Autor: Svedectvo,
"Milujte sa!" 27/2012 → V kruhu rodiny
Keď moja dcéra študovala na strednej škole, začala nosiť piercingy, čudné účesy, holiť si hlavu dohola a chodiť na Stanicu Woodstock (poľský hudobný festival pod holým nebom). Bola som znepokojená, a tak som s ňou zašla k svetskému psychológovi. Psychologička mi vtedy povedala, že moja dcéra má silnú osobnosť a že práve prežíva obdobie vzdoru a že ak to (nášivky, reťaze, cvoky) budem z nej nasilu strhávať, bude to ešte horšie. Poradila mi, aby som s tým nič nerobila, vraj to prejde samo. Potom dcéra začala počúvať hardrockovú hudbu a mne sa zdalo, že nielenže jej to neprechádza, ale že sa to ešte zhoršuje a prehlbuje...
Ja som v tom čase žila vo vzťahu, ktorý nebol sviatostný. Chodila som do kostola, modlila som sa – dokonca veľmi často som sa modlila ruženec –, ale neprijímala som Eucharistiu. V tej dobe som si myslela, že „nie som prvá, ktorá žije v takomto zväzku“. Považovala som sa za veriacu aj praktizujúcu, veď predsa „verím, chodím do kostola a modlím sa“...
Svetská psychologička nám v podstate nepomohla. Problémy s dcérou sa prehlbovali. V tom čase k nám prišiel, ako vždy na začiatku roka, kňaz na koledu. Vtedy mi Boh otvoril oči... Keď prišiel kňaz na návštevu, dcéra zareagovala s obrovskou nenávisťou, doslova naňho syčala. V prvej chvíli mi napadlo, že kňaz ju asi učí náboženstvo a že mali medzi sebou nejaký konflikt, ale vysvitlo, že tento kňaz ju nikdy nevidel a vôbec ju nepozná. Pochopila som, že s mojou dcérou sa deje niečo veľmi zlé, ak takto reaguje na kňaza. Krátko po tejto návšteve dcéra vyhlásila, že v Boha už neverí, lebo už nie je malé dievča. „Kedysi som verila v rozprávky, že Boh existuje,“ povedala. A naozaj od neho odišla...
Chlapec, s ktorým sa zoznámila na Woodstocku, ju nahováral, aby prestala chodiť do školy. Hovoril: „Načo ti bude škola, onedlho bude máj, koncerty... Môj otec ti vybaví prácu, vzdelanie nie je potrebné.“ A ona skutočne premýšľala o tom, či má odísť zo školy, hoci bola v poslednom ročníku priemyslovky, tri mesiace pred maturitou... Nič som na to nevravela, pretože som vedela, že ak niečo poviem, účinok bude opačný, ale veľmi vrúcne som sa za ňu modlila niekoľko hodín denne.
Takmer súčasne, hneď po pastoračnej návšteve, som sa opýtala kňaza, čo mám v tejto situácii robiť. Poradil mi, aby som dala odslúžiť svätú omšu, čo som urobila. Veľmi dobre si pamätám dátum tejto svätej omše: bola to streda 18. februára. Predtým bola novéna k Panne Márii, počas ktorej sme sa modlili za obrátenie mojej dcéry. Po svätej omši som (s týmto úmyslom) išla so známymi z Obnovy v Duchu Svätom na hodinovú adoráciu do kaplnky Božieho milosrdenstva... Išla som tam prvý raz. Počas poklony sa stalo niečo zvláštne. Veľmi úpenlivo som prosila, aby sa moja dcéra znormalizovala. O to, aby z nej Pán Boh „povyberal piercingy“. Myslela som si, že toto je hlavný problém – to, ako vyzerá. Takisto som sa modlila, aby skončila školu. Vtedy som zakúsila spočinutie v Duchu Svätom. Prestala som počuť spev pri adorácii a pocítila som úplné stíšenie. Neodpadla som, ale bola som akoby napoly omdletá, hlava mi ovisla a pocítila som akoby prameň myšlienok vychádzajúci z obrazu: „Chcem, aby si ma prijímala“... Táto veta je pre mňa nadčasová, je hlboko vrytá do môjho srdca. Pomyslela som si: „Aj ja by som to chcela, Pane Ježišu. Chcela by som ťa prijímať, ale nemôžem, pretože mám milenca... Ale možno raz áno...“ A vtedy som zreteľne počula: „To bude neskoro.“ Nepočula som to telesne, ale duchovne. Mám prijímať Ježiša a zvyšok nechať na Boha. Urobila som to. Vykonala som si generálnu spoveď. Potom som prežila seminár Obnovy v Duchu Svätom, prečítala som mnoho náboženských kníh... Vrúcne som sa modlila a žila som s Bohom.
Nadišiel máj. Dcére nezáležalo na škole. Dva týždne chodila poza školu, a potom sa znovu do nej vrátila. Vtedy som sa modlila vyše dve hodiny denne a na kolenách som prosila, aby školu skončila, aby mala stredné vzdelanie. Už som neprosila ani o to, aby zmaturovala. Sľúbila som, že ak sa to stane, pôjdem peši do Čenstochovej. Vtedy sa mi zdalo, že nezmaturuje a že ja nepôjdem tak ďaleko... Ale sľúbila som, že ak skončí školu, pôjdem.
