Autor: Małgorzata Radomska,
"Milujte sa!" 27/2012 → V kruhu rodiny
„Ak prežijem, budem bojovať za život...“ – takýto sľub skladá v koncentračnom tábore Osvienčim-Birkenau. Po dvoch rokoch sa dostáva na slobodu, študuje medicínu a začína svoj boj, ktorý pohltí všetky jeho sily. Dáva sa celý, pretože tejto úlohe sa nedá venovať polovičato. V boji za ľudský život nie sú kompromisy.
Láska k životu a služba pre život v každom jeho rozmere boli vášňou profesora Włodzimierza Fijałkowského. Je tvorcom poľského modelu školy rodenia, tvorcom prokreačnej ekológie, predchodcom prenatálnej psychológie v Poľsku. Takisto sa venoval rozvoju a propagovaniu prirodzeného plánovania rodičovstva. Práve jemu vďačíme za propagovanie pôrodov s účasťou otca, prirodzených pôrodov, šíreniu poznatkov o biologických, psychologických a pedagogických aspektoch vývinu dieťaťa v prenatálnom období. Celou svojou vedeckou činnosťou sa snažil pomôcť ľuďom, aby tvorivo prežívali svoju plodnosť, aby odhalili úžasný dar otcovstva a materstva. Snažil sa zachrániť to, čo je najvzácnejšie.
V profesorovom archíve sa zachovalo množstvo listov s podobným obsahom ako tento: „Zajtra budem maturovať, mám osemnásť rokov a za to, že žijem, že som zdravá a celá, vďačím len Vám, pán doktor. Ďakujem, pán profesor. Zo srdca Vám ďakujem! Ak je možné týmto jednoduchým slovom vyjadriť to, čo cítim... Vyjadriť to, čo ste urobili, keď ste zachránili môj život, ako aj životy mnohých iných detí. Prosím Pána Boha, aby Vám vynahradil to, čo ste urobili pre mňa a pre mnohých iných, ktorí sa zachránili a žijú práve vďaka Vám...“
Voľba
27. apríla 1965 schválil poľský parlament zákon určujúci podmienky, za ktorých je interrupcia prípustná. Do ordinácie profesora Włodzimierza Fijałkowského prichádza žena, ktorá chce, aby jej dal odporúčanie na „zákrok“. Profesor túto udalosť opisuje nasledovne: „Ten deň [keď porušili po stáročia nedotknuteľnú Hippokratovu prísahu a z interrupcie urobili lekársky zákrok] sa silne zapísal do môjho života. Po niekoľkých úspešných rozhovoroch s ľuďmi, ktorí prišli do mojej ordinácie, som narazil na tvrdý múr. Podľa nariadenia vtedajšieho ministra zdravotníctva som musel písomne zdôvodniť každý prípad, v ktorom odmietam dať odporúčanie na interrupciu. Nenapísal som: ,Odmietam to ako katolík‘ ani ,Odmietam to ako lekár‘, ale napísal som: ,Odmietam to ako ČLOVEK...‘“
Vo chvíli voľby nezaváhal, hoci za takýto postoj zaplatil stratou nádejnej odbornej aj vedeckej kariéry. Prepustili ho zo zamestnania, musel opustiť ordináciu a onedlho nato – v dôsledku šikanovania, akého sa dopúšťala vtedajšia vláda – musel opustiť aj Lekársku fakultu v Lodži, a to aj napriek tomu, že už obhájil svoju habilitačnú prácu...
Nová forma lásky
Nebola to ľahká chvíľa. Zdalo sa, že v jedinej chvíli prišiel o všetky istoty – bol predsa živiteľom rodiny; s manželkou mali štyri deti. Bolo to však prehĺbenie jeho prvotnej voľby. „Neprestajne narastajúci pocit únavy a pochybností o zmysle aktivít, ktoré som robil, bolo treba preložiť do inej reči. Bolo treba prijať hodnotu obety a nepodľahnúť znechuteniu. Z opustenosti sa zrodila nová forma lásky,“ napísal po rokoch o tejto udalosti. „Za pocit vnútornej slobody vďačím asi tomu, že už desiatky rokov som sa nesnažil uskutočňovať len vlastnú vôľu. Odpovedal som na výzvy a tak som sa oslobodzoval od napĺňania svojich zámerov, ktoré by ma mohli obmedzovať. Cítim sa svieži, nie unavený. Neprežívam napätia, aké by boli bezpochyby mojím údelom, keby ma zaťažovali rozhodnutia a putá úspechov. Chcem plniť vôľu toho, ktorý ma posiela. Podľa možnosti celú Božiu vôľu a nič okrem nej,“ dodáva...
