Autor: Svedectvo,
"Milujte sa!" 28/2012 → V kruhu rodiny
Bola som mladá, mala som dobrú prácu, ktorá ma napĺňala, a nechcela som žiť sama. Rôzni známi mi hovorili: „Dievča, čo robíš, mrháš svoj život, nájdi si niekoho...“
Všetko to, čo sa stalo v mojom živote a v mojom manželstve, je dôkazom toho, že Boh je verný a plný lásky. Môj príbeh potvrdzuje, že jemu nič nie je nemožné, že on rozhoduje o čase aj o mieste a že Ježišove slová: „A dostanete všetko, o čo budete s vierou prosiť v modlitbe“ (Matúša 21, 22) sú večne živé.
Keď mi pred pár rokmi – po necelých troch rokoch manželstva a po 10 rokoch známosti – manžel povedal, že ma už nemiluje, že v našom zväzku „vyhorel“, môj svet sa zrútil. Tieto slová a z nich vyplývajúce manželovo správanie (jeho odsťahovanie sa a životný štýl ako za slobodna) mi spôsobili toľko utrpenia, koľko som nikdy predtým nezažila. Vtedy som sa privinula k Bohu ako k „záchrannej doske“.
Od začiatku som chcela naše manželstvo zachrániť. Verila som, že ak sa budem intenzívne modliť za manželovo obrátenie, on sa ku mne rýchlo vráti. Ale Boh to chcel inak, ako som si predstavovala. Tento Boží plán bol pre mňa školou dôvery v Boha, ktorý zostáva verný zmluve uzavretej manželmi a pôsobí aj napriek tomu, že výsledky nie sú zjavné hneď. Bola to škola trpezlivosti pri čakaní na ovocie, keď som sa učila tešiť zo života takého, aký práve v danej chvíli je. Bola to škola opravdivej lásky k manželovi, ktorý ubližuje, a škola viery, ktorá „vrchy prenáša“.
Boh využil túto veľkú krízu v našom manželstve na to, aby som s jeho pomocou usporiadala svoj duchovný aj citový život. Chcel, aby som na prvé miesto postavila jeho. Bola som katolíčka, ktorá chodila do kostola každú nedeľu, ale môj vzťah s Pánom bol vlažný. Isté pravdy, ktoré Cirkev učí, som neprijímala, pretože som si myslela, že sama najlepšie viem, čo je pre mňa dobré.
Prežila som skutočné obrátenie. Boh mi poslal výborného spovedníka, u ktorého som si vykonala generálnu spoveď z celého života. Po tejto spovedi, pri ktorej som konečne Bohu vyznala všetko, čo on aj tak dávno vedel, som mala pocit, akoby sa do mňa vlial nový život. Začala som prehlbovať svoj duchovný život. Začala som chodiť aj na individuálnu psychoterapiu, vďaka ktorej som lepšie spoznala seba samú, spracovala som ťažké udalosti zo svojho detstva a začala som naprávať svoje charakterové chyby, ktoré v značnej miere prispeli ku kríze v našom manželstve a znemožnili môjmu manželovi prežívať šťastie v našom zväzku.
Postupne som začala vnímať, že už nemám významnejší vplyv na manželov život. Jeho srdce mohol zmeniť len Boh. Začala som sa učiť prežívať svoj život a o manžela som bojovala len modlitbou a pravidelným pôstom. Od počiatku som mala v srdci istotu, že Boh je v tomto manželstve so mnou, že chce, aby sme ja a môj manžel boli spolu a že uzdraví naše manželstvo v správnom čase. Musela som len (alebo až) bezhranične dôverovať Bohu a spolupracovať s ním.
Od začiatku ma sprevádzali slová: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať. Uverila som im s bezhraničnou dôverou, ako dieťa. Modlila som sa týmito slovami, vyznávala som ich nahlas. Viera, že tieto slová sú pravdivé a že ja a môj manžel budeme raz spolu, sa vryla do môjho srdca.
Žila som svoj život, angažovala som sa v spoločenstve Sychar, vstúpila som do Hnutia verných sŕdc, pričom som v srdci stále nosila svojho manžela. Pravidelne som zaňho obetovala sväté omše, dvakrát som sa pomodlila novénu z Pompejí, do desiatok kláštorov som posielala prosby o modlitbu za naše manželstvo...
