Autor: Svedectvo,
"Milujte sa!" 28/2012 → Hnutie čistých sŕdc
Bolo to moje najväčšie tajomstvo a nechcel som, aby to ktokoľvek vedel...
Som mladý muž, ktorý práve vstupuje do veku dospelosti. Napriek tomu, že mám sotva 22 rokov, stihol som v živote veľmi zablúdiť...
Ako každý chlapec, ktorý ide na prvé sväté prijímanie (v Poľsku – pozn. prekl.), som sľúbil, že nebudem fajčiť ani piť alkohol až do dosiahnutia plnoletosti. Vtedy som si bol príliš istý sebou a spoliehal som sa na svoju silnú vôľu. Dokázal som tieto veci odmietať aj napriek tomu, že v období puberty boli medzi mojimi rovesníkmi veľmi populárne. Patril som do oázového hnutia, bol som miništrantom, neskôr lektorom, každý deň som miništroval na svätej omši. Myslel som si, že som hlboko veriaci, a preto som sa cítil bezpečne. A asi toto bolo príčinou mojej skazy. Bol som si príliš sebaistý a nevšimol som si, kedy diabol začal ničiť môj život...
Keď som bol mladší, hovorieval som si, že nikdy neupadnem do nijakej závislosti, veď som predsa taký rozumný. A zatiaľ som sa stal závislým na horších veciach ako sú cigarety alebo alkohol. Bol som závislý na niečom, čo ma zničilo nielen navonok, ale čo zdevastovalo predovšetkým moje vnútro. Hovorím o masturbácii.
Neviem, či je možné odstupňovať závislosti, pretože každá je zlá, ale myslím si, že masturbácia a pozeranie pornografie sú najhoršie závislosti, do akých môže človek upadnúť, zvlášť vo veku dospievania. V mojom prípade sa to začalo približne vo veku 13 rokov.
Kamaráti v škole hovorili veľa o masturbácii, ale nehovorili o tom, že je to zlé. Boli hrdí na seba, že to robia, a aj ja som sa chcel presvedčiť na vlastnej koži, aké to je. Tak sa to začalo...
Najskôr som to urobil raz, o niekoľko dní druhý raz, potom tretí... Postupne to vošlo do môjho života natoľko, že som to robil každý deň, ba neskôr aj niekoľkokrát denne. Hanbil som sa, ale nevedel som prestať... Dokonca som sa z toho ani nespovedal. Možno raz alebo dvakrát som to spomenul pri spovedi, ale potom už nie. Moja hanba bola vtedy väčšia než ľútosť. Problém mojej závislosti bol čoraz väčší, a ja som si to neuvedomoval. Nevnímal som, že to môže byť začiatok môjho konca. A tu som urobil ďalšiu chybu...
Možno keby som už vtedy vnímal veľkosť svojho problému, bol by som dnes celkom iným človekom. Žiaľ, bol som zaslepený „rozkošou“ a upadal som čoraz hlbšie do temnoty hriechu, a to vďaka počítaču, ktorý som mal doma. Môj kontakt s pornografiou sa začal, len čo sa mi naskytla príležitosť. Nikto nebol doma, cítil som sa bezpečne – veď ma nikto neprichytí. A tak som si pozeral stránky s takým obsahom. Opakovalo sa to dookola. Vyhľadával som príležitosť byť sám... Neskôr som začal vyhľadávať pornografické filmy, najskôr jeden, potom druhý.... Pornografia, na ktorú som sa pozeral, bola niekedy natoľko silná, že sa čudujem, ako som sa na to mohol pozerať bez zhnusenia... Môj problém sa rozvíjal a ja som to nevnímal. Zdalo sa mi, že horšie to už byť nemôže...
Ale to ešte nie je koniec – pridalo sa k tomu ešte niečo. A to mi spôsobuje najväčšiu bolesť, a to aj napriek tomu, že prešlo už niekoľko rokov. Neraz si pre to poplačem. Ide o to, že veľká časť pornografie, ktorú som pozeral, mala homosexuálny charakter. Už vtedy som vedel, že ak ma vzrušujú takéto scény, znamená to, že niečo nie je so mnou v poriadku. Ale za žiadnu cenu som si nechcel pripustiť myšlienku, že by som mohol byť homosexuál. Možno som si to nechcel pripustiť preto, lebo takto by mi vznikol ďalší problém, a ja som nemal nikoho, kto by mi pomohol. Tak som sa s týmito problémami trápil niekoľko rokov a každý z nich ma prerastal...
