Hnutia šíriace bezbožnosť – krátke dejiny (4. časť)
Autor: Grzegorz Kucharczyk,
"Milujte sa!" 30/2012 → História
Môžeme povedať, že národný socializmus, ktorý sa netajil svojím nepriateľským postojom voči kresťanstvu, mal všetky charakteristické vlastnosti ľavice 20. storočia, ako aj postmodernej ľavice...
Kresťanstvo – „najväčšie nešťastie ľudstva“
V roku 1942 Hitler pred svojimi blízkymi spolupracovníkmi bez okolkov vyhlásil: „Keď som mal trinásť, štrnásť alebo pätnásť rokov, neveril som už v nič. Koniec koncov okrem niekoľkých sprostých bifľošov ani jeden z mojich kamarátov už neveril v tzv. sväté prijímanie. Ale iba ja som bol presvedčený, že to všetko treba vyhodiť do vzduchu!“
Vodcovia NSDAP sa v boji proti katolicizmu inšpirovali z nedávnych nemeckých dejín – z Bismarckovej kultúrnej vojny. Okrem toho vyhlasovali, že vo svojom boji proti Cirkvi budú ešte efektívnejší ako „železný kancelár“. Vďaka spomienkam H. Rauschninga – blízkeho Hitlerovho spolupracovníka – vieme, že vodca Tretej ríše vytýkal Bismarckovi, že sa snažil skoncovať s katolicizmom „pomocou paragrafov a pruského strážmajstra“. Podľa führera treba „zájsť bratom pod kožu“ formou „výsmechu a očierňovania“ a zacieliť svoj útok na „ľud a mládež“, ako hovorieval svojim spolupracovníkom.
Počas jedného zo svojich príhovorov svojim blízkym spolupracovníkom vodca Tretej ríše vyhlásil: „Najväčším nešťastím ľudstva je kresťanstvo. Boľševizmus je nemanželské dieťa kresťanstva. Obidva sú výtvory Židov. Kresťanstvo úmyselne zvádza svet v náboženských otázkach.“ Nepriateľský postoj voči kresťanstvu prejavil aj hlavný (popri Hitlerovi) ideológ národného socializmu, Alfred Rosenberg. Jeho kniha Mýtus 20. storočia patrila spolu s Hitlerovým Mein Kampfk povinnému čítaniu všetkých členov NSDAP a po roku 1933 sa stala súčasťou ideológie Tretej ríše (Katolícka cirkev ju veľmi rýchlo zaradila na Index zakázaných kníh).
Rosenberg na stránkach svojej knihy píše: „Cirkvi všetkých vyznaní vyhlásili: Viera formuje človeka... Zato nordicko-európske náboženstvo vedome aj nevedome hlása: Človek formuje svoju vieru, alebo presnejšie povedané, človek určuje druh a obsah viery, ktorú vyznáva.“ Hlavný ideológ národného socializmu predniesol návrh vytvoriť v Nemecku Ľudovú cirkev (Volkskirche), ktorá bude dbať predovšetkým o „národnú česť“ a „nemecké kresťanstvo“. Rosenber interpretuje Krista takto: „Ježiš sa nám dnes javí ako sebavedomý učiteľ... Pre germánske národy je dôležitý jeho život, a nie jeho smrť, ktorú ospevujú alpské a stredomorské rasy.“
Môžeme povedať, že národný socializmus, propagujúci ľudskú vynaliezavosť v náboženskej oblasti, redukujúci Krista iba na pozemskú úroveň a otvorene prejavujúci nepriateľský postoj voči kresťanstvu, mal všetky charakteristické vlastnosti ľavice 20. storočia, ako aj postmodernej ľavice. Ako sa presvedčíme ďalej, s postmodernou ľavicou mal veľa spoločného zvlášť v záľube v rúhavých výrokoch, namierených proti kresťanstvu.
Akýkoľvek nezmysel, len nie kresťanstvo
Po tom, ako Hitler znenávidel kresťanstvo, zasvätil svoju mladosť čítaniu kníh „ariozofov“, ktorí účinkovali v Rakúsku na prelome 19. a 20. storočia a spájali pangermánsku politickú mytológiu s okultizmom (teozofiou) a gnózou. V knihách Guida von Lista alebo Jörga Lanz von Liebenfelsa (cisterciána vylúčeného z rádu pre svoju homosexualitu) sa mladý Hitler dočítal o starobylej arijsko-germánskej civilizácii (tzv. armánskej civilizácii), ku zničeniu ktorej prispela predovšetkým Katolícka cirkev počas evanjelizácie Germánie. Dočítal sa o úžasnom „Votanovom náboženstve“, ktorého tajomstvá sú zašifrované v runovom písme (medziiným vo svastike). Tvorcovia okultistickej verzie rasizmu presviedčali, že všetko sa dá ešte zachrániť. Najskôr sa treba porátať s úhlavným nepriateľom árijskej civilizácie, čiže s katolíckou vierou, a potom s nižšími rasami (Liebenfels odporúčal, aby ich spaľovali ako „obete Bohu“). Takto bude možný návrat k „árijskej morálke“, vrátane „árijskej sexuálnej morálky“. Liebenfels, ktorému bola táto téma osobitne blízka, okrem iného odporúčal, aby sa vytvárali špeciálne eugenické kláštory, v ktorých budú „árijskí samci“ dbať na zachovanie čistoty árijskej krvi.