Čas plynul... A ja som sa proti tomuto času neraz búrila. Bola som mladá, mala som dobrú prácu, ktorá ma napĺňala, a nechcela som žiť sama. Rôzni známi mi hovorili: „Dievča, čo robíš, mrháš svoj život, nájdi si niekoho...“ Občas sa v mojom srdci rodila otázka, či azda nemajú pravdu... Ale pri modlitbe som získavala pokoj srdca a presvedčenie, že skutočne šťastná môžem byť len so svojím manželom, pretože vo sviatosti manželstva nás spojil nerozlučným putom sám Kristus.
Prv, než sa náš vzťah začal zlepšovať, sa všetko muselo zosypať... Manžel sa začal stretávať s inou ženou, potom s ňou začal bývať. So mnou chcel udržiavať kamarátsky vzťah. Vtedy som mu povedala, že nikdy nebudem jeho kamarátka, pretože som a vždy budem jeho manželka, a prerušila som s ním kontakt.
Keď som už prijala a istým spôsobom aj prežila utrpenie, že môj manžel žije s inou ženou, pocítila som výzvu modliť sa zaňho. Zároveň som podľa rady svojho stáleho spovedníka dala odslúžiť sväté omše za uzdravenie rodu môjho manžela (dedko môjho manžela opustil babku a dlhé roky žil s inou ženou v civilnom zväzku).
V období, keď sa slúžilo týchto 30 svätých omší, manžel prerušil vzťah so ženou, s ktorou žil, a odsťahoval sa z jej bytu. Neskôr mi povedal, že čím dlhšie s ňou bol, tým bol nešťastnejší a častejšie myslel na mňa... Boh nás pomaly začal spájať, rešpektujúc pritom vôľu môjho manžela. Začali sme sa stretávať a nanovo sa spoznávať. Až po roku, po vážnom a dlhom rozhovore, sme začali spolu bývať. Začali sme chodiť aj na manželskú terapiu.
O niekoľko mesiacov neskôr sme išli na duchovné cvičenia pre manželov s P. Jamesom Manjackalom. Počas týchto duchovných cvičení sa Pán znovu dotkol srdca môjho manžela. Manžel sa vyspovedal po niekoľkých rokoch prežitých bez spovede. Po spovedi ma odprosil za všetko, čo mi urobil, a poďakoval mi za to, že som naňho čakala. Taktiež mi povedal, že ma miluje a že v skutočnosti ma nikdy neprestal milovať. Počas tých duchovných cvičení, ktoré boli pre nás veľkým darom, sme si obnovili naše manželské sľuby. Stalo sa to presne na vigíliu siedmeho výročia našej svadby.
Ďakujem Bohu za to, že sa ma s láskou ujal vtedy, keď ma manžel opustil, že ma viedol za ruku, že ma niesol, keď som už nemala síl kráčať ďalej, že ma utešoval a podporoval počas troch rokov mojej opustenosti. Ďakujem za to, že som zakúsila Božiu otcovskú lásku voči mne počas duchovných cvičení na vrchu Tábor vo Svätej zemi. Ďakujem mu za to, že mi poslal niekoľkých vynikajúcich kňazov, ktorí spolu so mnou neochvejne verili v návrat môjho manžela. Ďakujem aj za to, že Boh konal v mojom živote prostredníctvom úžasných priateľov, ktorých som spoznala v spoločenstve Sychar a v Hnutí verných sŕdc. Ďakujem Bohu aj za zhovievavosť voči môjmu búreniu sa proti čakaniu na môjho manžela, za to, že mi posielal znamenia, ktoré ma uisťovali, že idem správnym smerom. Tieto znamenia boli pre mňa ako kyslík a bolo ich naozaj veľa. Ďakujem za všetko, čo on, Boh nemožných vecí, vykonal a naďalej koná v mojom živote, v živote môjho manžela a v našom manželstve.
Hoci je za nami aj pred nami mnoho vrchov, kráčame spolu a Boh ide s nami. A táto spoločná cesta je krásna. Manželský život pripomína ťažký výstup na Mont Everest. Ale čím je vrch vyšší, tým krajší je výhľad. Pred mnohými mesiacmi, keď som bola sama, som počas modlitby po svätom prijímaní počula vo svojom srdci hlas, ktorý mi vravel, že ja a môj manžel budeme mať deti. Tie slová ma hlboko oslovili a hoci by sa mnohým mohli zdať absurdné, ja som v ne uverila a prijala som ich ako predzvesť toho, čo raz nastane. Dnes Pán plní svoj prísľub. O niekoľko mesiacov sa narodí naše prvé dieťa!
Spolu so žalmistom dnes spievam:
„Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil.
Vyslyšal môj nárek a vytiahol ma z jamy hrôzy, z bahnitého kalu.
Nohy mi postavil na skalu a kroky mi upevnil.
Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu“ (Žalmy 40).