„V priebehu dlhých rokov,“ píše, „som si neuvedomoval, ako veľmi prijaté utrpenie otvára cestu svetlu. Svetlu, ktoré vychádza z nehasnúceho zdroja.“
Svetlo
Aké to bolo svetlo a o aké prvotné rozhodnutie išlo? Jedného leta sa zoznámil s hnutím Focolare, ktoré mu odhalilo tajomstvo Boha-Lásky. Stalo sa to na duchovných cvičeniach v Tatrách, ktoré viedli členovia hnutia z Nemecka. Prijať túto výzvu v nemčine nebolo preňho vôbec ľahké, lebo už pätnásť rokov ho trápili spomienky z koncentračného tábora, ktoré sa opätovne vracali... Ale vzdal sa Láske, ktorá uzdravuje a robí schopným odpúšťať.
O rok neskôr navštívil v Lipsku manželov – lekárov, ktorí žili podľa spirituality hnutia. Jedno z ich malých detí si na profesorovej ruke všimlo vytetované číslo. „Čo je to?“ zvedavo sa opýtalo. Keď začulo maminu odpoveď, že je to znak veľkého utrpenia spojeného s pobytom v koncentračnom tábore, dieťa vstalo, podišlo k profesorovi a pobozkalo ho na číslo vytetované na predlaktí. Bola to chvíľa, v ktorej bolo profesorovo zranené srdce akoby pomazané drahocenným balzamom.
Cesta k Pravde
Svetlo, ktoré ho viedlo, si nenechal pre seba, ale dával ho všetkým. Napísal vyše tisíc článkov, predniesol množstvo prednášok, mal tisíce individuálnych rozhovorov, ktoré konkrétnym spôsobom ovplyvnili život tých, s ktorými sa stretával. Budoval civilizáciu lásky. A zdalo sa, že niekedy je na to úplne sám. Robil to z lásky, dávajúc seba samého. Toto jeho sebadarovanie preniklo všetky aspekty jeho života, vrátane práce. Napísal: „Hmatateľne zakusujem, že každá práca dáva človeku šancu rozvíjať sa. Nie je najdôležitejšie to, čo robíme, ale to, či svoju prácu niekomu venujeme. Práca môže ničiť, ak ju robíme bez vzťahu k druhému človeku alebo, širšie ponímané, bez vzťahu k bratom, s ktorými tvoríme jednu ľudskú rodinu. Miluj skrze prácu, pretože toto je najúžasnejší spôsob na vyjadrenie lásky. Práca je konkrétna láska.“
Byť darom pre iných znamená nežiť len pre seba. A profesor sa to učil postupne na ceste dôvery. Napísal: „Raz musíme konečne odvážne povedať, kým sme. Pane, ak si si ma vyvolil, postaraj sa o mňa. Patrím ti, a preto všetku starostlivosť o seba prenechávam výlučne v tvojich rukách. Odteraz je to už tvoja vec, a nie moja. Sám najlepšie vidíš žalostné dôsledky môjho zaoberania sa sebou samým. Stálo ma to veľa premrhanej energie, ktorá neposlúžila nikomu a ničomu. Zato je okolo mňa veľa ľudí, ktorí ma potrebujú. Teraz sa môžem venovať im. Konečne som sa oslobodil od seba, a tak si ich konečne začínam všímať. Čoraz jasnejšie vidím, ako veľa mám urobiť. Odovzdal som sa do bezpečných rúk toho, ktorý je mojím Pánom, ktorého som postavil na prvé miesto. Prestal som sa znepokojovať o seba, čo ma veľmi zaťažovalo a obmedzovalo môj pocit slobody. Odteraz už nevyhľadávam, aby ma iní chápali, ale aby som ja chápal, aby ma iní milovali, ale aby som ja miloval. Aby ma iní utešovali, ale aby som ja potešoval iných...“
Trpieť s druhými
Prežité utrpenie mu pomáhalo hlboko chápať tých, ktorí sa mu zverovali so svojimi problémami. Videl v nich tvár opusteného Ježiša: „Opustený Ježiš ukazuje svoju tvár pri každom stretnutí s blížnym... Z utrpenia prijatého s láskou sa rodí radosť. Neprestáva byť utrpením, ale dostáva iný, nadprirodzený rozmer. Prechádzajúc cez Kristove rany nezostávame v nich, ale spolu s Kristom smerujeme k zmŕtvychvstaniu.“
Cez túto ranu viedol predovšetkým ženy s postinterrupčným syndrómom. Uvedomoval si, že „zlo, akým je interrupcia, najsilnejšie zasahuje ženu, pretože vražda maličkého dieťaťa sa odohráva v jej tele“. Napísal: „Tak ako sa o reumatizme hovorí, že ,rozrýva kĺby a hryzie srdce‘, rovnako sa dá povedať, že postinterrupčný syndróm ,rozrýva telo a hryzie dušu‘.“
