Hnutia šíriace bezbožnosť – krátke dejiny (2. časť)
Autor: Grzegorz Kucharczyk,
"Milujte sa!" 28/2012 → História
Erupcia agresívnej bezbožnosti, ba až satanizmu sprevádzala zosvetšťujúce kampane, ktoré sa v 19. storočí prehnali cez jednotlivé európske krajiny. V tejto súvislosti platila zjavná zásada, že čím silnejšia bola v danej krajine v duchovnej aj kultúrnej oblasti katolícka tradícia, tým násilnejšie boli protináboženské prejavy štátom riadeného zosvetštenia.
Prečo je zosnulý pápež taký nebezpečný?
Dobrým príkladom sú talianske štáty (v 19. storočí až do roku 1870 bol Apeninský polostrov politicky nejednotný). Motorom protikatolíckej politiky bol od začiatku 50. rokov 19. storočia Piemont ovládaný liberálnymi zoskupeniami, ktoré v tejto oblasti zaviedli proticirkevné zákony. Išlo napr. o nútený odchod rehoľníkov, konfiškáciu cirkevného majetku, vylúčenie Katolíckej cirkvi zo štátnych škôl a obmedzenie katolíckeho školstva. Postupne, ako napredoval proces zjednotenia Talianska od 60. rokov 19. storočia, sa tieto protikatolícke zákony šírili aj do ostatných oblastí Talianska vrátane pápežského Ríma, ktorý Piemont násilne obsadil v roku 1870.
Násilie namierené proti katolíkom (tak duchovným, ako aj laikom) nepodnikali len orgány štátnej moci (najskôr Piemontu a následne zjednoteného Talianska), ale aj rozmanité protikatolícke organizácie podporujúce liberálnu vládu. Ako upozorňujú súčasní vedci, ktorí skúmajú jav talianskeho antikatolicizmu, pouličné násilie namierené proti katolíkom bolo charakteristickou črtou talianskeho kulturkampfu (kultúrnej vojny) na prelome 19. a 20. storočia. Len v samotnom Ríme došlo v rokoch 1870 – 1881 k tridsiatim prípadom slovného a fyzického útoku na duchovné osoby. Napríklad v rokoch 1870 – 1873 boli pravidelne narušované pobožnosti v rímskom Kostole Il Gesú, ktorý patril jezuitom. Útoky sa skončili až po vyhnaní jezuitov z Ríma v roku 1873. Na dennom poriadku boli napríklad útoky na procesie, či už pri príležitosti sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi alebo pri príležitosti iných cirkevných sviatkov. Takýto fyzický útok na účastníkov procesie sa odohral v roku 1877 v Turíne (počas procesie pri príležitosti 50. výročia biskupskej vysviacky Pia IX.) a v roku 1885 v Janove (kde došlo k útoku na účastníkov procesie na sviatok Božieho tela). Po roku 1870 v mnohých talianskych mestách (aj v donedávna pápežskom Ríme) „neznámi útočníci“ hromadne ničili obrazy a sochy Panny Márie.
Ďalšou charakteristickou črtou je to, že fyzické násilie sa neobmedzilo len na živých. Jeho cieľom boli aj zosnulí, predovšetkým tí, ktorí sa pre svoj neochvejný postoj za ochranu viery „nepáčili“ autorom riadenej protikatolíckej „kultúrnej vojny“. Takýto postoj reprezentoval počas celého svojho dlhého pontifikátu blahoslavený pápež Pius IX. (1846 – 1878), neochvejný ochranca katolíckej náuky a kritik neoprávnených nárokov liberálnej ideológie (slávny Syllabus z roku 1864). Keď sa 13. júla 1881 konalo v Ríme slávnostné prenesenie telesných pozostatkov tohto blahoslaveného pápeža z Baziliky svätého Petra do Baziliky svätého Vavrinca, na procesiu zaútočili protikatolícki násilníci, ktorí kričali: „Nech žije Garibaldi!“, „Smrť pápežovi!“, „Kňazi preč!“, „Hoďte rakvu do Tiberu!“ Len vďaka rozhodnému odporu veriacich, ktorí chránili rakvu s telesnými pozostatkami blahoslaveného Pia IX., sa násilníkom nepodarilo uskutočniť posledný výkrik. Katolícka tlač neskôr priniesla informáciu, že všetci násilníci (bolo ich 400), ktorí sa zúčastnili na tejto akcii, mali od talianskych slobodomurárov dostať odmenu vo výške osemtisíc lír za pokus hodiť pápežský sarkofág do rieky Tiber.
