V dvoch predchádzajúcich číslach Milujte sa! sme vyvrátili veľmi rozšírené mýty o homosexualite. Vysvetlili sme, čo homosexualita nie je a čo je. Teraz spoločne pouvažujme o tom, ako sa dá homosexualita prekonať.
Mnohé charakterové chyby a slabosti (osobnostné slabosti), ako aj nezriadené homosexuálne alebo heterosexuálne návyky sa dajú prekonať. Ale nedeje sa to, žiaľ, príliš často. Hlavný dôvod je jednoduchý: príliš málo ľudí sa z celého srdca dobrovoľne rozhodne podstúpiť dlhodobý vnútorný boj, ktorý je nevyhnutný na dosiahnutie cieľa. Čiastočne je to preto, lebo ich k tomu nikto nepovzbudzuje, ako aj preto, že sa nenaučili, ako to majú robiť, keďže nenašli dobrého inštruktora alebo pomocníka, a sami to nedokážu. Sčasti je to tiež preto, lebo to v skutočnosti nechcú. Napriek tomu, že si prajú radikálnu vnútornú premenu, stále si vo väčšej alebo menšej miere pestujú svoje návyky. Vo väčšine prípadov sú sexuálne, ako aj iné chyby samy osebe príjemné, a to aj napriek smutným a skľučujúcim dôsledkom, aké so sebou prinášajú. Čo sa týka homosexuálnych tendencií, človek musí byť pripravený úplne skoncovať s rozkošou, ktorá sa s týmito tendenciami spája. Treba rozhodne skoncovať so všetkým, čo prináša jednopohlavné sexuálne uspokojenie. Takýto človek nesmie pestovať homosexuálne vzťahy alebo homosexuálne zafarbené priateľstvá, nesmie pozerať pornografiu na internete, v televízii ani v tlači, nesmie onanovať ani rozvíjať jednopohlavné sexuálne predstavy, sny a túžby. Potom treba odstrániť aj iné emocionálne pôžitky, ktoré podporujú nezrelý egocentrizmus. Z nezriadeného egocentrizmu sa totiž rodia homosexuálne túžby. Ide napríklad o narcistické rozkoše, ktoré môžu mať podobu rozmanitých foriem detinskej „sebachvály“, túžby pritiahnuť na seba pozornosť, nadmerného sebapotvrdzovania (self-affirmation), sebaľútosti alebo pestovania si pocitu krivdy.
Začnime od zmyslových rozkoší. Pre mužov a ženy, ktorí cítia príťažlivosť k rovnakému pohlaviu a ktorí sa vždy snažili žiť v čistote, nie je ťažké úplne sa zriecť sexuálnych rozkoší. Ale pre väčšinu je to náročné a znamená to tvrdý boj, poznačený úspechmi aj porážkami. Zvlášť to platí o ľuďoch, ktorí majú dlhodobý zvyk masturbovať. Mnohí z takto postihnutých ľudí si myslia, že ak odmietnu akékoľvek zmyslové, homosexuálne ladené uspokojenie, zbavia sa jediného potešenia, aké v živote majú. Vyplýva to z toho, že sa cítia osamelí, mávajú depresívne myšlienky, trpia nepokojom a nevidia perspektívu pre svoj osobný život. Sú naviazaní na sebaútechu útekom do sveta svojich nešťastných predstáv o vyfantazírovanom zmyslovo-citovom vzťahu, podobne ako iní ľudia, ktorí trpia na depresiu, vyhľadávajú náplasť na svoju bolesť v alkohole alebo v drogách (na tomto mieste treba spomenúť, že v homosexuálnych a lesbických kruhoch nie je zriedkavé požívanie omamných látok). Skoncovať s homosexuálnou aktivitou a predstavami je podobné ako skoncovať s nadmerným konzumovaním alkoholu: všetci takto postihnutí ľudia musia prejsť cez frustrujúcu etapu straty a bez nariekania prijať nepohodu takéhoto zrieknutia sa toho, po čom vrúcne túžia a čo im veľmi chýba. Je to ako pád do prázdna alebo skok do tmy. Zvyčajne sa hneď vynoria rozmanité lákavé výhovorky proti takémuto „prísnemu“ postoju voči sebe. Práve preto človek, ktorý chce pokračovať v terapii, musí veľa mesiacov udržiavať a pravidelne obnovovať pevné rozhodnutie svojej vôle. Ak niekto odvážne bojuje a po každom páde hneď vstane, odmena za takúto námahu sa dostaví o krátky čas: takýto človek sa bude cítiť slobodnejší a šťastnejší, bude mať pokojnejšiu myseľ a svedomie, a to dokonca aj vtedy, ak si nikdy predtým neuvedomil, že tento problém sa týka aj jeho svedomia a že zmyslová zhovievavosť, ktorá v ňom víťazila, mu spôsobovala ešte väčšiu nespokojnosť, nervozitu a depresívne nálady.