Vo svojej knihe Prežívať prítomný okamih – ľahké aj ťažké rozhodnutia opisuje toto utrpenie pomocou vyznania istej ženy: „Ospravedlňuješ sa tým,“ píše žena, „že ak to urobili aj iní a dokážu s tým žiť, isto sa to podarí aj tebe. Ale to sa ti len zdá, pretože nedokážeš preniknúť do vnútra tých ľudí, neprenikáš do ich psychiky, a preto sa nedozvieš, čo cítia a ako trpia. Presvedčíš sa o tom až vtedy, keď už bude neskoro. Vtedy každé dieťa, každá hračka, každá topánočka alebo šatočky vyvolajú v tebe more sĺz. Hoci by si mala neviem koľko detí, stratíš vieru v zmysel života. A vtedy budeš chcieť ísť k lekárovi a povedať mu, že si si to rozmyslela, že chceš, aby ti vrátil dieťa – práve to dieťa...“
Vedel, že takisto aj v prípade žien, ktoré podstúpili interrupciu, je jediným liekom to, že sa stanú darom pre druhých a že sa zapoja do boja za život. Preto istej žene s postinterrupčným syndrómom napísal: „Keď človek prežije niečo také ničivé, ako si prežila Ty, vtedy sa buď stratí, alebo nájde Boha, v ktorom jedinom sa človek môže zachrániť. Ba čo viac, môže napredovať po Božej ceste a posilniť samotný základ svojho bytia a zmysel života... Všetko poukazuje na to, že čas smútku musí ustúpiť. Tým nezradíš svoje dieťatko, ale Tvoja láska sa postupne premení na plnšie prežívanie Tvojej lásky k Ježišovi v ňom... Boh je jediný darca života, a preto treba život odovzdať jemu. Ak úplne odovzdáš svoj život aj život dieťatka a v sebe akoby zomrieš pre Ježiša, nájdeš opravdivý život, aký nikomu z nás svet dať nemôže. Zato lásku k stratenému dieťatku treba očistiť od egocentrickej závislosti a prehĺbiť ju tým, že prijmeš život a budeš slúžiť životu vo svojich blížnych.“
Dôstojnosť
Rodičom v kríze, ktorí váhali, či majú prijať počaté dieťa, zvykol vravieť: „Človek je v prvej fáze života malý, nahý a bezbranný. Ale môže byť nástrojom veľkého, pozitívneho prelomu v rodine. Treba mu len dovoliť žiť.“ Takisto napísal: „Dar života môže byť niekedy ťažkým darom. Stáva sa, že naň ľahkomyseľne alebo úplne nezodpovedne vzťahujeme ruky, ale aj tak ho nesmieme zničiť. Za nerozumné správanie dospelých nemôžeme potrestať smrťou počaté deti. Úcta k životu je nevyhnutným mocniteľom našej ľudskej dôstojnosti.“
Dar
Šíriacej sa kultúre smrti môže odolávať len civilizácia lásky. Práve preto profesor Fijałkowski podnikal rôzne aktivity, ktorých cieľom bolo priblížiť manželom dar otcovstva a materstva a tvorivé prežívanie sexuality a plodnosti. Profesor im našepkáva, v čom spočíva podstata pravej lásky: „Ak skutočne milujem, musím sa vo svojom vnútri rozhodovať pre toho druhého, ktorého milujem, musím mu dávať prvenstvo vo svojom vnútri... O živote v matkinom lone sa nedá povedať nič pravdivejšie než to, že je to veľký zázrak... Obdobie deviatich mesiacov nemá byť časom očakávania, má to byť čas stimulujúceho sprevádzania dieťaťa v jeho ,tu a teraz‘. Rodičia majú šancu naučiť sa prežívať prítomnú chvíľu od dieťaťa, pretože ono to robí dokonale: nevracia sa späť k stratenej minulosti ani sa neznepokojuje kvôli tomu, čo bude neskôr. Prežíva prítomnosť.“
Krása
Krásu ľudskej sexuality ukazuje predovšetkým mladým. Prostredníctvom mnohých prednášok na stretnutiach s mladými, počas kajakových splavov a horských výletov im pripomína pravdu, že „sexualitu a lásku spája osobitné puto. Bez lásky nebudú mať sexuálne úkony potrebný osobný rozmer... Dynamika sexuálnej sféry ma robí schopným byť darom pre druhého človeka a zároveň ma robí ochotným prijať to, že druhý človek mi dáva seba samého. Aké je to veľké, ako veľmi to presahuje človeka, často závislého na tlaku egoistických chúťok. Ba čo viac, tento model, obsiahnutý v našej sexualite, je univerzálnym modelom nášho správania vo všetkých medziľudských vzťahoch. Snaha dosiahnuť rozkoš všetko zničí, zdeformuje, ochudobní a oklame. Nato, aby sme mohli byť darom pre druhého človeka, musíme ,stratiť‘ seba samých: svoju obmedzenú, chtivú žiadostivosť, ktorá by chcela urobiť z druhého človeka úžitkový predmet.