Po roku 1933 sa bláznivé nápady týchto autorov zmenili na oficiálnu politiku národno-socialistického Nemecka. Himmler, veliteľ SS, sa dokonca postaral o realizáciu Libenfelsových nápadov: pod záštitou SS vytvoril tzv. Lebensborn (árijské „žriedlo života“ – verejné domy pre vybraných, rasovo vyhovujúcich dôstojníkov SS). Sám führer patril medzi elitných prívržencov okultizmu, gnózy (z nej vyplývala celá koncepcia SS – „vybranej elity“) a filozofií Ďalekého východu. Nie je náhoda, že v roku 1938 Himmler zorganizoval výpravu do Tibetu, kde sa oboznámil s „myšlienkovým dedičstvom“ dalajlámu a v Himalájach hľadal „stratených Árijcov“ (vodca SS vraj s obľubou čítal hinduistické a budhistické diela).
SS, ktoré Himmler vytvoril a viedol, malo byť liahňou „rasy pánov“. Preto sa dbalo nielen na rasovú čistotu, ale aj na duchovné potreby esesákov, čo v praxi znamenalo, že mali zanechať kresťanstvo a vrátiť sa k „starogermánskemu náboženstvu“, ako to navrhovali vyššie spomenutí „ariozofi“. Himmler preto medzi príslušníkmi SS propagoval slávenie jarnej rovnodennosti ako „sviatku života“ a jesennej rovnodennosti ako „sviatku padlých hrdinov“. Išlo o náhradu kresťanských sviatkov Veľkej noci a Všetkých verných zosnulých.
Pri uskutočňovaní týchto zámerov bol Himmlerovou pravou rukou Karl Wiligut, okultista a člen rôznych tajných ezoterických združení (typu Novus Ordo Templi). V roku 1924 ho umiestnili do ústavu pre psychicky chorých v Salzburgu (s diagnózou ťažká schizofrénia), ale po roku 1933 si vybudoval v Tretej ríši veľkú kariéru. V SS dosiahol dokonca hodnosť vedúceho brigády (brigadeführera) a radil Himmlerovi, kde treba umiestniť školiteľské centrá SS (napr. hrad Wawelsburg v južnom Nemecku), keďže ide o „centrá energie“. Wiligut, ktorý si na počesť germánskeho boha Thora dal prímenie Weisthor (Thorova múdrosť), sa považoval za dediča tajnej línie germánskych kráľov, ktorí vyznávali „pôvodné germánske náboženstvo“. Ich bohom bol „Krist“, ktorého si neskôr kresťania privlastnili ako Krista.
Americký historik T. W. Ryback, ktorý preskúmal obsah Hitlerovej súkromnej knižnice, ktorej sa v roku 1945 zmocnila americká armáda, zistil, že vodca Tretej ríše – dokonca aj v berlínskom bunkri – pozorne čítal okultistickú a špiritistickú literatúru. Na führerových poličkách sa nachádzali knihy ako Verstorbenen leben! (Mŕtvi žijú), kde sa uvádzajú „nevyvrátiteľné dôkazy“ o pravdivosti špiritistických kontaktov s duchmi, alebo Annulus Platonis, nové vydanie okultistického traktátu o alchýmii, mágii a kabale z 18. storočia.