Samoľúbosť, egocentrizmus a egoizmus podnecujú homosexuálnu časť osobnosti homosexuála, ktorá je nezrelá (detinská, chlapčenská). Písali sme o tom v predchádzajúcom článku. Príťažlivosť k rovnakému pohlaviu nie je láska, ale mladícka túžba byť milovaný, je to žobranie o citovú náklonnosť zo strany zidealizovaného priateľa, ktorého takýto človek vo väčšine prípadov vníma ako niekoho, kto má to, čo ja „chudáčik“ nemám alebo čo potrebujem: vo všeobecnosti mužskosť alebo ženskosť. Homosexuálny milenec môže hrať úlohu jemného a starostlivého človeka, ale v konečnom dôsledku to vyplýva zo sebalásky a zo snahy kúpiť si citovú náklonnosť druhej osoby. Takže homosexuálne záležitosti sa celý čas točia okolo vlastného ja, pričom sa to deje u oboch partnerov súčasne. V boji proti homosexuálnym sklonom veľmi pomáha, ak odhalíme, že v príťažlivosti k rovnakému pohlaviu, v homosexuálnych predstavách a správaní je hlboko prítomný egocentrizmus. Okrem toho to umožňuje pochopiť, prečo je tento druh vzťahov odsúdený na neúspech a na neveru – pretože takýto človek sa snaží o niečo, čo môže existovať len v jeho fantázii. Predstavuje si, že len on je jediným a výlučným objektom, na ktorý jeho vyfantazírovaný priateľ zameriava všetku svoju pozornosť a lásku. Druhý človek je atraktívny len natoľko a tak dlho, nakoľko a pokiaľ sa hodí do týchto vysnívaných predstáv. Vôbec nie je dôležité to, kým v skutočnosti je.
Sebapoznanie z morálneho hľadiska
Priznať si samoľúbe a egoistické motívy, ktoré prevládajú v mysli ľudí s homosexuálnymi sklonmi, je záležitosťou morálneho sebapoznania. Čím väčšmi človek uzná infantilné ja, prítomné v jeho mysli, túžbach a motívoch, za morálnu slabosť a chybu, tým bude spôsobilejší bojovať proti nemu. Túto závislosť na nezrelej sebaláske, ktorá citovo drží človeka v tínedžerskom veku, musí nahradiť emocionálna zrelosť. Vo svojej podstate je emocionálne dozrievanie zanechaním egocentrizmu, odhaľovaním a prijímaním individuálnych úloh a zodpovednosti v konkrétnom, každodennom živote, ktorý žijeme v bezprostrednom vzťahu s inými ľuďmi. Keďže morálna zrelosť závisí od návyku milovať iných ľudí, akákoľvek rozumná terapia alebo samoliečba homosexuality, podobne ako aj iných foriem neurotickej a sexuálnej emocionality, sa musí zamerať na rozvoj schopnosti milovať a slúžiť iným. Inými slovami, pozitívna zmena sa dá dosiahnuť natoľko, nakoľko je daný človek schopný prekonávať svoje ľudské a morálne obmedzenia a chyby a nakoľko sa bude cvičiť v ľudských a morálnych čnostiach. Proti chybám treba bojovať, pretože nečistota, neúprimnosť, zbabelosť, slabosť charakteru, vzdorovitosť, sebaľútosť, tendencia sťažovať sa a cítiť sa ako obeť, zatrpknutosť, arogancia, pýcha, zhovievavosť voči sebe samému a všetky formy pôžitkárstva a pod. podporujú detinské ego. Zato čnosti, ako čestnosť, odvaha, hrdinstvo, čistota, žičlivosť, vďačnosť, radosť, pokora, láska k blížnym a pod., oslobodzujú človeka od jeho nezrelých nutkavých myšlienok a postojov a spôsobujú, že jeho zrelá osobnosť rastie a rozvíja sa. Takže platí, že detinské sústredenie sa na seba protirečí zrelému a dospelému sústredeniu sa na iných ľudí a na povinnosti. Osobnosť večne nespokojného a sťažujúceho sa dieťaťa odporuje zrelšiemu dospelému, ktorý sa teší zo života a ktorý dokáže pretrpieť životné protivenstvá a nešťastia bez toho, aby upadol do sebaľútosti a do pocitu, že je „obetným baránkom“. Takisto „vnútorné dieťa/tínedžer“, ktorý sa cíti poľutovaniahodný a postihnutý vo svojej mužskosti/ženskosti, protirečí zrelému mužovi alebo žene, ktorí s radosťou prijímajú svoju mužskú alebo ženskú prirodzenosť.