Nositeľ Nobelovej ceny sa hlásil k satanizmu
Takéto násilné činy boli dôsledkom zámernej a systematickej protikatolíckej propagandy, ktorá prebiehala celé desaťročia (obzvlášť silná bola po roku 1848) na Apeninskom polostrove. Neraz mala veľmi krutý a vulgárny charakter. V 70. a 80. rokoch 19. storočia vznikali na území celého Talianska „protikatolícke spolky“, ktorých patrónmi boli talianski slobodomurári (z Grande Oriente dʼItalia). Takto sa šírili agresívne protikatolícke nálady.
V tejto súvislosti treba spomenúť v tom čase veľmi populárnu tvorbu Giosuèho Carducciho, slobodomurára a básnika, ktorý sa otvorene hlásil k satanizmu. V roku 1863 vydal svoju oslavnú Báseň o satanovi, ktorá bola nasledujúce desaťročia hymnou všetkých prívržencov „pokrokového a antiklerikálneho Talianska“. V roku 1869, práve v čase, keď sa v Ríme otváral Prvý vatikánsky koncil, talianska protikatolícka tlač nanovo vydala túto Carducciho báseň so satanistickým obsahom. Dodajme, že v 80. rokoch 19. storočia bol tento básnik vymenovaný za predsedu Rady pre výchovu, ktorá spolupracovala s liberálnou vládou, a v roku 1906 mu udelili Nobelovu cenu za literatúru.
Ako sme uviedli, násilníci, ktorí sa v roku 1881 snažili hodiť do Tiberu telo Pia IX., kričali: „Nech žije Garibaldi!“ Giuseppe Garibaldi, „otec zjednoteného Talianska“ (ktorý sa dodnes hrdí týmto titulom v oficiálnom výklade talianskych dejín), nebol len vodcom „červených košieľ“, ale aj vysoko postavený slobodomurár a prívrženec agresívneho antikatolicizmu. Venoval sa aj spisovateľskej činnosti (lepšie povedané grafománii). V jednom zo svojich románov, vydanom v roku 1860, napísal: „Smrť kňazom!... Kto iný si zaslúži smrť viac než člen ten zlovestnej sekty, ktorá urobila z Talianska krajinu mŕtvych a cintorín?... Krviprelievanie sa mi hnusí! Ale neviem, či je možné oslobodiť Taliansko od tých, ktorí týrajú jeho dušu aj telo, bez toho, aby sme ich nezničili, bez toho, aby sme ich celkom nevyhubili!“
Nemeckí liberáli: útok na „modlitbový priemysel“
Pevné puto medzi rozvojom protikatolíckej propagandy a fyzickými útokmi na katolíkov je viditeľné aj v prípade nemeckej (pruskej) kultúrnej vojny (kulturkampfu). Jej začiatok sa datuje do 70. rokov 19. storočia, ale pôdu pre ňu pripravila liberálna tlač už oveľa skôr. Príznačná udalosť sa udiala 16. augusta 1869 v berlínskej štvrti Moabit. Po verejnom zhromaždení liberálneho Berliner Arbeiterverein (Berlínskeho robotníckeho spolku) tam niekoľko tisíc demonštrantov zdemolovalo dominikánsky kláštor a sirotinec, ktorý v tom istom roku začal svoju činnosť v tejto priemyselnej štvrti Berlína.
Niekoľko mesiacov pred týmito nepokojmi vychádzali v liberálnej tlači články opisujúce ohrozenia, aké pre modernú nemeckú kultúru predstavuje spiatočnícka katolícka kultúra (tú v tomto prípade predstavovali dominikáni, ktorým vytkli medziiným to, že v 16. storočí boli – ešte pred jezuitmi – hlavnými odporcami Martina Luthera). Štvrť Moabit zas tlač predstavovala ako „nový Jeruzalem“ – miesto rozvoja modernej priemyselnej civilizácie a pomocou karikatúr ho porovnávala s „hnijúcou katolíckou kultúrou“.
