Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
"Milujte sa!" 30/2012 → Cirkev
Na rozdiel od iných náboženstiev kresťanstvo nie je ideológiou, systémom morálnych pravidiel alebo kultových predpisov. Kresťanstvo je živá osoba Ježiša Krista, pravého Boha, ktorý sa stal človekom, aby vykúpil všetkých ľudí a urobil ich schopnými nadviazať láskyplný vzťah s Bohom.
Kresťanstvo je postavené na faktoch. Jednou z kľúčových historických udalostí je fakt vtelenia. Pravý Boh sa stal pravým človekom. „Pre nás a pre našu spásu zostúpil z nebies a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Tak vyznávame v Nicejsko-carihradskom vyznaní viery. Boží Syn, druhá osoba Najsvätejšej Trojice, sa stáva človekom, aby nás vykúpil, aby sňal všetky naše hriechy (porov. Prvý Jánov list 3, 5), „aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jána 3, 16). V Katechizme Katolíckej cirkvi (460) čítame: „Slovo sa stalo telom, aby nás urobilo ‚účastnými na Božej prirodzenosti‘ (Druhý Petrov list l ,4): ‚Preto sa Božie Slovo stalo človekom a Boží Syn sa stal Synom človeka, aby sa človek spojil s Božím Slovom a dostal adoptívne synovstvo, a tak sa stal Božím synom‘ (sv. Irenej). ‚Lebo on sa stal človekom, aby sme sa my stali bohmi‘ (sv. Atanáz).“
Keď sa milujúci Boh stal skutočným, smrteľným človekom, členom ľudskej rodiny, zobral na seba hriechy a utrpenie všetkých ľudí, aby v tajomstve svojho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania sňal všetky naše hriechy, premohol diabla a umožnil, aby sa utrpenie a smrť stali pre každého človeka cestou spásy.
Je ešte iný, veľmi dôležitý aspekt Vianoc: „Lebo svojím vtelením sa Boží Syn určitým spôsobom spojil s každým človekom“ (O cirkvi v súčasnom svete 22), stanúc sa pre všetkých ľudí jedinou cestou vedúcou k plnému šťastiu, k vykúpeniu. Vďaka Kristovi má každý človek nekonečnú dôstojnosť a cenu. O hodnote človeka nerozhoduje jeho vek, jeho inteligencia ani jeho spoločenské postavenie, ale výlučne jeho človečenstvo, ktoré je sväté, lebo je s ním zjednotený Kristus. Človek, ktorý sa práve počal v lone matky, má rovnakú dôstojnosť a rovnaké právo na život ako dospelý, ako mládenec či starec, mentálne retardovaný či nositeľ Nobelovej ceny.
Boží Syn skrze svoje vtelenie, smrť a zmŕtvychvstanie „zmaril diablove skutky“ (1 Jn 3, 8), pričom odhalil démonické klamstvo, že sa dá byť šťastným žijúc tak, akoby Boh neexistoval, že sa dá naplniť nekonečná túžba po šťastí bez Boha a odporujúc jeho prikázaniam. V Ježišovi Kristovi Boh hovorí k človeku a hľadá ho ako pastier stratenú ovcu (porov. Lukáša 15, 1 – 7). Robí tak z hĺbky svojho otcovského srdca, lebo človek je jeho zvláštnym vlastníctvom, a preto ho túži obdarovať plnosťou svojho božského života a lásky. Boh hľadá človeka a chce ho vyslobodiť z otroctva hriechu, v ktorom sa nachádza vďaka otcovi lži (Genezis 3, 13). Vtelený Boh – Ježiš Kristus prichádza do „svojho vlastného“, ale mnohí ho nechcú prijať (porov. Jána 1, 11). Podobne ako v Betleheme aj dnes mnohí hovoria Márii a Ježišovi ľahostajne alebo s nenávisťou: Niet miesta, nemôžem ťa prijať. Ak niekto súhlasí so zabíjaním ľudských bytostí interrupciou, metódou in vitro, ale tiež súhlasí so spolužitím pred sobášom, s manželskou neverou, antikoncepciou, pornografiou, tým samým odmieta Ježiša a jeho učenie, odmieta lásku a večný život a kráča po ceste, ktorá vedie do večnej záhuby.
„Kto nemiluje, ostáva v smrti. Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život“ (1 Jn 3, 14c – 15). Náš Pán nás vystríha, že budeme od neho oddelení, ak nevyjdeme v ústrety chudobným a maličkým, ktorí sú jeho bratmi, a nenaplníme ich potreby. Zomrieť v smrteľnom hriechu bez ľútosti a bez prijatia milosrdnej Božej lásky znamená ostať na základe slobodného rozhodnutia navždy oddelený od Boha. Tento stav definitívneho vylúčenia sa z jednoty s Bohom a svätými sa označuje pojmom „peklo“ (KKC 1033).