Rozvíjanie prirodzenej mužskosti/ženskosti
Emocionálne dozrievanie sa bezpochyby spája s čoraz väčšou istotou o svojej vrodenej pohlavnej identite. Pocit postihnutia vo vzťahu k svojej mužskosti alebo ženskosti spôsobuje, že mnohí ľudia s homosexuálnymi problémami sa vyhýbajú alebo odmietajú mužské/ženské správanie, úlohy, záujmy, postoje a aktivity, pretože sa boja porážky, cítia sa zahanbení alebo im chýba odvaha. Preto sa treba usilovať o rozvoj pohlavnej identity takéhoto človeka v dvoch smeroch.
Najskôr treba pracovať na tom, aby sa podarilo prekonať vnútorný sebaponižujúci postoj (ktorý je zároveň myšlienkou aj pocitom) takéhoto človeka: „Nie som taký mužský (taká ženská) ako iní (iné).“ V podstate je to identita sebaľutujúceho človeka, ktorá pochádza z tínedžerského obdobia. Človek sa učí poznávať a prekonávať prejavy takého vnútorného postoja, prítomného v jeho akciách a reakciách, v jeho myšlienkach a citoch. Užitočnou zbraňou v tomto boji je sebairónia, namierená proti pocitom sebaľútosti, a cvičenie sa v odvahe, ktorá je protiváhou sklonu utekať pred úlohami a situáciami, ktoré spôsobujú falošné zahanbenie, strach z porážky alebo výsmechu. Nemalý význam má aj to, ak pochopíme, čo je zrelá, dospelá mužskosť/ženskosť, ak sa zamyslíme nad prirodzenými úlohami vo vzťahu medzi pohlaviami a v normálnych jednopohlavných vzťahoch a priateľstvách, ako aj nad podstatnými prvkami v úlohe zrelého otca/zrelej matky.
Po druhé, pre rozvoj mužskosti/ženskosti je potrebná námaha pri prekonávaní vnútorných zábran. Treba premáhať kŕčovitý zlozvyk vyhýbať sa mužskému/ženskému správaniu a odhodiť výhovorku, že „pre mňa to nič neznamená“. Môže to byť spojené s menšími alebo väčšími zmenami v spôsobe obliekania, v účese, v bežnom spoločenskom správaní, v prístupe k ľuďom, ale aj v gestách a v tóne hlasu. Okrem toho sa takýto človek musí zaangažovať do aktivít, ktorým sa predtým vyhýbal alebo ktoré odmietal, pretože ich považoval za typické pre pohlavie, ktoré sa bál prijať. Zároveň treba zanechať správanie, ktoré posilňuje nedostatok mužskosti/ženskosti. Tento proces sa začína sebapozorovaním a sebaanalýzou vlastnej mužskosti/ženskosti. Ak je to možné, treba to robiť s pomocou inštruktora, terapeuta, poradcu alebo vhodného priateľa. Ak človek začne pracovať a všímať si, ako a kde sa vyhýba svojej pohlavnej úlohe, iné problémy vyjdú na svetlo automaticky. Cieľom je dobrovoľne a úplne prijať prirodzenú úlohu muža/ženy, žiť podľa tejto úlohy a byť vďačným/vďačnou za svoju životnú úlohu. Čím viac sa muž prirodzeným a nevynúteným spôsobom cíti ako muž, tým viac sa prebúdza jeho vrodený sexuálny inštinkt a ľahšie odhalí ženskosť opačného pohlavia, jeho krásu a príťažlivosť. To isté sa týka ženy, ktorá je na ceste k úplnému „stotožneniu sa“ so svojou ženskosťou. Takže zmena náhľadu (od infantilného k zrelému) na opačné pohlavie a vnímanie jeho príťažlivosti nastane spontánne ako dôsledok narastajúcej mužskej/ženskej sebaistoty. „Trénovať si“ heterosexuálne predstavy alebo city je umelé a neproduktívne, pretože sa to nijako nedotýka ani neovplyvňuje celú štruktúru nezrelej sexuálnej identifikácie a domnelý pocit „horšej“ mužskosti/ženskosti. Jednoducho povedané, takýto tréning sa sústreďuje na zlý predmet. Najskôr treba byť menej nezrelý a menej egoistický, pretože toto je nevyhnutná podmienka pre vznik zrelého sexuálneho inštinktu.