Na začiatku augusta 1869 jedny z najväčších pruských liberálnych novín, Vossische Zeitung, zdôrazňovali, že „modlitbový priemysel sa zakoreňuje, aby spieval ruženec a kontemploval päť Kristových zázrakov,“ v berlínskej štvrti Moabit, ktorá je „sídlom živej hospodárskej aktivity“ a „zabezpečuje bohatstvo a blahobyt tisícom ľudí“. Prv, než 16. augusta 1869 došlo k zničeniu dominikánskeho kláštora, čitatelia liberálnej tlače (predovšetkým novovznikajúcich satiristických periodík Kladderadatsch a Berliner Wespen) svojsky dokazovali svoju „lásku k modernej civilizácii“, ktorá bola podľa nich ohrozená inváziou „spiatočníctva“. Počas pobožností ostentatívne vchádzali do kostolov s čiapkou na hlave, s cigaretou v ruke a nahlas sa rozprávali.
Autori tejto protikatolíckej propagandy veľmi usilovne ignorovali pre nich nepríjemný fakt, akým bol nárast katolíckej populácie v Berlíne. V roku 1821 žilo v hlavnom meste Pruska sotva osem tisíc katolíkov, ale v roku 1868 ich bolo už vyše 56 tisíc (príčinou toho bolo aj prisťahovanie Poliakov z územia okupovaného Pruskom).
Typická bola aj reakcia liberálnej tlače na spomenutý útok na dominikánsky kláštor. Moabitský Klostersturm (útok na kláštor) opisovali ako „spontánny skutok rozhnevaného berlínskeho ľudu“. Liberálna tlač sa síce vo všeobecnosti dištancovala od násilia, ale zároveň uvádzala – ako to tri dni po útoku urobili Ľudové noviny (Volks-Zeitung) –, že treba pochopiť aj „nevôľu, akú medzi protestantskou časťou tamojšieho obyvateľstva vyvolala táto inštitúcia [dominikánsky kláštor – pozn. G. K.] zameraná výlučne na komtemplatívnu nečinnosť“.
Podobne ako v Taliansku, aj v Nemecku, ktoré sa zjednotilo pod pruskou nadvládou, bol predmetom opovrhnutia a osobitne silného protikatolíckeho odporu blahoslavený Pius IX. Na to, aby liberálni aktivisti ponížili rímskeho biskupa, neváhali použiť ani výsmech a ponižovanie. Napríklad v roku 1872 sa berlínske noviny Börsen-zeitung vysmievali z tradičného pápežského titulu „Svätý Otec“, pričom tvrdili, že toto pomenovanie protirečí katolíckej požiadavke kňazského celibátu. Namiesto toho navrhovali zmenu titulu na „Svätý Ujo“.
Takisto sa vysmievali aj z vysokého veku Pia IX. (Pius IX. nebol posledný pápež, ktorého urážali, ako sme to mohli pozorovať v posledných rokoch pontifikátu Jána Pavla II.). Napríklad Heinrich von Treitschke, jeden z najvýznamnejších nemeckých historikov 19. storočia a zároveň liberálny politik, nazýval vo svojich publikáciách Pia IX. „nevypočitateľný, prihlúply starec“. Dokonca aj po rokoch vyvolával pohľad na pápeža v pokročilom veku v bojovníkoch proti „ultramontánskemu ohrozeniu“ (ako sa v liberálnom žargóne nazývala katolícka kultúra) najhoršie asociácie estetického charakteru.
Na začiatku 20. storočia si Paul von Hoensbroech, bývalý jezuita a neúnavný bojovník za oslobodenie nemeckej kultúry od „ultramontánskeho vírusu“, takto spomínal na svoju návštevu Ríma v roku 1876, čiže dva roky pred smrťou Pia IX.: „Vonkajší výzor Pia IX., ktorý bol v pokročilom veku, nebol nijako príjemný: malý, zhrbený, opuchnutá tvár s ovisnutými črtami, otvorené ústa, z ktorých ustavične niečo vytekalo, zjavné stopy po tabaku v okolí nosa, na tvári a na bielej sutane, nepríjemný a nedôstojný spôsob chôdze.“
