Autor: ks. Mieczysław Piotrowski TChr,
"Milujte sa!" 28/2012 → Večný život
Pilot Dale Black, ktorý je hlavným hrdinom predchádzajúceho článku Nad nami je nebo, prežil klinickú smrť, počas ktorej pôsobením mimoriadnej Božej milosti okúsil veľkosť nebeskej blaženosti. Táto skúsenosť bola preňho pozvaním k zmene života, k obráteniu.
Dale sa pokúšal opísať svoju skúsenosť pomocou obrazov z pozemského života. Tieto obrazy (mesto, svetlo, námestie s miliónmi ľudí atď.) sú symboly, pretože ľudský jazyk nedokáže presne opísať ani dostatočne vyjadriť nadprirodzenú skutočnosť. Všetky pokusy opísať nebo, očistec alebo peklo sú nedokonalé obrazy. Svätci alebo ľudia, ktorým Boh dovolil dotknúť sa tejto skutočnosti, sa pomocou týchto obrazov snažia vyjadriť pravdu, že nebo je dokonalé šťastie, očistec – stav čakania na nebo vo veľkom očisťujúcom utrpení, a peklo – desivé utrpenie vo večnom zatratení. V súvislosti s týmto článkom treba pripomenúť pravdy viery, ktoré nám zjavil Kristus: súd vo chvíli smrti, nebo, očistec a peklo.
Tajomstvo smrti
Náš pozemský život je jedinečný a neopakovateľný čas, v ktorom máme dovoliť Kristovi, aby nás premenil, očistil a naplnil naše srdcia láskou, aby sme takto dozreli k plnosti šťastia v nebi. Každý človek má nesmrteľnú dušu, ktorá sa vo chvíli smrti oddelí od tela. Po smrti človek naďalej žije v duchovnom rozmere. „Po skončení nášho jediného pozemského života už sa nevrátime do iných pozemských životov. ,Ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú‘ (List Hebrejom 9, 27). Po smrti nejestvuje ,prevteľovanie‘ (reinkarnácia)“ (KKC 1013). Vo chvíli smrti sa stretneme s Kristom „tvárou v tvár“. Vtedy sa uskutoční osobný súd, pri ktorom budeme súdení podľa lásky a dostaneme večnú odplatu. „Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“ (2 Kor 5, 10).
Nebo
Tí, ktorí budú vo chvíli smrti v stave posväcujúcej milosti, čiže budú mať čisté srdce bez hriechu, srdce zrelé pre lásku, pôjdu rovno do neba. Spasení žijú v nebi navždy s Kristom, majú účasť na živote Najsvätejšej Trojice spolu s anjelmi a so všetkými svätými. V nebi budú naplnené všetky naše najhlbšie túžby. Tam je plnosť šťastia, ktoré trvá naveky.
Pre nás, ktorí žijeme na zemi, tajomstvo života v nebi „presahuje každé chápanie a každú predstavu. Sväté písmo nám o tomto blaženom spoločenstve hovorí v obrazoch: život, svetlo, pokoj, svadobná hostina, víno kráľovstva, dom Otca, nebeský Jeruzalem, raj: ,Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú‘ (1 Kor 2, 9)“ (KKC 1027).
Konečné očisťovanie alebo očistec
Ak zomierajúci človek prijme vo chvíli smrti dar Božieho milosrdenstva a oľutuje svoje hriechy, ale zároveň dôsledky jeho zlých skutkov budú spôsobovať utrpenie ľuďom žijúcim na zemi a aj on sám bude potrebovať očistenie, bude musieť podstúpiť veľmi bolestný proces očisťovania – bude dozrievať v láske v očistci: „Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň“ (1 Kor 3, 15).
Svätý Otec Benedikt XVI. vysvetľuje zmysel textu z Prvého listu Korinťanom, kde sa hovorí o bolestnom dozrievaní v láske v očistci, nasledovne: „Svätý Pavol hovorí o kresťanskej existencii predovšetkým to, že je postavená na spoločnom základe: Ježišovi Kristovi. Tento základ pretrváva. Ak sme zostali pevne stáť na tomto základe a vybudovali na ňom svoj život, vieme, že tento základ nám nemôže odňať ani smrť. Potom Pavol pokračuje: ,Či niekto na tomto základe stavia zo zlata, striebra, drahých kameňov, dreva, sena či slamy, dielo každého vyjde najavo. Ten deň to ukáže, lebo sa zjaví v ohni a oheň preskúša dielo každého, aké je. Čie dielo zhorí, ten utrpí škodu, on sa však zachráni, ale tak ako cez oheň‘ (1 Kor 3, 12 – 15). V tomto zmysle sa v každom prípade jasne ukazuje, že spása ľudí môže mať rôzne formy, že niektoré stavby môžu od základov zhorieť; že na spásu musí človek osobne prejsť ,ohňom‘, aby sa mohol stať otvoreným pre Boha a zaujať miesto pri stole večnej svadobnej hostiny“ (encyklika Spe salvi 46).
„Toto konečné očisťovanie vyvolených, ktoré je úplne odlišné od trestu zatratených, nazýva Cirkev očistcom... Tradícia Cirkvi, odvolávajúc sa na niektoré texty Svätého písma, hovorí o očistnom ohni: Treba veriť, že pred [posledným] súdom je za niektoré ľahké viny očistný oheň, pretože [ten, ktorý je] Pravda hovorí, že ak sa niekto rúhal proti Duchu Svätému, neodpustí sa mu ani v tomto veku, ani v budúcom (Matúša 12, 31). Z tohto výroku sa dá pochopiť, že niektoré viny môžu byť odpustené v tomto veku, kým niektoré v budúcom“ (KKC 1031).
Peklo
Zato tí, ktorí počas pozemského života a aj vo chvíli smrti vedome a dobrovoľne odmietli Božiu lásku a milosrdenstvo, vstúpia do večného pekla.
„Nemôžeme byť zjednotení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Nemôžeme však milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti nemu, proti svojmu blížnemu alebo proti sebe samým: ,Kto nemiluje, ostáva v smrti. Každý, kto nenávidí svojho brata, je vrah. A viete, že ani jeden vrah nemá v sebe večný život‘ (Prvý Jánov list 3, 14 – 15)... Zomrieť v smrteľnom hriechu, ak sme ho neoľutovali a ak sme nedosiahli Božiu milosrdnú lásku, znamená zostať navždy odlúčenými od Boha vinou našej slobodnej voľby. A tento stav definitívneho vylúčenia seba zo spoločenstva s Bohom a s blaženými sa označuje slovom ,peklo‘“ (KKC 1033).
„Dnes som bola v priepastiach pekla,“ píše svätá Faustína. „Nech hriešnik vie, že akým zmyslom hreší, takým bude mučený po celú večnosť. Píšem o tom na Boží rozkaz, aby sa žiadna duša nevyhovárala, že pekla niet alebo že tam nikto nebol a nevie, ako tam je. Ja, sestra Faustína, som bola na Boží príkaz v pekelných priepastiach, aby som mohla hovoriť a svedčiť dušiam, že peklo existuje... To, čo som napísala, je len slabým tieňom toho, čo som videla. Všimla som si jednu vec: je tam najviac duší, ktoré neverili, že peklo jestvuje“ (Denníček 741).