Prevziať zodpovednosť za svoje správanie
Pre mnohých ľudí dobrej vôle s homosexuálnymi sklonmi je veľkou pomocou, ak sa dozvedia, ako vzniká ich orientácia, a ak pochopia svoj komplex menejcennosti. Ale ak má toto psychologické sebapoznanie priniesť ovocie, musí viesť k hlbšiemu a podstatnejšiemu poznaniu – čiže k tomu, že človek postupne uzná, že bol viac či menej egocentrický, prípadne, že bol večné dieťa alebo tínedžer. Toto poznanie musí človeka postupne odviesť od tragického zamerania sa na seba, od pocitu „obetného baránka“. Bez ohľadu na to, nakoľko bol emocionálny život a osobnosť takéhoto človeka poznačený výchovou, vzťahmi s rodičmi, súrodencami a rovesníkmi, frustráciou a utrpením z obdobia z detstva, hlboká premena jeho orientácie závisí od toho, či pochopí, že jeho súčasné citové zameranie je výsledkom zintenzívneného egoizmu, ktorý bol reakciou na viac či menej traumatické okolnosti a skúsenosti z obdobia detstva a dospievania. Nejde o to, že intenzívny egocentrizmus je sám osebe nenormálny: deti a mládež zvyčajne reagujú na zraňujúcu skúsenosť neúcty, nelásky a odmietnutia prehnanou samoľúbosťou, egocentrizmom a dramatizáciou. Ide o to, aby sa dospelý človek, ktorý si všimol, že ho ešte stále ovládajú tieto pocity a túžby, rozhodol proti nim bojovať a prevzal plnú zodpovednosť za svoje súčasné správanie. Muž s homosexuálnymi citmi sa môže intelektuálne „vystrieť“, ak pochopí, že niektoré črty jeho charakteru sa sformovali pod vplyvom nadmernej závislosti na prehnane starostlivej alebo dominantnej matke, prípadne na matke, ktorá ho uprednostňovala, ba priam zbožňovala. Nedostatočný vzťah s otcom zas spôsobil, že v chlapčenskej skupine sa cítil neisto a cudzo, že fyzické nedostatky, výsmech alebo tyranizovanie zo strany rovesníkov v období dospievania ho odizolovalo od ostatných chlapcov. Preto si musí uvedomiť, že príčinou jeho súčasných emocionálnych ťažkostí a homosexuálnych túžob je to, že v jeho vnútri stále aktívne pôsobí egocentrizmus príznačný pre osobnosť tínedžera. Žena s lesbickými predstavami, ktorá túži po sebapoznaní, môže pocítiť usmernenie a podporu, keď pochopí, že jej túžba po citovom vzťahu s istým druhom mladých žien pochádza z toho, že sa cíti byť horším dievčaťom. Môže to byť dôsledok toho, že imponujúci otec alebo starší bratia sa k nej správali ako k chlapcovi, zatiaľ čo matka bola emocionálne vzdialená a pod. Takže takáto žena musí pochopiť, hoci to môže byť bolestné, že zotrvávanie v autonómnej tínedžerskej emocionalite jej bráni citovo dozrieť a prežívať zrelé šťastie. Prijať zodpovednosť za svoj život otvára dvere k tomu, že človek konečne prekoná svoj zlozvyk sťažovať sa na svoju mladosť a rodinu, že prestane obviňovať detstvo alebo rodičov za chyby a porážky. A v prípade, že takýto človek žil s trvalým pocitom hnevu, roztrpčenosti alebo vzdoru, mu to pomôže odpustiť rodičom alebo iným ľuďom. Okrem toho to pripraví cestu pre premenu detinských vzťahov s rodičmi a inými ľuďmi, cestu od zamerania sa na seba k väčšej pozornosti voči iným ľuďom.