Najväčšie ohrozenie
Panna Mária pri zjavení vo Fatime povedala, že strata viery v Krista je najväčšou tragédiou človeka a celých národov, je väčším ohrozením ako atómová vojna a najrôznejšie katastrofy. Sme svedkami morálneho úpadku celej spoločnosti, prejavujúceho sa nedostatkom úcty k životu, masovým zabíjaním nenarodených, eutanáziou, sexuálnou neviazanosťou, antikoncepciou, pliagou rozvodov, narkomániou... Takto ľudstvo smeruje k vlastnej záhube. Nevernosť Bohu nevyhnutne vedie k sebazničeniu človeka. Pri zjavení sestre Lucii Panna Mária tri razy opakovala: „Blížime sa k posledným časom.“ Ježiš povedal svätej Faustíne: „Kým nadíde čas spravodlivosti, dávam ľudstvu čas milosrdenstva.“ Vari sa ľudia budú aj naďalej zahrávať s Božím milosrdenstvom? Budú aj naďalej necitliví a ľahostajní na výstrahy a prosby Ježiša a jeho matky?
Milí čitatelia, Panna Mária prosí každého z vás o zapojenie sa do diela záchrany našej vlasti i sveta. Vieme, že len láska Ježiša Krista môže premôcť celú hrôzu zla, ktoré nad nami visí. Kristus však potrebuje náš súhlas, aby mohol v nás pôsobiť a skrze nás sa dotknúť najväčších hriešnikov svojou láskou. Ježiš nás vyzýva k obráteniu a prehĺbeniu našej viery. Obrátiť sa znamená uveriť v nekonečné Božie milosrdenstvo. Boh nás chce oslobodiť z otroctva našich hriechov a urobiť nás schopnými žiť podľa evanjeliových zásad.
Aby sa to mohlo uskutočniť, treba splniť nasledujúce podmienky:
Po každom ťažkom páde treba hneď ísť na spoveď, aby sme žili v posväcujúcej milosti. Bezpodmienečne treba znenávidieť každú záľubu v hriechu, skoncovať s ním a zriecť sa všetkých hriešnych závislostí a zlozvykov: pornografie, sexuálnej neviazanosti, alkoholizmu, narkománie, fajčenia, obžerstva, sledovania demoralizujúcich filmov, vysielaných Cirkvi nepriateľskými televíznymi stanicami, čítania brakových kníh a bulvárnych časopisov.
Zrieknuť sa všetkej nenávisti a urážok. Odpustiť všetko všetkým, modliť sa za nepriateľov. Pomáhať trpiacim, chorým, starým a chudobným. Vidieť v nich prítomného Krista.
Kto zanedbáva modlitbu, stráca vieru. Preto je potrebná každodenná modlitba: aspoň desiatok ruženca, korunka k Božiemu milosrdenstvu, čítanie Svätého písma a rozjímanie nad ním, pravidelná spoveď (aspoň raz mesačne) a čo najčastejšia účasť na svätej omši.
Ak to zdravie a povinnosti dovoľujú, treba sa postiť o chlebe a vode v stredy a piatky.
Dnes je potrebné s veľkým úsilím pripomínať evanjeliovú výzvu k pokániu a obráteniu, obsiahnutú vo fatimskom posolstve. Je aktuálnejšie a naliehavejšie ako kedykoľvek predtým. Ján Pavol II. 13. mája 1982 vo Fatime povedal: „Výzva obsiahnutá v Máriinom posolstve z Fatimy je tak hlboko zakorenené a evanjeliu a celej Tradícii, že Cirkev vníma, že toto posolstvo si od nej vyžaduje povinnosť naplniť ho... Vo svetle Matkinej lásky chápeme celé posolstvo fatimskej Panny. Najväčšou prekážkou na ceste človeka je hriech, zotrvávanie v hriechu a napokon zrieknutie sa Boha. Vedomé vyhodenie Boha zo zmýšľania človeka. Odtrhnutie celej pozemskej činnosti človeka od Boha. Odmietnutie Boha človekom. No v skutočnosti je celé večné vykúpenie človeka len v Bohu. Odmietnutie Boha človekom, ak je rozhodné, logicky vedie k odmietnutiu človeka Bohom (porov. Matúša 7, 23; 10, 33), k zatrateniu. Vari Matka, ktorá celou svojou láskou, čo v nej vzbudzuje Duch Svätý, túži po vykúpení každého, môže mlčať tvárou v tvár spochybňovaniu samotnej podstaty ich spásy? Nie, nemôže. A preto, že posolstvo Panny Márie Fatimskej je posolstvom matky, je silné a jednoznačné. Znie vážne. Znie ako reč Jána Krstiteľa na brehu Jordánu. Vyzýva k pokániu. Vystríha. Volá k modlitbe. Odporúča ruženec. Je určené každému človeku.“