Ak sa neuspokojíme s polovičatosťou, nepostačí odvolávať sa na sebaovládanie, miernosť a rozumnosť. Je to príliš málo. Musíme doslova zomrieť sebe samým. Podobne ako zrno, ktoré odumrie a z ktorého sa zrodí nový život... Ako máme ,zomierať‘, aby sme nepredlžovali utrpenie a neupadli do frustrácie? Existuje jediná odpoveď: Máme sa cvičiť v tom, aby toto ,strácanie‘ prebiehalo rýchlo, priam bleskovo. Mŕtvy už netrpí. Našou úlohou nie je uviaznuť v utrpení. Máme prechádzať zo smrti do života. Ako náš jediný Majster a Učiteľ, ktorý z lásky k nám prijal najväčšie utrpenie a svojím zmŕtvychvstaním nás voviedol do nového života...“
Takisto napísal, že „sexuálna sféra je ,terén‘, na ktorom je postavený ,generátor energie‘. Je to osobitne tvárlivá energia, ktorej úlohou je PREMIEŇAŤ... Generátor sexuálnej energie ,chce‘ byť generátorom lásky. To je jeho miesto v štruktúre osobnosti... Práve plodnosť je energetickým pohonom pre tvorivé premieňanie elementárneho napätia v sexuálnej sfére: vzrušenie premieňa na dojatie, žiadostivosť na obdiv, podráždenie na nežnosť, hľadanie rozkoše na nachádzanie radosti. Plodnosť robí človeka schopným milovať ľudí, zato zapretie plodnosti ho robí schopným ľudí VYUŽÍVAŤ“.
Bol neúnavným propagátorom čistoty, ekológie v sexuálnej sfére. Pripomínal, že „antikoncepcia vedie k tomu, že človek sa stáva len predmetom“, a vysvetľoval, že „plodnosť je tvorivosť, je to schopnosť s nesmierne veľkým dosahom, je to tvorivá sila, ktorá sa neobmedzuje len na rodenie detí“.
Sloboda
Predovšetkým svedectvom svojho života inšpiroval mladých, aby robili správne rozhodnutia. „Je správne, že chceš dosiahnuť slobodu,“ napísal, „ale musíš rozlíšiť, čo je sloboda a čo nie. Nepomýľ si LÁSKU s UŽÍVANÍM. Snažme sa používať veci a milovať ľudí, a... nie milovať veci a využívať ľudí, aby sme dosiahli plnosť života. Nato, aby láska bola láskou, musí byť otvorená na život, čiže musí byť slobodná. Vedomé pozbavenie sa plodnosti z teba urobí OTROKA...“
Boží plán
Poslanie, ktoré prijal ako svoje povolanie, ako Božiu vôľu, ktorej vyplnenie bolo prejavom jeho lásky k Ježišovi, rozvíjal až do svojej smrti – 15. februára 2003. Jeho pohrebná omša, na ktorej sa zúčastnilo vyše tisíc ľudí, bola veľkou manifestáciou kultúry života. Svätý Otec Ján Pavol II. vtedy napísal: „S bolesťou prijímam odchod vynikajúceho profesora a obetavého lekára, odvážneho ochrancu nenarodených detí, člena Pápežskej akadémie Pro Vita, prednášateľa pastorálnej medicíny v kňazských seminároch. Ďakujem Bohu za všetko dobro, ktoré sa stalo bohatstvom Cirkvi vďaka jeho dlhoročnej práci, a zvlášť za záchranu ľudských životov. Verím, že Pán ho vo svojej sláve hojne odmení za toto dielo...“
Oheň
„Myslím na ľudí, ktorí svojím postojom a správaním ,robia svet jednoduchším‘, menej komplikovaným, priehľadnejším a dôveryhodným. Chcel by som sa k nim pridať a byť jedným z nich...“ Takýto bol a toto učil aj nás.
Pripomínal: „Každý z nás má byť nositeľom ohňa. Má udržiavať ohnisko vo svojom dome. Má sa starať o to, aby sa pri tomto ohnisku mohli zohriať tí, čo mrznú od zimy...
Prinášať jeho oheň znamená žiť podľa Ježišovho slova až do krajnosti. Je to oheň, ktorý spaľuje a ničí všetko, čo nevydrží skúšku, čo je klamstvom, zdaním, predstieraním. Život podľa jeho slova premieňa svet.“ Kiežby sme žili podľa slov: „Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach... Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých“ (Matúša 18, 10. 14).
