Autor: Sebastian Bednarowicz,
"Milujte sa!" 30/2012 → Prenasledovanie kresťanov
Už takmer dvetisíc rokov Cirkev slávi Eucharistiu, ktorá dáva kresťanom silu prekonávať najrôznejšie ťažkosti. Prvotná Cirkev musela čeliť krvavému prenasledovaniu, ale ani napriek tomu neprestala slúžiť svätú omšu, hoci kresťanom hrozilo za to odsúdenie, ba aj smrť.
Zdá sa, že toto je už minulosťou. V súčasnosti je väčším problémom to, že niektorí veriaci nepovažujú účasť na nedeľnej svätej omši v cirkevnom spoločenstve za potrebnú. Ale aj dnes sú na svete krajiny, kde slávenie svätej omše a účasť na nej môže stáť kresťanov doslova život. Je to napríklad Irak, kde od začiatku vojny v roku 2003 došlo k bombovým útokom na 70 kostolov a kde vyše 400 kresťanov položilo život za svoju vieru. Cieľom terorizmu nie je len zlikvidovať kresťanov, ale aj znemožniť im účasť na svätej omši. Veľa irackých kňazov a biskupov dostalo výhražné listy, požadujúce od nich, aby opustili Irak. Niektorí boli dokonca obeťami únosov, mučenia a smrti. Príkladom neoblomného svedka, ktorý aj napriek dramatickej situácii zostal verný svojmu kňazskému povolaniu, je kňaz Raghid Ganni, ktorý pôsobil v nebezpečných štvrtiach Mosulu.
Raghid sa narodil v roku 1972 a bol kňazom chaldejského obradu. V rokoch 1996 – 2003 študoval teológiu na Pápežskej univerzite v Ríme. Ovládal niekoľko jazykov a bol stálym korešpondentom informačnej agentúry Asia News. Aj napriek tomu sa však rozhodol pre pastoračnú činnosť vo vojnou zmietanom Iraku.
Raghid Ganni si dobre uvedomoval riziko. Dostal veľa výhražných upozornení, aby opustil Irak, a jeho kostol bol niekoľkokrát terčom útoku. Jeho úvahy však boli veľmi jednoduché: „Akým by som bol pastierom, keby som opustil zverené stádo a ponechal ho bez sviatostí, aby sa stalo korisťou vlkov?“ Vravel: „Každý deň očakávame konečný útok, ale neprestávame slúžiť svätú omšu. Budeme to robiť v skrytosti, aby sme boli trochu bezpečnejší. K tomuto rozhodnutiu ma primäli moji farníci. Je vojna, naozajstná vojna, ale dúfame, že s pomocou Božej milosti unesieme tento kríž až do konca.“ Pre otca Ganniho boli jeho farníci – často jednoduchí, nevzdelaní ľudia – svedkami viery, opravdivými vyznávačmi, ktorí vedeli, čo je najdôležitejšie v živote Kristovho nasledovníka. „Mosulskí kresťania nie sú teológovia, ba niektorí z nich sú negramotní. Ale aj napriek tomu je v nich po celé generácie hlboko zakorenená pravda, že bez nedeľnej Eucharistie nemôžeme žiť,“ obdivne sa vyjadril o svojich farníkoch.
Raghidovi, ako aj týmto Iračanom, ktorí si neboli istí, či sa oni a ich blízki dožijú zajtrajšieho dňa, dávala Eucharistia silu a nádej. „Sú dni, keď sa cítim krehký a prestrašený,“ vyznával Raghid, „ale keď držím v rukách Eucharistiu a hovorím: ,Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta,‘ cítim v sebe jeho silu. Keď držím v rukách hostiu, viem, že v skutočnosti Pán drží mňa a nás všetkých a zjednocuje nás vo svojej nekonečnej láske...“
Napriek ustavičným útokom boli irackí kresťania verní Eucharistii. Vo svete plnom násilia, smrti a strachu bola pre nich skutočným prameňom života: „Teroristi si môžu myslieť, že zabijú naše telá alebo zlomia nášho ducha zastrašovaním,“ hovoril Ganni, „ale v nedeľu sú kostoly vždy plné. Môžu sa pokúšať pripraviť nás o život, ale Eucharistia nám ho vráti.“ Ba čo viac, tento chaldejský kňaz si všimol, že teroristické útoky paradoxne umožnili mosulským kresťanom doceniť hodnotu eucharistickej obety: „V normálnom čase všetko považujeme za všedné a zabúdame na najväčší dar, aký sme dostali. Akoby iróniou osudu sme práve vďaka teroristickému násiliu skutočne spoznali, že Eucharistia, čiže Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, je ten, kto nám dáva život. Toto nám umožňuje vytrvať a mať nádej.“
Útoky zasiahli aj Ganniho rodinu. Keď v júni 2004 jeho sestra niesla vodu, aby spolu s inými ženami upratala kostol pred nedeľnou svätou omšou, niekto hodil do ich blízkosti granát. „Bola zranená, ale prežila. V nedeľu sme aj napriek tomu opäť slávili Eucharistiu a prišli aj moji otrasení rodičia.“ Obeta Raghidovej sestry nebola zbytočná. „Pre mňa a pre naše spoločenstvo boli rany mojej sestry žriedlom posily, aby sme aj my dokázali niesť kríž,“ vyznáva.
3. júna 2007 dosiahla Ganniho účasť na krížovej ceste irackej Cirkvi a jeho vernosť kňazskému povolaniu svoj vrchol a zavŕšenie. Hneď po nedeľnej svätej omši teroristi zaútočili naňho a na diakonov, ktorí ho sprevádzali. Jeden z teroristov naňho zakričal: „Povedal som ti, aby si zatvoril kostol. Prečo si to neurobil? Prečo si tu zostal?“ Raghid Ganni mu pokojne odpovedal: „Ako by som mohol zatvoriť dom, ktorý patrí Bohu?“ Po týchto slovách útočníci niekoľkokrát vystrelili. Zabili všetkých okrem manželky jedného z diakonov, ktorej sa podarilo utiecť.
Otec Ganni vytrval do konca. Jeho krv, vyliata po tom, ako svojich veriacich nasýtil Kristovým telom a krvou, je pečaťou a potvrdením jeho slov a jeho neochvejnej viery v silu Eucharistie. Jeho svedectvo sa vpisuje do prúdu vyznania tisícov prenasledovaných irackých kresťanov: Kristus, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, nám dáva život v Eucharistii.