Dcéra nielenže školu skončila, ale išla aj maturovať. Nechcela, ale zapísala sa, išla, vytiahla si otázku, ktorú zvládla na dvojku, a to ju povzbudilo, aby išla maturovať aj z ďalších predmetov. Takže zmaturovala a po skončení školy odišla v júni z domu so svojím chlapcom... Odhodila vysvedčenie a odišla kdesi do veľkého mesta...
Ako som sľúbila, v auguste som sa vybrala na púť. Kráčala som, akoby ma niesli krídla. Keď sme odpočívali, nemohla som sa dočkať, kedy pôjdeme ďalej. Prišla som do Čenstochovej, kde som ďakovala za to, že moja dcéra skončila školu, a vyprosovala som jej milosť obrátenia, pretože stále tvrdila, že neverí v Boha. Opäť som dala odslúžiť svätú omšu za ňu.
Keď som sa vrátila z púte domov, prišla aj dcéra... Od istého času si urobila z domu azyl – prichádzala raz za dva mesiace, raz za mesiac, vyprala si oblečenie, vykúpala sa, vyspala sa a znovu kdesi odišla... Ja som nevedela, kde je, nevedela som, či žije... Keď som jej telefonovala, niekedy zdvihla, ale desať ráz nezdvihla. Keď mi ktosi povedal, že by mohlo ísť o drogy, nechcela som uveriť. Niektoré veci som odsúvala do podvedomia a nechcela som poznať skutočnú pravdu, pretože takto mi bolo ľahšie.
Keď prišla domov po mojej púti, opýtala sa ma, kedy sa v rodine narodí dieťa, pretože veľmi chce byť jeho krstnou mamou. Odpovedala som jej: „Agáta, ty chceš byť krstná? Po prvé, ešte nevieme, čo bude do decembra (pretože termín pôrodu bol v decembri), a po druhé, nemôžeš byť krstná mama, pretože neveríš v Boha.“ A ona na to: „Áno, mama, ale niekto ma presvedčil, že Boh existuje.“ Prekvapene som odvetila: „Ale potom musíš ísť na spoveď.“ A ona nato: „Pôjdem! Aby som ti to dokázala, tak pôjdem čo najskôr.“ A naozaj sa išla vyspovedať. Po spovedi jej prestalo záležať na tom, či bude krstnou mamou alebo nie... Ale raz za dva mesiace a neskôr raz za mesiac začala pristupovať k sviatosti zmierenia. Videla som, ako ju Boh premieňa zvnútra. Vždy, keď prijala Eucharistiu, bola miernejšia, pokornejšia, akoby sa stávala sama sebou... Veľmi pomaly, ale zato postupne dávala zo seba dole rôzne reťaze a piercingy. Videla som aj cítila, že Ježiš ju premieňa. Jednoducho: dostala milosť obrátenia...
Situácia sa pomaly zlepšovala, ale ja som nedokázala pochopiť, prečo sa nechce vrátiť domov, ale – napíšem to škaredo – prečo sa túla... Až jedného dňa k nám zaklopala polícia... Mali príkaz vykonať domovú prehliadku, pretože u Agáty našli drogy. Konečne sa mi otvorili oči a začala som sa modliť, aby ju Boh zaviedol na liečenie. Jedného dňa, potom, ako sa za ňu odslúžila ďalšia svätá omša, mi dcéra povedala: „Keď ma to všetko naštve, pôjdem na liečenie.“ A naozaj išla na liečenie. V liečebni bola do leta, do času, kým sa nezačali koncerty. Potom odišla. Neviem, kde bola celé prázdniny, ale v októbri sa vrátila na liečenie.
Po roku a pol skončila liečbu. Teraz pracuje, má pracovnú zmluvu na dva roky. Prerušila kontakty so starými priateľmi. Chce pomáhať iným závislým, a preto sa rozhodla študovať na vysokej škole odbor s takýmto zameraním. Štúdium sa jej veľmi páči.
Takisto aj ja som prežila oslobodenie od závislosti na cigaretách. Fajčila som od mladosti, už 30 rokov, a fajčila som veľmi veľa. Keď som bola na jednej zo svätých omší, ktorá bola spojená s modlitbou za uzdravenie a oslobodenie, modlila som sa, aby sa Agáta oslobodila z drogovej závislosti. Hoci som prosila o oslobodenie dcéry, bola som oslobodená ja.
Keď sa dnes pozerám na svoj príbeh, som veľmi dojatá a ďakujem Bohu a všetkým ľuďom, ktorí mi pomohli. Boh mi v tom ťažkom období posielal veľa ľudí, ktorí mi pomáhali – kňazov, psychológov, ľudí zo spoločenstva. Viem, že sama by som to nezvládla...
Zakúsila som, že ak Boha o niečo prosíme, musíme ho predovšetkým prijať do srdca... Ja som musela ukončiť hriešny vzťah, čiže začať žiť podľa prikázaní. Viem, som si istá, že keby som nezanechala hriech a keby som naďalej žila v hriešnom vzťahu, moja dcéra by tu už nebola... Rozhodla som sa, že už nikdy nevstúpim do takého vzťahu, ani vtedy, ak by som mala byť navždy sama.