V Hitlerovej knižnici bola aj kniha Ernsta Schertela o „dejinách, teórii a praxi“ mágie. Autor v nej okrem iného tvrdí, že „v našom tele sú obsiahnuté celé dejiny sveta, počínajúc narodením prvej hviezdy, a prechádzajú cezeň kozmické energie od večnosti až na večnosť“. Takýto panteizmus (silne preniknutý okultizmom) je v centre Hitlerovej pozornosti, keď koncom roka 1941 vo svojom monológu o samovražde vyhlasuje: „Dokonca aj keby sme si vzali život, vrátili by sme sa do prírody ako hmota aj ako duša.“
Zaujímavé je, že človek (Hitler a jeho vládna elita), ktorý verí v okultistické bájky a legendy, sa o katolíckom učení o reálnej Kristovej prítomnosti v Eucharistii vyjadril nasledovne: „Černoch so svojím tabu výrazne prevyšuje človeka, ktorý naozaj verí v premenenie.“
Nová, radostná a bezbožná mládež
Podobne ako všetky hnutia šíriace bezbožnosť aj nemecký národný socializmus sa osobitne usiloval presvedčiť mládež o správnosti svojej protikresťanskej ideológie. Po tom, ako sa roku 1933 Hitler zmocnil moci, boli zrušené všetky nenacistické mládežnícke organizácie, predovšetkým tie, ktoré boli spojené s Katolíckou cirkvou. Národní socialisti správne postrehli, že výchovný model, aký praktizuje Katolícka cirkev, nie je možné zosúladiť s ich ideológiou, ktorá je úplne protikresťanská.
Po roku 1933 zostala v Nemecku jediná mládežnícka organizácia – Hitlerjugend (doslova: „Hitlerova mládež“), ktorá podobne ako Komsomol v ZSSR mala výrazne ovplyvňovať výchovu „nových Nemcov“, oslobodených z „pút Katolíckej cirkvi“.
Tieto zásady sa dodržiavali veľmi dôsledne, o čom svedčí aj jedna z piesní Hitlerjugendu:
„Sme radostná Hitlerova mládež.
Nepotrebujeme kresťanskú čnosť,
naším vodcom je totiž Adolf Hitler.
On je náš spasiteľ a prostredník.“
Ako vidíme v tomto úryvku z piesne, nacisti sa nezastavili ani pred rúhavým prirovnávaním führera k jednorodenému Božiemu Synovi, Spasiteľovi sveta. Toto správanie sa neobmedzilo iba na piesne, ktoré spievali mladí hitlerovci. V roku 1945, v posledných týždňoch existencie Tretej ríše, si Jozef Goebbels, šéf hitlerovského Ministerstva propagandy, zapísal v berlínskom bunkri do svojho denníka: „Keď hovorí führer, je to ako omša.“
„Výsmech a očierňovanie“
Hitler odkladal skoncovanie s Katolíckou cirkvou na obdobie po vojnovom víťazstve. Svoju kampaň chcel začať „výsmechom a očierňovaním“ kňazov. Takto zameraná protikatolícka propaganda sa začala už skôr, ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny.
Zámienkou na prenasledovanie Cirkvi bola encyklika pápeža Pia XI. Mit brenennder Sorge, vydaná v roku 1937, v ktorej Svätý Otec oficiálne odsúdil národno-socialistickú ideológiu a režim v Nemecku. Onedlho nato sa v hitlerovskej tlači (iná vtedy v Nemecku ani neexistovala) rozpútala kampaň „výsmechu a očierňovania“. Akciu riadilo Ministerstvo propagandy, na čele ktorého stál Goebbels. Práve z jeho popudu sa začali v nemeckej tlači objavovať správy o údajných prípadoch sexuálneho zneužívania katolíckymi duchovnými. Zrazu sa v tlači, ovládanej nacistami, začali objavovať „otriasajúce svedectvá“ ľudí, ktorí si po desaťročiach „spomenuli“ na to, že v mladosti ich sexuálne obťažovali duchovní. Dnes, keď sa už podrobne preskúmali materiály z hitlerovského Ministerstva propagandy, vieme, že všetko bolo zinscenované s cieľom dosiahnuť maximálny možný účinok protikatolíckej propagandy, ktorá mala byť pomstou za spomenutú encykliku Pia XI.
Rovnaký charakter mali aj zistenia goebbelsovskej propagandy z roku 1937 o „devízových podvodoch“, ktorých sa dopustili katolícki kňazi. Takto nazvali finančné zbierky, ktoré organizovala Cirkev alebo jednotlivé kláštory na podporu zahraničných misií.
Krvavá predohra toho, čo malo postihnúť celú Cirkev po Nemcami vyhranej vojne, sa udiala na poľskom území, ktoré v rokoch 1939 – 1945 okupovali Nemci. V tomto období teroristické jednotky Tretej ríše doslova vyvraždili kňazov, žijúcich v spomenutej oblasti. Na území, ktoré bolo po septembri 1939 pričlenené k Nemecku, zastrelili alebo v koncentračných táboroch zabili tretinu kňazov, ktorí tam pôsobili pred vypuknutím vojny.
Národní socialisti nedokázali zniesť ani Kráľovnú Poľska z Jasnej hory. Ešte pred vypuknutím vojny hitlerovská tlač označila tvár Čiernej Madony za „niečo medzi černoškou a Mongolkou“.