Osobnostné slabosti spojené s homosexualitou
Nie je zriedkavé, že homosexuáli sú voči sebe samým veľmi zhovievaví, slabí a v mnohých smeroch pasívni. Napriek tomu, že tento rozmer osobnosti sa formuje v ranom detstve, a preto je veľmi náročné zmeniť ho, je možné výrazne ho oslabiť, ak pravidelne a trpezlivo proti nemu bojujeme, cvičíme sa v čnosti stálosti, vytrvalosti a sebadisciplíny, ktorú uplatňujeme pri práci na sebe aj pri svojich každodenných povinnostiach, a kladieme na seba čoraz väčšie nároky. Treba brzdiť svoj sklon bedákať, nariekať, ľutovať sa, oddávať sa pôžitkárstvu, nadmerne sa znechucovať vo chvíľach sklamaní a protivenstiev. Treba sa stávať iniciatívnym, nespoliehať sa na druhých, vedieť sa samostatne rozhodovať, odvážne bojovať vtedy, keď si to vyžadujú okolnosti. Ak sa chlapci a muži naučia byť voči sebe samým tvrdší a zodpovednejší vo vzťahu k svojim povinnostiam, výrazne sa oslabí ich základný mužský pocit menejcennosti, posilní sa ich osobnostná zrelosť a úcta k sebe samým ako k mužom. Druhá dôležitá kategória chýb, ktoré často sprevádzajú mužskú homosexualitu, sú rôzne variácie pýchy. Napríklad: túžba po sláve pre svoj telesný výzor alebo pre svoje úspechy, túžba byť v centre pozornosti a považovať sa za lepšieho od iných, samochvála, potreba hrať sa na niekoho výnimočného, zaujímavého, úchvatného, šaša a pod. Chyby sú navzájom pospájané podobne ako čnosti. Vyššie uvedené nedostatky a zlozvyky sú prejavmi detinskosti a nadmerného sústredenia sa na seba. Odporúčanou protilátkou je preto cvičiť sa v čnostiach pokory a lásky k blížnym (treba pestovať záujem o iných a obetavosť v čistom význame). Vráťme sa ešte k predstieraniu a hraniu „divadla“. Je to prejav nečestnosti, pretože človek takto vytvára o sebe falošný obraz. Všimnime si, že klamstvo a nespoľahlivosť charakterizujú osobnosť a vzťahy mnohých mužov, ktorí prijali gejovský životný štýl.
Medzi lesbičkami nie je zriedkavé prehnané sebapotvrdzovanie, ktoré sa prejavuje prijatím úlohy tvrdej, nezávislej alebo dominantnej ženy (ktorá občas musí ukázať svoju nadradenosť nad mužmi svojou tvrdosťou a úspechmi). Okrem toho takáto žena sa cíti menejcenná vo svojej ženskosti. Môže ju odmietať alebo ňou pohŕdať, ale veľmi často je v tom prvok hnevu, nenávisti a vzdoru. V tomto ťažkom vnútornom probléme môžu žene pomôcť predovšetkým čnosti pokory, úprimnosti a poslušnosti.
A nakoniec: Ľudia s dobrou vôľou, ktorí sa snažia uzdraviť svoju narušenú pohlavnú identitu a sexualitu, potrebujú aj osobné povzbudenie, pochopenie a podporu. Samota a depresívne sklony občas spôsobujú, že sa utiekajú k chlapčenskému snívaniu alebo ku vzťahom, ktoré môžu ich odcudzenie len prehĺbiť. Preto im môžu veľmi pomôcť skupiny konštruktívnej pomoci, ktoré vznikli v posledných desaťročiach (napr. katolícka organizácia Courage).