Ako osemnásťročný som bol už ľudskou troskou. Navonok sa všetko zdalo byť v najlepšom poriadku, ale vo vnútri už bola len odrobinka normálneho, zdravého človeka, Božieho dieťaťa. Postupne som si začal uvedomovať, čo som urobil so sebou a svojím životom. Za každú cenu som sa chcel dostať z tohto bahna, ale nevedel som ako...
A vtedy ma úplne nečakane zasiahla Božia láska. Dostal som obrovskú milosť, aká nie je údelom mnohých, ako sa to opisuje v Denníčku svätej Faustíny. Dodnes nedokážem pochopiť, čím som si zaslúžil taký veľký dar. Často, keď si spomeniem na tieto Ježišove slová, sa mi slzy tisnú do očí. Boh postavil na ceste môjho biedneho života niekoho, kto mi chcel pomôcť. Kňaza, ktorému sa do konca života nebudem môcť dostatočne poďakovať za všetko, čo pre mňa urobil. Viedol so mnou dlhé rozhovory o mojich problémoch a nakoniec mi doslova zachránil život, keď som si ho pod tlakom ťažkostí chcel vziať...
Ježiš Kristus mi skrze neho ukázal, ako ma napriek všetkému miluje a chce moje šťastie! Musím však dodať, že kým sa mi otvorili oči a všetko som pochopil, uplynul nejaký čas. Začiatok môjho obrátenia nebol najľahší. Spočiatku som nechcel ísť na spoveď, bránil som sa. Ale Božia láska a jeho nekonečné milosrdenstvo boli silnejšie ako ja. Nakoniec som súhlasil a stretol som sa s kňazom. S veľkou ľútosťou som sa vyspovedal zo všetkého, čo toľké roky špinilo moje vnútro a čo mi zničilo život. Vtedy som pocítil, akoby začala praskať obrovská škrupina, v ktorej som bol uväznený. Prvý raz po veľmi dlhej dobe som cítil niečo iné ako bolesť a smútok.
Bol to veľký deň. Deň, v ktorom sa začal môj boj proti závislostiam, aby som si vybojoval večný život. Môj boj trvá dodnes a hoci občas padnem, viem, že musím byť silný a statočne bojovať až do konca.
Ostáva ešte problém homosexuality. Píše sa mi o tom veľmi ťažko, ale uvedomujem si, že ak to má byť opravdivé svedectvo, musí obsahovať všetko, dokonca aj to, čo je najbolestnejšie. S týmto problémom som sa svojmu duchovnému otcovi nezdôveril hneď na začiatku. Veľmi som sa bál. Nevedel som, ako zareaguje. V hĺbke duše som vedel, že raz to musím urobiť, ale odkladal som to tak dlho, ako sa len dalo. Bolo to moje najväčšie tajomstvo a nechcel som, aby to ktokoľvek vedel. Nakoniec som sa to po dlhom rozhovore osmelil povedať. Dnes mi je veľmi ľúto, že som to urobil tak neskoro. Vtedy som však nechápal, že odkladaním svoju situáciu len zhoršujem...
Vstúpil som do Hnutia čistých sŕdc. Vyžadovalo si to odo mňa veľa odvahy. Málo ľudí, zvlášť z homosexuálneho prostredia, by sa odhodlalo urobiť takýto krok. Uvedomujem si, že sa musím zriecť mnohých vecí, aby som žil dôstojne ako Božie dieťa, ale vôbec to neľutujem. Len čo pocítim znechutenie a vidím, že svoj problém nezvládam, pokorne volám: „Ježišu, dôverujem ti!“ Viem, že on ma podrží, keď to vlastnými silami nezvládam. Pomáha mi niesť kríž a dvíha ma, keď padnem. Vďaka Ježišovi a Panne Márii nachádzam v sebe silu vzdorovať každý deň pokušeniam a telesným pudom. Každý deň sa modlím aspoň jeden ruženec a korunku k Božiemu milosrdenstvu, snažím sa často adorovať Pána v Najsvätejšej sviatosti a prijímať ho v Eucharistii. Keď padnem, vstávam čo najskôr, aby som stále žil v posväcujúcej milosti. Viem, že som veľmi slabý, ale verím, že s Božou pomocou a s pomocou Panny Márie, svätej Faustíny, blahoslavenej Karolíny a všetkých svätých vytrvám vo svojich predsavzatiach a podarí sa mi zvládnuť život: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje!“
