Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
Milujte sa! 1/2006 → História
Od doby zjavení v Lurdoch celé storočie existovala silná opozícia, ktorá sa usilovala presvedčiť verejnú mienku, že zjavenia vo všeobecnosti nie sú možné a že Lurdy sú len miestom náboženského fanatizmu, obyčajnej ilúzie a podvodu, inšpirovaného katolíckym klérom.
Tvorcovia nových dogiem ateistickej kultúry, ktorí hlásali sebestačnosť človeka a štýl života a myslenia, akoby Boh nejestvoval, uchyľovali sa k najpodlejším nástrojom vrátane falšovania faktov a dokumentov, aby zosmiešnili a zdiskreditovali zjavenia v Lurdoch. Avšak nenávistné útoky proti zjaveniam prispeli k tomu, že Lurdy sú jedinou svätyňou, pri ktorej vznikol osobitný medzinárodný medicínsky úrad združujúci najlepších lekárov z celého sveta. Je to Bureau médical de Notre Dame de Lourdes, vedecká inštitúcia, ktorej sú na ďalšie skúmanie predkladané prípady zázračných a ľudsky nevysvetliteľných uzdravení, ktoré sa v Lurdoch stále dejú. Nespočetné množstvo duchovných aj telesných uzdravení sú osobitným spôsobom, ako sa Boh prihovára dnešnému človeku. Podobne ako evanjeliové zázraky sú to čitateľné znaky Božej lásky. Pán Boh prejavuje svoju lásku takto mimoriadne, aby nás vytrhol z duchovnej letargie, aby sme uverili a podujali sa na námahu života podľa evanjeliových zásad.
K uvereniu nestačí zázrak iba vidieť. Ľudia zlej vôle, ktorí „neprávosťou prekážajú pravde“ (Rim 1, 18), interpretujú zázračné znaky presne naopak. Smutným príkladom toho je známy spisovateľ Emil Zola, hlavný predstaviteľ pozitivizmu vo francúzskej literatúre. 20. augusta 1892 pricestoval do Lúrd vlakom, ktorý viezol chorých z Paríža. Medzi nimi boli dve ženy v poslednom štádiu tuberkulózy: Marie Lebrancheová a Marie Lermarchandová. Hľadali poslednú šancu na záchranu. Ale Zola tam prišiel so zámerom zhromaždiť materiál na odhalenie podvodu katolíckeho kléru, ktorý sa podľa jeho mienky v Lurdoch dial. Mal výnimočné šťastie. Pred jeho očami sa obe Márie zázračne uzdravili.
Zolova reakcia tvárou v tvár evidentnému zázraku bola ľudsky nevysvetliteľná a šokujúca. Je nepochopiteľné, prečo on, človek veľkého intelektuálneho formátu, vo svojej knihe Lourdes poprel nielen fakt zázračného uzdravenia oboch žien, ale išiel ešte ďalej a absurdne klamal, keď napísal, že jedna z nich zomrela. Žena, ktorá podľa Zolovej knihy už nežila, v skutočnosti stále bývala v Paríži a tešila sa veľmi dobrému zdraviu. Spisovateľ však chcel svoje klamstvo za každú cenu urobiť vierohodným, preto sa osobne za touto ženou vybral a prehováral ju, aby sa presťahovala do Belgicka. Tak sa chcel zbaviť nepríjemného svedka, aby mohol ďalej rozširovať svoj svetonázor, v ktorom nebolo miesto pre Boha a pre možnosť zázrakov (le miracle, ça n’existe pas!). Napriek tomu, že mnohokrát mu boli verejne dokázané evidentné klamstvá, ktoré uvádzal vo svojej knihe o Lurdoch, nikdy na tieto námietky nereagoval.
Roku 1895 bol v Civilt Catolica publikovaný článok pod titulom Plody Zolovho ohovárania, v ktorom autor píše o paradoxe, že tak ako sa satan nechtiac v konečnom dôsledku pričiňuje o oslavu Boha vo svete, podobne slobodomurári sa cez Zolu pričinili k zväčšeniu kultu Panny Márie v Lurdoch.
Po publikovaní Zolovho paškvilu o lurdských zjaveniach tam začali prichádzať noví dopisovatelia novín a novinári, ako aj mnohí neveriaci, cynici a vysmievači. Až tam, v Lurdoch spoznávali fakty a presviedčali sa o realite zázrakov, ktoré sa často udiali pred ich očami. Odchádzali obrátení, zažili a uvedomili si tajomstvo Božej lásky. Jedným z nich bol neskorší držiteľ Nobelovej ceny za medicínu, svetoznámy profesor Alexis Carrel. Ako ateista pricestoval do Lúrd spolu so svojou pacientkou Máriou Ferrandovou, ktorá zomierala na tuberkulózu pobrušnice. Počas požehnania Najsvätejšou sviatosťou pred jaskyňou Panny Márie sa chorá pred jeho očami zázračne uzdravila. Táto udalosť bola prelomom v Carrelovom živote: pochopil, že Boh je mimo akéhokoľvek vedeckého poznania a chápania a že jedinou cestou k nemu je modlitba, život podľa evanjelia a odvážne kráčanie v temnotách viery. Napísal: „Prichádzame k nemu túžbou a láskou predierajúc sa cez mraky rozumu. Až potom je možno zakúsiť Božiu lásku a tento zážitok sa podobá prežívaniu umelcov a zamilovaných.“
Od svojho obrátenia jediným Carrelovým šťastím na zemi bolo bezvýhradné odovzdanie sa Bohu v modlitbe a plnenie jeho vôle. Univerzitné prostredie v Lyone nemohlo prijať takúto radikálnu zmenu jeho názorov. Nadriadení mu pohrozili prepustením, ak svoje postoje nezmení. Avšak Carrel ostal pevný, lebo svoju vieru vnímal ako najväčší poklad. Preto sa zriekol práce na univerzite, vycestoval do Kanady a neskôr do New Yorku, kde sa na Rockefellerovom inštitúte pred ním otvorila cesta úžasnej vedeckej kariéry, korunovaná roku 1912 udelením Nobelovej ceny. Emil Zola videl zázrak a neuveril, no Alexis Carrel v zázraku videl výzvu samotného Boha a úkonom pokornej viery sa otvoril na tajomstvo jeho lásky. Zázraky sú teda čitateľnými znakmi len pre ľudí dobrej vôle.
Tento znak môžu spoznať a pochopiť len ľudia dobrej vôle, takí ako napríklad Alexis Carrel. No nikdy ho neprijmú a nepochopia všetci tí, ktorým chýba otvorenosť na pravdu. Práve im milujúci Boh hovorí slová výstrahy: „Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky... Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi.“ A preto „Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti ľudí, ktorí neprávosťou prekážajú pravde“ (Rim 1, 20. 22. 18).
V tomto kontexte sú pochopiteľnejšie slová Svätého písma: „Neobrátil Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo?... Čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval“ (1 Kor 1, 20. 27–29).