Prevencia
Zlaté pravidlo pre rodičov, ktorí chcú zmenšiť riziko homosexuality u svojich detí, je, aby každého syna vnímali a správali sa k nemu ako ku „skutočnému chlapcovi“ a ku každej dcére ako ku „skutočnému dievčatku“, a to bez ohľadu na to, či sa ich dieťa vyznačuje nejakou fyzickou alebo psychologickou vlastnosťou, ktorá sa zdá menej chlapčenskou, prípadne menej dievčenskou než ostatné. Kľúčový význam má to, aby sa každé dieťa cítilo prijaté a pozitívne ohodnotené vo svojej pohlavnej identite. Rodičia sú viac než ktokoľvek iní povinní posilňovať sebaistotu dieťaťa vo vzťahu k jeho pohlaviu. Chlapec s istými fyzickými nedostatkami alebo chorobami, ktoré obmedzujú jeho aktivitu a pre ktoré sa nemôže zúčastňovať na niektorých športových podujatiach v chlapčenskej skupine, môže vyrastať so zdravou chlapčenskou/mužskou sebaistotou, ak jeho rodičia nie sú prehnane starostliví, vedia ho doceniť ako „skutočného chlapca“ a podnecujú rozvoj jeho chlapčenských schopností. Dievča, ktoré je príliš chudé, trochu chlapčenské a nie až také pekné ako ostatné dievčatá, si môže rozvinúť zdravú ženskú sebaistotu, ak ho rodičia budú vnímať a doceňovať ako „skutočné dievča“. Problém mnohých rodičov spočíva v tom, že nedokážu vnímať konkrétne dieťa ako „skutočného chlapca/skutočné dievča“, čo sa deje napríklad vtedy, ak jeden z rodičov túžil po dieťati opačného pohlavia. Nebudeme sa teraz venovať tomuto problému podrobnejšie, ale nikdy nesmieme zabudnúť na to, že obaja rodičia musia vychovávať dieťa v súlade s jeho prirodzeným pohlavím. K chlapcom a dievčatám sa treba správať odlišne. Niektoré činnosti a úlohy sú viac pre chlapcov a iné pre dievčatá. Neodporúča sa síce preháňať, ale odlišnosť v tejto oblasti je prirodzená. Okrem toho, otec má byť príkladom pre chlapca a matka pre dcéru. Deje sa to spontánne, ak otec nadväzuje so synom vzťah ako otec a matka s dcérou ako matka, a takto s nimi prežívajú a zdieľajú svoje záujmy a aktivity. Syn musí cítiť, že patrí k otcovi a že patrí do jeho mužského sveta, a dcéra – k matke a do jej ženského sveta. Rodičia sú najlepšie vzory mužskej a ženskej roly, sú to ľudia, ktorí najviac prispievajú k rozvoju prirodzenej pohlavnej identifikácie svojich detí, ak sa sami cítia sebaisto vo svojej mužskej a ženskej identite a podľa nej utvárajú svoj manželský vzťah.
Ďalší dôležitý a praktický spôsob prevencie sa spája so zapadnutím (adaptáciou) dieťaťa do rovesníckej skupiny svojho pohlavia, čo sa začína predovšetkým v období dospievania. Tínedžerom, ktorí sú sociálni „outsideri“ a majú málo priateľov svojho pohlavia (prípadne ich vôbec nemajú) a ktorí sa nezúčastňujú na športových a iných aktivitách svojich kamarátov, môžu pomôcť učitelia alebo mládežnícki lídri, ktorí ich povzbudia k väčšej integrácii so spoločenstvom chlapcov alebo dievčat. Vo všeobecnosti podporujte ich mužskú a ženskú sebaistotu. Pomôžte im svojím osobným záujmom a povzbudením prekonať zábrany pri nadväzovaní kamarátskych vzťahov s priateľmi rovnakého pohlavia a premôcť strach pred správaním typickým pre ich pohlavie. Povzbudzujte ich, aby nepodľahli pocitom menejcennosti a aby nedramatizovali, k čomu majú tínedžeri, ktorí prežívajú problémy, sklony. Pomôžte im naučiť sa vyhýbať sa masturbácii a ako jej odolať v prípade nutkavej potreby a daromnému snívaniu. Upriamte ich na osobný vzťah s Bohom, aby našli silu a pokoj vo svojom úsilí premôcť zmyslové ilúzie a pokušenia, ktoré ich v konečnom dôsledku ťahajú nadol. Upriamte ich na to, aby hľadali Božiu vôľu vo svojom konkrétnom každodennom živote.
