte raz sme sa zasvätili Ježišovi a Márii. Chlapci sa modlili veľmi horlivo, niektorí z nich plakali, bolo vidieť, že túto udalosť veľmi hlboko prežívali.
Napriek tichu a pokoju som sa nedokázal úplne sústrediť na modlitbu, znepokojoval ma strach o chlapcov. „Kde sa ten zlý duch podel?“ pýtal som sa sám seba. Vtedy mi Duch Svätý vnukol myšlienku, aby sa každý svedok exorcizmu dotkol monštrancie. Všetci sme to urobili a vtedy nás ovládla veľká radosť, akoby nám zo srdca spadol kameň. Začali sme sa objímať, plakať od radosti, blahoželali sme si. Napĺňala nás Božia láska. Tak nás našli členovia záchrannej služby, ktorých sme zavolali už predtým. Keď nás uzreli, veľmi sa divili – dvadsať chlapcov a kňaz, chvíľu sa smejú, chvíľu plačú, padajú si do náručia a srdečne sa objímajú. To teda bol pohľad!
Keď sme vychádzali z kaplnky, spýtal som sa Artura, či vie, kde je ten, ktorý ho tak zneužíval. Rukou ukázal na kamene. Ešte tú noc sme ich vyhodili na smetisko na cintoríne.
Tam pri smetisku sa odohral symbolický pohreb diabla. Artur, aj keď unavený a celý ubolený, ešte tú noc medzi prvými pristúpil ku sviatosti zmierenia. Ráno každého z nás privítal s radostným úsmevom. Nech je pochválený Ježiš Kristus!
Toto všetko ma dlho znepokojovalo – ako sa to stalo, že zlý duch ovládol Artura?
Keď som ho viezol domov, rovno som sa ho na to opýtal: „Ako sa to stalo?“
A počul som, ako už dávno veril, že Boh ho prestal milovať a opustil ho. Keď bol raz večer sám v izbe, bol si istý, že niekto je pri ňom, niekto, kto ho už dlhšie sprevádza. Práve vtedy prijal rozhodnutie, ktoré malo také tragické následky: zložil kríž a škapuliar, ktorý nosil na prsiach, a oddal sa zlému duchu, aby ho viedol životom a aby bol jeho jediným pánom.
Až do tejto udalosti som sa nikdy nezamýšľal nad týmto problémom, ale teraz viem, že čím viac sa ľudia vzďaľujú od Boha, tým častejšie sú prípady posadnutosti. Keď ľudia odmietajú Božiu lásku, sami sa otvárajú na pôsobenie zlých síl. Istý poľský exorcista povedal: „Stretol som sa s toľkými prípadmi posadnutia, že by som s nimi nedal rady, aj keby som zápasil celých dvadsaťštyri hodín každý deň v roku.“
Artura som spoznal pred nejakým časom. Bol „dušou spoločnosti“: spolužiaci a spolužiačky ho obdivovali, žasli nad jeho famóznou pamäťou a zvláštnou schopnosťou poznať ľudí. Celé hodiny mohol radiť a ukazovať cesty riešenia ťažkých problémov. Odkiaľ to všetko mal? Dnes už viem, že od zlého ducha. Tak by nám možno za pár rokov vyrástol ďalší veštec či bioenergoterapeut.
Artur po návrate domov navštívil psychiatra aj psychológa, ktorí nezistili nijaké anomálie a poslali ho k exorcistovi.
Zlý duch počas exorcizmu rozprával s kňazom po latinsky a po hebrejsky. Artur po niekoľkých stretnutiach s exorcistom bude úplne slobodným človekom.
Po tom všetkom, čo sa stalo, Artur povedal: „Nepôjdem spať do svojej izby, lebo tam je na stene nakreslený pentagram...“
Teraz už viem, že diabol si privlastňuje aj miesta a predmety používané pri hriechu, pretože hriechom mu boli zasvätené podobne, ako sú požehnaním zasvätené miesta a veci Bohu. Miesta, kde žijeme, treba často zasväcovať Bohu. Koľko múdrosti je v tradícii Cirkvi, ktorá odporúča, aby sme aspoň raz do roka posväcovali svoje príbytky. Kedysi som nechápal svoju tetu, ktorá sa na sviatok Obetovania Pána vracala domov a dymom zapálenej hromničky urobila znak kríža na dverách. Dnes už viem, prečo značíme dvere posvätenou kriedou a prečo nad ne vešiame kríž. Neslobodno zabúdať, že kríže a sväté obrázky sú predovšetkým ochranou pred pôsobením zlých duchov. Škoda, že sa z našich príbytkov vytrácajú sväteničky a uctievanie relikvií sa pokladá za poveru.
Keď to všetko opäť prijmeme ako dar, ktorý sme dostali na ochranu, pochopíme, ako hlboko Boh pokoril diabla, keď ho prinútil poslúchať rozkazy ľudí, ktorí konajú v Ježišovom mene.
